Som - KAPITOLA I - Učňovka

Príchodom do Bratislavy sa začala nová éra môjho života. Chodil som ako Alica v ríši divov a spoznával som mesto, o ktorom som si myslel, že v ňom asi nikdy bývať nebudem.

 

Ubytoval som sa na internáte na Ivanskej ceste 23. Malo to svoje výhody i nevýhody. Výhodou bolo, že do školy som kľudne mohol ísť aj v papučiach, pretože bola dvadsať metrov od internátu. Ale tých nevýhod bolo o mnoho viac. Tak asi najväčšou nevýhodou bol šikan od starších. Ďalšou nevýhodou príliš moc maďarov a cigánov na intráku, ako i chalanov z detského domova. Tí cigáni sa ešte dali zniesť, pokiaľ neboli aj maďarmi, ale inak ste mali feferóna skoro na každej izbe. A keď ste ho nemali, tak ak náhodou prišli k vám na návštevu, tak medzi sebou nehovorili inak ako po maďarsky. Vôbec ich netrápili nejaké etické zásady, že keď je na návšteve u druhých a tý okrem Kuťa Fas po maďarsky nevedia ani prdnúť, že by sa patrilo hovoriť štátnou rečou.

 

Ubytoval som sa na izbu s dvomi z okresu Nitra. Braňo Mego zvaný Meguľko, bol priamo z Nitry a bol veľmi chytrý. A Martin Valašík bol zo Zlatých Moraviec a tiež bol chytrý, aj keď nebol z Nitry. Už prvú noc sme kecali skoro do polnoci. Navyše sme zistili, že naše záujmy o prúsery sú veľmi blízke. Zistili sme to ráno, keď prišla súdružka vychovávateľka (už neviem ako sa volala) a hneď nás ťahala na koberček k hlavnému vychovávateľovi a potom k riaditeľovi školy. Za čo? Mali sme na izbe veľa komárov a horko. Takže okno muselo byť otvorené. Lenže komáre pichali ako nadržané, tak sme ich začali mlátiť. Papučami. Steny ráno vyzerali, ako by tam prišli ufoni a chodili po stenách a strope a zašlapávali všetko, z čoho neskôr mohli byť krvavé fľaky. Prvý krížik. Tak sme to vyriešili tak, že sme si sadli ja s Braňom a Martin s chalanom, z ktorého sa vykľul D´artan´an Nás, Mušketierov. Volal sa Martin Marek a kvôli problémom s oslovovaním sme museli vymyslieť nové prezývky. Martin I. dostal pracovné označenie Mates alebo Matísek, čo bolo často sprevádzané citáciou z jednoho filmu (S tebou mně baví svět) "Matísek se posral". Martina D´artan´ana sme oslovovali priezviskom, čiže Marek. Mali sme totiž v triede ešte jedného Martina. Štefeka zo Stupavy. I napriek tomu, že bol zo Záhoria, bolo úspechom počuť od neho dvadsať nahlas povedaných slov za celý školský rok. Tak čudne mumlal, ale v prospechu patril do elity. Mne sa pomali začala pripisovať prezývka Reddy. Je to zkomolenina môjho krsného mena, cez Rudy, Ready, Reddy.

 

A začal bratislavský život. Baby, bary, kiná, diskotéky a občas aj divadlo. Pôvodne chcel internát dávať lístky do divadla iba tým najposlušnejším, ale nakoniec bola naša kultúrna referentka rada, že vôbec niekomu tie lístky nanútila. Naša triedna, súdružka učiteľka Lapinová Mária, mala z nás pôvodne radosť, ale len do tej doby, než sme sa rozkukali a oťukali. Potom to už šlo s nami dolu vodou.

Škola ma nebavila, ale na moje veľké prekvapenie, nemal som s učením žiadne problémy. Možno aj preto, že som sa nikdy neučil. Stačilo mi byť na hodine a vedel som všetko. I keď som nedával pozor. A ten som dával sporadicky. Technické predmety mi možno šli aj preto, že sme mali štúdium prepojené s praxou a tam sme preberali to čo v škole, len zaujímavejšie. Na praxi som dostal majstra Františka Butasa. Zvláštny človek. Oslovoval som ho pán majster a on mi za to nadával, lebo chcel, aby som mu hovoril súdruh majster. Podľa mňa to bolo zbytočne dlhé oslovenie. Skrátenie oslovenia sa mi vypomstilo. Pri prváckych prácach, ako spilovanie pásoviny pilníkom o päť milimetrov do absolútnej roviny alebo vypilovanie presného otvoru pilníkom s veľkým zrnom, sa vytešoval ako malé dieťa, keď videl, že sa mi to nedarí. A preto mi dal na polroku dvojku z praxe, čo mi zabránilo dostať na polročnom vysvedčení vyznamenanie i keď som mal iba dve dvojky, vrátane tejto.

 

Matematiku a Fyziku nás učila súdružka učiteľka Novotná, ktorá práve absolvovala Matematicko-fyzikálnu fakultu UK v Bratislave. Myslela si, že ide zrejme medzi samých tupcov a tak sa k nám aj správala. Raz, keď sme brali Pytagorasa a jeho perverznú vetu, dala nám za domácu úlohu vymyslieť čo najviac pravouhlých trojuholníkov, ktorých súčet strán pytagorovou vetou nám dá tento trojuholník. Najprv som si myslel, že si robí srandu, neskôr, že to bude nejaký chyták. Nebolo tam nič. Tak som jej doniesol ručne vypísaných asi dvestopäťdesiat pravoúhlych trojuholníkov a dva vzorce na ich výpočet. Padla na zadok. Pochopila, že nás riadne podcenila, pretože vyše polovica triedy jej doniesla po minimálne päťdesiat trojuholníkov a tí čo nedoniesli nič, tak preto, že sa im nechcelo pohnúť rozumom, alebo aspoň si to opísať od druhých. Tak som mal uzavretú známku na konci školského roku za jedna, a to bol ešte len október.

 

Braňo s Matesom ma dotiahli na výpočtový krúžok. Učila ho súdružka učiteľka Chodúrová. Okrem toho, že učka bola sexica, posadila nás za počítače značky PMD 85 a na tabuľu napísala:

10 SCALE 0,10,0,10
20 MOVE 0,0
30 PLOT 10,10
40 STOP

RUN

A my sme si to napísali do počítača a dali ENTER. Bác, spravilo to čiaru cez celú obrazovku. Fasa a ide sa ďalej. Prišli cykly, stringsy apod. A bol som v tom. Odvtedy som sa počítača nepustil. Okrem výpočtového krúžku nás súdružka Chodúrová učila aj automatizáciu. A to bol život. Očividne si z nás robila prču a bavilo ju pozerať sa ako s nami hádže puberta. Preto stále provokovala. Prehíňala sa cez stôl tak, aby jej bolo vidieť do výstrihu a my sme radi nerozumeli rôznym banalitám. Len aby sa k nám nahla a dôsledne nám to "vysvetlila". Potvora jedna. A musím povedať, že na ňu vždy spomíname, keď sa stretneme s ostatnými. Hlavne s Braňom.

 

Sedemnásteho novembra tisícdeväťstoosemdesiatdeväť bol piatok a my ako každý piatok sme išli domov. V pondelok sme mali dostať preukazy SZM. Nič sme nedostali, pretože sme prišli do úplne iného štátu. Prišla revolúcia a tým pre nás kopec voľnosti. Vychádzky sme mohli mať až do ôsmej s tým, že pôjdeme demonštrovať, tak čoby nie. Zakričali sme "Poďme domov" namiesto "To je Ono" a išli sme tulačiť po meste a baroch. Na intrák sme chodili okolo desiatej, čiže už po večierke. Nevadilo to nikomu. Až vôbec nie našej vychovávateľke. Tá sa po revolúcii rozhodla ísť za jeptišku. Dostali sme vychovávateľa pána Parkányiho. Super chlap. Všetci sme ho rešpektovali a uznávali. Dával nám voľnosť a my sme ho za to poslúchali. Nastal bomba život. Chodil za nami na izby, hral s nami karty, chodili sme spolu do mesta a podobne. Po revolúcií sa vymenil aj riaditeľ školy miesto súdruha inžiniera Galána, prišiel mladý direktor.

 

V druhom polroku sme boli v škole horší stále viac. Lapinová sa nám vyhrážala, že od nás odíde a my dostaneme súdružku, pardón už pani učiteľku Bőhmovú, o ktorej išli chýry veľkej drsniačky. Slečna Novotná sa nám tiež vyhrážala odchodom, len slečne Chodúrovej bolo dobre.

Vzhľadom na to, že sa zmenil režim, začal som pána majstra Butasa oslovovať súdruh majster. Išlo ho rozhodiť od jedu. Dobre mu tak. Súdruh Butas mal jednu anomáliu. Mal veľmi nepravidelný tep srdca, čo malo za následok to, že dve minúty hovoril a minútu spal.

Nevymýšľam si, naozaj. Proste uprostred výkladu začal spomalovať, ako keď vám ťahajú baterky vo Walkmane, a po minúte začal frčať, akoby sa nič nestalo. I napriek tomu ho nechali učiť. No a tento súdruh majster si povedal, že mi dá opäť dvojku z praxe. Dal, ale aj tak som bol vyznamenaný, pretože sa zmenilo trochu aj odmeňovanie žiakov a učňov. Na šťastie. Inak aby ste si nemysleli, že som bažil po známkach. Len ma dokázalo naštvať, keď sa človek neučí a idemu to, tak mu hodnotenie pokazí predmet, ktorý berie vážne.

 

Keď sme prišli do druhého ročníka, čakal nás šok. Nebola nás privítať pani Lapinová, ale zástupkiňa riaditeľa. Naša triedna odišla na materskú. Čo nás ale ďalej šokovalo, na meterskú odišla i pani Novotná a pani Chodurová. Čakali sme koho dostaneme za triednu. "Vaša nová triedna bude pani Böhmová" povedala zástupkiňa a nás zalialo horko a v triede zavládla panika. A tak sme poslúchali ako v škôlke. Ale zase len chvíľu. Ukázalo sa totiž, že pani Böhmová je tá najlepšia triedna, čo som kedy mal. Učila nás technológiu a ešte nejaké blbosti.

 

V jednom bare som sa zoznámil s jedným chalanom hovoril si tiež Mates a robil diskotéky. Mňa to chytilo ako zub na cirkulárke a začal som s ním hrávať po kluboch a jazdiť do Poľska a Nemecka pre platňe. Vtedy som mal pocit, že som asi na túto učňovku nemal ísť, ale radšej sa drať cez klobásky a tlačenky na konzervatórium, niečo s hudbou. Produkcia alebo niečo podobné. Dá sa povedať, že odvtedy som bol od našich finančne nezávislý, aj keď tých 50, neskôr 100 Sk na týždeň som si zobral. Aby bolo na cestu.

 

V prvom roku môjho pobytu v Bratislave som skúsil asi všetko. Bol som chvíľu punker, ale keď polovica našej partie zistila, že je HIV pozitívna, partia sa rozpadla. Potom som bol medzi skínmi. A až ku koncu školského roku som začínal chápať trochu inak a začal som byť normálnejší.

 

Prišli prázdniny, ktoré som pretrpel už ani neviem kde. Potom druhý ročník učňovky, ktorý bol v znamení diskoték, ktoré som robil s Matesom II. Opäť prázdniny a tretí ročník. Bol to posledný ročník učňovky. Skončil som s vyznamenaním.

 

Prečo tak skrátene? Pretože je 27. Októbra 1997 14:49 a ja som sa rozhodol, že k spomienkam sa budem vracať priebežne.

---