Úradným jazykom v Babylóne bola určite angličtina

Voláš mi spoza miliónov morských vĺn, takmer i spoza západu slnka… z krajiny, ktorá nikdy nebude mojou, do krajiny, ktorá nikdy nebude tvojou…obaja už tušíme so stopercentnou istotou, že na niektoré veci je láska ksakru-málo, napríklad tá naša má spoločný čas ale nie priestor. Ale my si ajtak horlivo posielame svoje klamstvá cez dráty a cez siete a satelity, všemožné variácie na tému „kedykoľvek sa rozhodnem, zbalím sa a možem s tebou žiť kdekoľvek, pretože ťa milujem, blablabla“…ale je to ako s tým mojim nefajčením: mozem nefajčiť týždne, ale potrebujem vedieť deň, kedy si zapálim. Aj my sa možme zdržiavať mesiace v krajine toho druhého so spiatočnou letenkou pod vankúšom…

Počúvam cinkot tvojich slov a rozmýšlam, prečo sa nám stále chce hrať túto hru na spoločnú nádej, a trochu so zlosťou, prečo keď si cudzinec nemožeš mi byť proste cudzí, tak by to predsa malo byť, no nie?

… A zrazu sa pristihávam (bože!) ako mi pri nevinnom líčení mojich dní z úst vhupujú do sluchátka slová: „bola som Ti z posledných síl verná“…smeješ sa, vravíš, že som použila zlý čas, že tam patrí predprítomný a nie minulý, vysvetľuješ tým tónom, ktorý neznášam (pán tvorstva) a kvoli ktorému, keď idú na mňa krámy trieskam presklenými dverami...vysvetľuješ, že by to znamenalo, že som ten boj s pokušením nevyhrala…lalalalala....nedýcham, pretože tuším….

Za oceánom pár sekúnd ticha…

                   ….dlhý tón v telefóne

                                     ….a na oboch koncoch oceánu 

                                                         koniec jednej hry na spoločnú nádej.

Aké (s)prosté.