NA MOJOM POHREBE

váha súmraku doľahla na moje viečka, nevdojak som musela zavrieť oči. Zachvátil i uchvátil ma chlad, ktorý ma premkol a moje zmysli vnímali všetku krásu tohto miesta. Pach smútku bolo cítiť z každého milimetra, no predsa sa tu šíril zdanlivý pokoj. Prechádzam sa miestom plným slepých divákov, ktorý nemo vyslovujú svoj osud. Nerozumiem, a predsa viem čo mi chcú povedať. Čosi sa deje, akýsi ruch. Prichádza množstvo známych tvárí, plačúcich tvárí a ja ich chcem utešiť, no ignorujú moje prozby o pohľad. Nasledujem ich zhrbené čierne chrbty a počúvam výrečný monológ akéhosi panáčika, ktorého oslovujú otče. Nudí ma svojimi hlúposťami o mŕtvole, ktoré pre mňa nič neznamená a necítim pre ňu ľútosť.Veď načo, už je vo večnej blaženosti, oznamuje smiešny panáčik. Predieram sa davom s túžbou vidieť toho štastlivca a zrazu sa mi podlamujú kolená. Konečne otváram oči . Zaplavila ma blažená tma a cítim odplatu za moje skutky. Leviathan už čaká na moju obeť so skríženými rukami.