rozpravy pre hviezdy

Prišla k nemu a povedala: "Vymyslím ti súhvezdie, chceš?"

Schoval sa jej mĺkvo a s úsmevom do pravej dlane.

"Z piatich hviezd ti ho vymyslím." prikryla ho prstami a slabo sladko dýchla do škáročky medzi nimi.

"Dobre." prikývol a dýchol jej späť.

Postavila sa zo zelenšej trávy a oprášila si šaty od rosy.

Rozplynula si vlasy vo vetre a zaspievala otočená k oblohe.

Vtáky poletovali nad hlavami a svetom nehlučným výdychom, plynutím, splynutím, splynnatením.

Na oblačnú paru.

Stále plače, keď myslí na hviezdy.

Ako tŕpka spomienka na mŕtvych priateľov, lásky, náhodných pocestných.

A mesiac je zelený.

A je to žena.

A volá sa Luna.

Necháva sa ukolísavať vlahým vánkom a tiež plače pri hviezdach.

"Hľadám niekoho." posadala si opäť pomedzi trávu.

"Nejakú osobu. Nejakú náruč. Dosť veľkú, aby ma schovala celú. Až budem úboha. Až budem unavená. Až budem smutná. Až budem chcieť."

Po jazere sa rozsypali malé sklenené guľôčky.

Obyčajné, ale najmä dúhovky.

Začína hra - jeden proti tomu istému. Bez ohľadov.

"Až vyrastiem..." položila si hlavu opatrne do jeho lona.

"Až vyrastiem, budem pestovať kvety a stromy a každé ráno im budem spievať a hladiť ich po listoch a lupeňoch."

Precestovala mu letmo dolu pažou a potom mu vylúdila jej prsty v jeho vlasoch.

"Aj nejaké zvieratá budem pestovať. Asi lastovičky."

Ktoré z tých hviezd, na ktoré sa dívam, už umreli?