Veštba

Moja duša

bola.

A dnes,

Slnko bytia,

za mraky,

kde dážď,

skrytý,

zapadá.

Dolina smiechu

potoky zvukov

domy bez striech

zdobené rukou -

chromého slepca.

Mokrý chodník,

šuchot dažďa,

tmavé nebo,

ticho,

strach.

Večer, mesto,

slabé svetlá,

farby, žiara -

ľudia,

heslá...

Tmavý vchod,

šedý plášť,

tupý hrot,

a všade dážď,

kde noci tmavnú

a slnka niet,

nájsť cestu správnu,

sto tisíc liet,

kde ticho blúdi,

samota osamelá,

Veľký nás súdi,

obluda odumretá,

a diabol tíško

škrtí slepca

v hluchote kúta

tmavého klepca,

kde čas tečie späť

milióny liet.

Ticho - ako smrť

sa k tebe,

zozadu ...

Čakáš.

Je bližšie.

Deň.

A noc.

Trýzeň.

A moc.

Krv.

A mlieko.

Smiech

a žiaľ,

tma

a svetlo,

krutá tvár,

a ticho

a hluk

a smrad

a vôňa

a dym

a nič

a ešte viac!

Čo čakáš? (Nebo?)

Dívaš sa

Jeho nevidiac

Je s nami, koniec je sním....

Čo je však ďalej, to už nevidím.