Doma

 

Doma

 

 

Bojím sa premýšlat a bojím sa žit.

Je tma a Ja sedím v strede pola,

hrabem sa rukov v blate.

Zdvýham ruku,

roztieram si tieto hovná prirody

po tváry,

snažím si ho natlačit do uší,očí,pusi.

Prach si a v prach sa obrátiš.

Jediná myšlienka, ktorú

mám teraz v hlave.

 

Cez blato v očiach vydím,

ako sa nadomnou,

ohýbaju stromy,skoro cítim

ako ma vetve hladia,drsne hladia po tváry.

Skoro cítim tu bolest,

bolest celého sveta.

Stromy ktoré nás pozorujú sráročia.

Myšlienka sa mi vracia spät,

ku prachu hovnám a blatu.

 

Pomalu si lahnem,

cítim ako sa prepadám do stredu zeme.

Cítim ako sa tu stupnuje teplo

a mna to začína bavit.

Možno sa konečne splní môj sen,

konečne sa vrátim naspät do pekla.

Naspät ku mojim bližným,

bližším ako si vy môžte predstavit,

krestania,evanielici,muslimy a iné

fanatické stvorenia.

 

To horko by už bolo pre Vás neznesitelné

a ja sa konečne cítim ako doma.

Vlastne konečne doma.

Z očí mi tečie krv,

po tele mi rastie ochlpenie,

zvätšené nechty,na nohách-rukách.

Moja bez zubá tvár,je opät plná

velkých,nažltnutých tesákov.

Konečne som to zase ja,

konečne som vo vlastnej koži.

Konečne doma a štastný.

Vitaj doma   ............... MEFISTO.

 

 

 

 

---