Som - KAPITOLA I - Škôlka

Už som mal tri roky a zákon povedal, že by som mal začať chodiť do škôlky. A kedže naši sociálne zákony dodržovali, tak som sa ocitol v spoločnosti detí, ktoré som až na výnimky nikdy nevidel. S novými ľudmi prišli i nové zvyky, ktoré si vyšlachtili a tým aj zmiešanie kultúr jednotlivých rodín. Tak som sa naučil nové, veľmi dôležité slová, ako napríklad: "piča, chuj, kurva, somár" a podobne. Taktiež som sa naučil niekoľko zvláštnych vecí, o ktorých som ani nesníval. Napríklad jesť šušne. Na rozdiel od niektorých šušňavých som ja jedol iba svoje. Cudzie sa mi hnusili. Taktiež som prepadol exhibicionizmu. Rád som ho ukazoval a čudné bolo, že dievčatám. Vtedy som sa aj prvý krát a na veľmi dlho zamiloval. Volala sa Jarka Sadloňová a pre mňa bola tvorom až prekvapivo príjemným.

V mojich troch rokoch som zažil ešte niečo nové. Mama s tatom mi kúpili brata. Volá sa Mário. Na rozdiel odo mňa mal vlasy a mal rád mamine mlieko. Ale takisto ako ja vrieskal. Bol som rád, lebo som mal čomu robiť zle. Už ma nebavilo kŕmiť zajacov a strkať im do nosa seno alebo napichovať koze Líze na rohy jabĺčka. Ale hlavne ma štvalo, že sa začali krútiť hlavne okolo neho a ja som bol len na robotu. Prišlo nové obdobie.

Okrem kozy Lízi, nejakých svíň a zajacov, mali sme aj psa. Volala sa Lucinka, z čoho vyplíva, že samec to nebol. Bývala spolu s Lízou v maštali a bola na reťazi. To malo za následok to, že počas ruje neušla akémusi násilníkovi. Otázne je, či by újsť chcela. No a tak sa nám narodil Lumpo. Keď už začal jesť aj niečo iné ako mlieko, stala sa v mojom živote prvá tragédia. Niekto nám Lucinku otrovil. Nepomohlo ani mlieko. A tak sme milú Lucinku zakopali a ne jej reťaz si začal zvykať Lumpo. Neskôr sme maštaľ zbúrali a Lumpo dostal novú búdu, ktorá existuje až dodnes.

Spolu s maštaľou sme mali aj stodolu. Bola to moja stodola. Mal som ju rád, lebo mala strašne vysoko strechu a bolo nad moje sily sa na ňu vyštverať. Až raz som prišiel na to, že na jabloň, ktorá rástla vedľa stodoly sa vyštverať viem a cez konár je to už hračka. Tak som tak aj spravil. vyliezol som na jabloň a cez konár vo výške asi pätnásť metrov som sa preplazil až na strechu. Bol som majster sveta. Až do chvíľe keď som chcel ísť dole. Konár sa mi už nezdal tak jednoduchou záležitosťou a skočiť by bolo o život. Tak som o ten život začal skuvínať a kričať na rodičov. Uvedomoval som si, že ten kožený doplnok tatových gatí bude mať o robotu postarané, ale strach z výšky bol silnejší. Keď ma tato zbadal, asi hneď pospomínal toho, ktorého ateisti nepoznajú a potom priložil rebrík. Neviem, či som išiel na druhý deň do škôlky, ale určite som bol zbitý ako suchá slama. Prečo suchá slama? Pretože ani z tej nič nevytlčiete. Bol som taký istý ako pred výpraskom. Inak výprask bol obľúbeným športom môjho tata. Kedysi hrával aj futbal, ale z toho ho asi moc boleli nohy. Zostal pri mne. A tak každú hovadinu trestal remeňom, varechou alebo holými rukami. Neviem či inak veci riešiť nevedel alebo ho to bavilo. Ale aspoň niečo mi to dalo. Dlho, dlho som ho nenávidel. A samozrejme som začal nenávidieť aj Mária, lebo tomu sa odpustilo všetko. Bol predsa malý a ja som mal už štyry roky. Ja som bol už veľký. Ale len čo sa týkalo roboty. Televízor som musel rešpektovať ako malý Mário. Pomaly som rástol a začal som už aj kýble nosiť. Doteraz mi pripomína starý Molnár, že si myslel že je napitý, keď videl kýble ísť samé. Až potom uvidel mňa.

Prišiel máj tisícdeväťstoosemdesiat a naši si povedali, že majú zasa moc peňazí a tak nám kúpili sestru Miriam. Nechápal som svet, lebo som jej nemohol medzi nohami nájsť to, čo som tam doteraz u každého videl. Nemala tam vôbec nič a mne to nešlo do hlavy. Asi je chorá. A tak doteraz pozorujem aj na iných exemplároch, čo to má znamenať a myslím si, že s týmto výskumom najmenej do päťdesiatky neprestanem. Mirka na rozdiel odo mňa a Mária bola tichá a mala rada všetko, čo jej mama dala. Tak sa samozrejme stala ich miláčikom. Vtedy sme sa s Máriom asi po dlhej dobe zniesli, lebo sme mali jedno spoločné. Boli sme obaja vedľajší. Bola tu Mirka a ja som mal už päť rokov.