Som - KAPITOLA I - Škola

Potom ale prišla príprava a nakoniec prijímačky do školy. Už si nepamätám či som sa tešil alebo nie, ale vraj som na prijímačkách šokoval súdružku Kovačovicovú, keď som jej zaspieval Čierne oči choďte spať. Nebolo by na tom nič šokujúce, ale ja som poznal všetkých asi osem slôh a súdružka učiteľka ma stále prerušovala. Tak som ju okrýkol, že teraz mám slovo ja a na jej názor som zvedavý až keď dospievam. Tak aj bolo. Ja som dospieval, na školu ma prijali a súdružka učiteľka si pri mojom mene urobila krížik.

V škole ma bavila hlavne matematika. Bolo to úžasné spočítať koľko mám jabĺčok keď som ich mal osem a ani jedno som nebol ochotný dať ani na výslovné prianie súdružky učiteľky. Ale v podstate som sa učil dobre. Povedal by som výborne. Len správanie bolo na vážkach, ale vždy som sľubil, že sa polepším a tak som mal jednotky aj zo správania. Dostal som sa do druhej triedy a bol som frajer. Už som sa vedel napiť rovno z točky a aj som to robil. Na obedy sme chodili do školskej jedálne. Bol tam taký plac, kde všetci počas letu do jedálne hádzali svoje tašky. A bolo tam aj umývadlo a ja som bol smädný. Tak som si pustil vodu a napil som sa, lenže ... . Točka nešla zavrieť. Proste sa zasekla. Nevedeli ju odseknúť ani starší žiaci, ani ôsmaci, ani súdružky učiteľky a tak voda tiekla a tiekla až boli všetci nútení svoje tašky evakuovať. Dobehol súdruh školník a ten najprv povedal zopár slov, ktoré by asi pred deťmi hovoriť nemal a potom to zatiahol. To už ale bolo zatopené celé schodisko a voda začala tiecť do plynovej kotolne. A ako sme sa už v škôlke učili, voda a plyn majú pri spoločných stretnutiach výbušnú náladu. Ale všetko sa zachránilo, škola i napriek mnohým modlitbám do vzduchu nevyletela a ja som dostal do žiackej knižky poznámku ako svet. Vraj som ohrozil školu a že sa neviem správať a ak sa nezmením dostanem dvojku z chovania a tak podobne. Doma ma čakal remeň a ja som si chvíľu dával pozor na prúsery. Ale naozaj len chvíľu. Takto to totiž so mňou išlo i naďalej ale vždy som nakoniec tú dvojku zo správania nedostal.

Okrem toho, že som chodil do školy, chcel som chodiť i do hudobnej školy. Ale naši nevedeli, že je treba ma prihlásiť už v škôlke a tak som sa musel uspokojiť s Literárno-dramatickým odborom Ľudovej školy umenia v Novom Meste nad Váhom. Bavilo ma to. Jednak preto, že som sa nemusel doma trápiť s kýblami a jednak preto, že som bol sám medzi ôsmimi babami. S týmto odborom bolo ale spojené aj peklo. Peklo v podobe recitovania básní na každom socialistickom mecheche a zúčastňovanie sa puškinových a ja neviem ešte akých pamätníkov. Naša učiteľka tam ale mala ešte jednu upútavku, ktorá ma tam držala. Mala gramofón a kopec platní z Kanady a USA, takže som počúval aj niečo iné ako Holky z naší školky. Raz sa mi podarilo dostať sa i do telky, keď sme hrali "Babka ja mám hlad", kde som bol v hlavnej úlohe Ja. Rodinný úspech ma najprv tešil ale básničky pre príslušníkov našej rozvetvenej rodiny ma prestávali baviť.

Kdo sa mi lepšie prizrie, uvidí jazvu na mojej dolnej pere. Mám to asi z tohoto obdobia. U Bohuša Žabku sme skákali aj s Marekom Štrbom z povale do pieskoviska. Vedľa neho mali hodený zabetónovaný kolík na plot. Ja som skočil, ale Marek na mňa zakričal, že skočíme spolu. Lenže už som bol vo vyduchu a tak som sa nesústredil na doskok. Pri dopade ma to odpérovalo na ten betón. Mal som tam asi deväť štychov a všetky som si postupne sám zubami povyťahoval. Jedol som len kašičky a podobne. Sranda bola, že mama sa na druhý deň vrátila aj s Máriom z dovolenky v Juhoslávii a všetko si to zlízol tatko.

Prišiel som na druhý stupeň, čiže do piatej triedy. A tu začalo tak trochu peklo. Začal som sa totiž dosť nenávidieť so spolužiakom Marekom Wenzelom, ktorý k nám prestúpil v štvrtej triede z Trenčína. Bol z mesta, my z dediny a tak bol najväčším frajerom. Každý ho rešpektoval okrem mňa a Romana Sapáčka. A tak sme sa stále bili. Raz ja s Marekom, potom Roman s Marekom alebo ja s Romanom.

No a raz keď sme sa mlátili práve s Marekom stala sa taká srandovná vec. Marek v zápale boja do mňa strčil a ja som padal. Nemal som sa čoho zachytiť a kedže jeho ucho bolo najbližšie chytil som sa ho. Bol rád, že tam mal len pár stehov a ja som bol rád, že sa mi tú dvojku zo správania konečne podarilo získať. Na polročnom vysvedčení sa celkom pekne vynímala. Lenže počas druhého polroku našu triednu porazilo. Už ani neviem ako sa volala. Ale my sme dostali súdružku Žabkovú. Učila nás prírodopis a od siedmej triedy aj chémiu. To bol koniec mojim dvojkám zo správania. Ešte v ten školský rok som bol na konci roka vyznamenaný. Každý kto mal v ruke moje vysvedčenie z piatej triedy sa smial na dvojke zo správania na polroku a na vyznamenaní na konci roku. Ale pozor! Žabková bola sépia. To vyznamenanie bolo na základnej škole prvé a posledné. Inak som sa už udržal na PVD (prospel veľmi dobre tzn. primer do 2).

V siedmej triede som zmenil svoju lásku. Už som nemiloval Jarku ale Janku Kovačovicovú. Bolo to také malé stále usmievavé blonďavé dievča. Problém bol v tom, že ona ma rada nemala.

Počas školy bežia medzi detskami rôzne hry. Kedysi to boli guličky. My sme mali "Céčka". Boli to také malé priesvitné príveský z plastu, ktoré sa dali nadpájať ako reťaz. Neskôr sa robili aj burzy týchto školských cenín. Tak napríklad keď malo céčko bublinku zvýšila sa cena o jedno céčko a vlastne za každú bublinku bola hodnota céčka vyššia o jedno obyčajné céčko. Tie bublinky by normálni ľudia brali ako kazy, ale my sme to brali ako najväčšiu cenu. Neskôr prišli i iné písmená a vtedy začali byť kurzy riadené dopytom a ponukou, tzn. trhovo. Napríklad za Géčko ste dostali dve céčka alebo jedno céčko s dvomi bublinkami, za rybku ste vycólovali až štyry céčka. Boli taktiež eSká, Háčka a podobne. Tieto ceniny ste si mohli buď kúpiť v Tuzexe alebo vyhrať. Bolo niekoľko hier. "O stenu" sa hralo tak, že sa určila čiara z ktorej sa hádzalo a učelom bolo hodiť céčko čo najbližšie k stene. Kto hodil najbližšie, ten vyhral všetky céčka, ktoré boli pri stene nahádzané. "Na čiaru" sa hralo podobne, len s tým rozdielom, že sa hádzalo na presnosť k určenej čiare. "Fúkaná" bola hra pre proesionálov. Na kraj stola každý položil svoje céčko. Samozrejme každý na svojej strane a potom sa začalo striedavo do céčka fúkať. Vyhral ten, kto prvý ťukol do súperovho céčka. Víťaz bral obe céčka. Boli aj iné hry, ale tie už neboli tak zaujímavé. Mne osobne sa najviac darilo vo fúkanej a vyhral som cca. stoosemdesiat céčiek. Bol som Elita. Správneho céčkara netešilo dostať céčka od rodičov. Cennejšia bola výhra, pretože pätnásť korún za asi päťdesiat farebných céčiek bolo moc pohodlnou, takže nehodnotnou formou získania tejto ceniny. Dodnes mám niekde uložených asi štyrysto céčiek. Tie čo som dostal od našich, som ani nevyťahoval. Jednak ich cena na burze bola príliš malá (boli matné a všetky jednej farby - červenej) a jednak som ich ani nechcel.

Najväčšie problémy som mal s telesnou výchovou. Konkrétne s rýchlymi a silovými športmi ako sú šprint, basketball, hody, šplhanie a podobne. Naopak vo vytrvalostných behoch som bol spolu s Vladom Blahom a Marekom Wenzelom najlepší v triede. To súdružka Wittkayová nevedela zaboha pochopiť a bolo vidieť ako sa vyžíva na mojej šesťdesiatke za 10,12 alebo basketballe, keď som nemohol z desiatich pokusov ani raz trafiť do koša. Dostával som štvorky. Skrátka si na mňa zasadla. V mojom prípade neupravila hodnotenie ako napríklad Magálovi. Bol som pre ňu objekt duševnej úľavy a búrila sa na mne za to, že sa s ňou manžel rozviedol, lebo je trafená. Ale nevadilo mi to, lebo som vedel, že si nedovolí dať mi trojku z telesnej na konci roku. Občas sa ale stalo, že sa na mňa aj usmiala, ale myslím si, že to bol iba kŕč.

Naopak, veľmi ma bavil dejepis, zemepis a hlavne matematika. Z matematiky som dokonca chodil na olympiády. Lenže ani matematikárka, súdružka Vidanová, ma moc v láske nemala. V siedmej triede sme do okresného kola postúpili traja: Ja, Palo Podradský a Monika Kučerová. Vidanová nám sľúbila, že ak sa niekto z nás umiestni v prvej dvadsiatke, dostane od nej osobne čokoládu a pochvalu. Monika bola okolo tridsiatky, Palo asi osemnásty a ja tretí. Nedostal som od nej nič. Škola mi síce dala kopec somarín, ale ja som chcel tú čokoládu od Vidanky. Dlhý nos.

Už sme boli ôsmaci a začali sme si okrem zapaľovania lítok dievčat uvedomovať aj iné problémy. Ako ďalej? V škôlke som chcel byť muzikantom, potom rušňovodičom, potom neviem čím všetkým, až som si povedal, že budem čalúnikom. Páčilo sa mi to remeslo, Jednak preto, že to nieje tažká robota, jednak preto, že sa pracuje pravažne s látkami a to ma bavilo. Dokonca som ešte stále vyšíval krížikom na Paname. So školou problém nebol. SOU drevárske v Bratislave to istilo, ale problém bol inde. Čalúnické cechy uprednostňovali deti svojich zamestnancov, takže som nemal podnik za ktorý by som sa učil, čiže som nemal sponzora. A tak sme hľadali a hľadali a hľadali až sme nič nenašli a začiatkom júna, keď už všetci ostatný boli poprijímaný na svoje školy, ja som ešte nevedel kam. A tak sa naši rozhodli, že i proti mojej vôli ma dajú na školu, ktorú som v živote študovať nechcel. SOU stavebné, odbor Mechanik-opravár pre stroje a zariadenia Doprastav v Bratislave.

Chodilo sa aj na pionierské tábory. Bola to super vec. Zoznámili ste sa s kopcom nových ľudí, naučili nové finty a ťahy na oblbnutie učiteľov v škole a podobne. Prvý krát som bol v tábore vo Veľkom Meziříčí pri Brne. Všade naokolo boli jazerá a lesy. Prostě Česko-Moravská vysočina. Hrali sme kopec hier. Najviac ma bavili tie, kde sa robilo s mapami a buzolou alebo tie kde bolo treba hľadať niečo podľa skrytých značiek. V tom som bol káder.

Na ďalšie prázdniny som šiel do krajiny lacných melónov a feferóniek, do maďarska. Neviem ako sa to mestečko volalo, ale keď sme chodievali vlakom skoro každý deň na kúpalisko do Vácu, tak to bolo 7 kilometrov hore Dunajom od Vácu. Bolo to mestečko plné kaštieľov, v ktorých tieto tábory boli. Okolo každého kaštieľa bola veľká záhrada, v ktorej boli chatky. V tých chatkách sme bývali my chalani a baby s vedúcimi bývali v kaštieli. Raz som bol námesačný a zobudil som sa medzi babami v posteli. Bol som beťár. Ešte si pamätám, že som si z Maďarska doniesol puzzle mapu Európy pre seba, pre mamu anglickú fialku a pre brata a tata angličáky.

Ďalší tábor bol v Nižnej na Orave. Tam bola nuda, až na tých pár výletov do Tesly, kde nám ukazovali ako sa vyrábajú Merkury, alebo tamojší požiarnici nám na dvore urobili sneh. V lete.

Keď som skončil šiestu triedu, išiel som do tábora do Mojtína. Bol to môj najhorší tábor. Krajina bola perfektná a chodievali sme aj na termálne kúpalisko. Ale raz ma obvinili, že som ukradol nejaké peniaze. Prešacovali mi veci a našli skrytých dvadsať korún, o ktorých som nevedel. Našli ich v takej kapsičke na náradie od bicykla. Nosieval som ju aj doma na výlety a v jednom z vačkov som si asi zabudol tých dvadsať korún. Nakoniec sa to ale urovnalo, lebo našli pravého vinníka. No mne nepovedali ani "Bozaj ma v ric".

O rok som bol v Nemecku. Mestečko Augustusburg bolo veľmi pekné a navyše sme bývali v hrade. To bola paráda. Navyše vo vedľajšom krídle bol tábor z Poľska, takže sme mali spoločné akcie. Na nádvorí mali okrem múzea motoriek a iných múzeí aj stánok so zmrzlinou. Na výlete Karl-Marx-Stadtu som si kúpil prvé digitálky. Išli mi len pokiaľ nedošla baterka. Za socializmu sa s náhradnými baterkami do nemeckých digitáliek nepočítalo. Navyše som si kúpil gitaru, ktorú mi neskôr pri hádke rozbil Mário. Domov som potom ešte pokúpil somariny ako baterku, karty, náušnice a podobné blbosti. Mal som totiž asi najviac peňazí z decák a vôbec najviac, čo mi dovtedy naši dali.

Skončil som školu a mňa čakali posledné prázdniny na základnej škole. A musím povedať, že to boli najlepšie prázdniny. Najprv ma čakal tábor v Upohlave. Je to dedinka, alebo skôr motel pri Považskej Bystrici. Z jednej strany bola priehrada a z druhej lesy. Mojou vedúcou bola dcéra súdružky učiteľky Kovačovicovej z prvej triedy. Super baba a neskôr sme jej začali aj tykať. Mala so sebou magnetofón a Radošínske naivné divadlo, konkrétne Jánošíka. Počúval som to jak strelený skoro každý večer. Zamiloval som si to. Kedže sme sa tam stretli viacerí z našej triedy, tak sme si tam aj vytvorili vlastnú komúnu. Bola tam Ivana Černá, Monika Kučerová, Roman Sapáček, s ktorým som spal na izbe a Tibor Harmady. Tam som sa aj skoro zamiloval do jednej Zdenky z Pobedíma. Niekde by som ešte mal mať jej adresu.

Ale počas týchto prázdnin som bol ešte v jednom tábore. Bratranec Pavel z Chrudimy bol skautským vedúcim v skautskom združení Táborníci. Máriovi vybavil pobyt v tábore a ja som mal ísť k bratrancovi Milanovi na prázdniny. Mal som so sebou len diplomatku, v ktorej som mal minimum vecí. Veď budem nosiť Milanové. Lenže. Z tábora sa niektorí odhlásili a tak sa uvoľnili miesta a že či by som nešiel tiež. No čožeby nie. Lenže nemal som ani spacák, ani deku, ani nič. Tak sme museli vymyslieť bojový plán. Všetko mi požičali Táborníci. Teda nie priamo decká, ale klub. A musím povedať, že to bol môj najlepší tábor na akom som kedy bol. Bolo to v Křižánkach, blízko jazera Mílovi. Asi dva kilometre dolu prúdom Svratky bol tábor z Poličky. Behali sme po lesoch, liezli po skalách, kúpali sa vo vlastnej priehrade. Vedúcim sme nesmeli vykať. Už ani neviem, kto bol mojim vedúcim, ale viem, že hlavný vedúci sa volal Ruda. Mal dve veľmi pekné dcéry, Ivu a Janku a syna. Janku som mal nadovšetko rád. Bohužial bola to láska bez spätnej väzby. Ale inak tam bolo fakt naj. Dokonca som získal niekoľko bobríkov. Bobríka mlčanlivosti som však nedostal. hodinu pred vypršaním stanovenej nemej doby som zabohoval. Škoda. Ale inak mám bobríka výdrže, odvahy, skalolezectva. Možno som ešte na dáke zabudol. Neskôr, keď som náhodou bol u Pavla, tak som sa bol pozrieť na Janu a Ivu. Iva bol rada že ma vidí, ale Jana sa nejako moc neprejavovala. Nevadí.