Muž v čiernom kabáte

...Ticho.

Iba na okno raz za niekoľko minút padne kvapka ľadovej vody, ktorá musela prejsť ohromnú a strastiplnú cestu, aby mi mohla každou minútou napínať trpezlivosť a nervy  dokiaľ neprasknú, alebo sa nezbláznim. Musela sa vypariť z mora tisíce míľ odtiaľto a potom nad mojím domovom spadnúť z oblakov ako vločka snehu. Bola formovaná do nadpozemskej krásy, akoby ju niekto ukradol z galérie abstraktného umenia. Stelesnená dokonalosť vesmíru však v momente splynula do veľkej ľadovej kaluže dvanásť poschodí pod mojím oblokom. Na ten deň si pamätám ako dnes. Vonku sa hmýrila nepreniknuteľná hmla a od západu fúkal mrazivý vietor. Zaujímavé. Rodičia v ňom tridsať rokov videli nádej, ja v ňom vidím hrozbu snehovej kalamity visiacu nad mestom ako Damoklov meč.

      Ospalé sídlisko zažíha prvé svetlá do nového dňa. Zo svojich dlhoročných pozorovaní cudzích okien som vypozoroval fakt že priemerný petržalský obyvateľ začína svoju dennú púť  v kuchyni. Možno je smädný, možno chce niekoľkými hltmi z ľadničky zahnať zvieravý pocit  v žalúdku. Neviem. Nikto mi na to zatiaľ jednoznačne neodpovedal. Keď na to prídem, určite vám dám vedieť. Stojím u okna a pozerám na zasnežené ulice skrývajúce svoju tvár v bielom opare. Oči sa zatvárajú a nohy odmietajú poslušnosť. Stojím a premýšľam. Minúty ubiehajú a ja sa stávam súčasťou tohto momentu. Pozerám na smetiarske auto a na osamotených psíčkarov, ktorí boli donútení ráno si privstať, aby poobede nemuseli upratovať celý byt. Nenadarmo sa hovorí, že prevencia rieši všetky neduhy.

Všetko čaro má však svoj koniec. Aj tá moja tichá minútka pred oblokom. Opúšťam hľadisko v divadle Svet a stávam sa jeho aktívnou súčasťou. Ťažko je hercovi vstupovať na javisko, keď nemá scenár. No ten v tomto divadle nemá nik. Improvizácia nutná. Chyby sa však tvrdo trestajú...

            Nevidím ho prvýkrát.

Stojí tu takmer každé ráno a kýve sa zo strany na stranu. Rovnováhu ale stratil skôr, než si to uvedomil. Nieje mi ho ľúto. Dlho som nad tým premýšľal. Takmer vždy, keď som ho tu takto videl, mal som výčitky svedomia: "Počúvaj - ty asi nie si celkom v poriadku. Ľudia chodiaci okolo neho len znechutene krivia tvár, .... krútia hlavami, či rezignovane kývu rukami. No ty nič. Nepovzdychneš, nepoľutuješ, nerozhorčíš sa." V ten deň bolo svedomie fakt vytrvalé. Asi si povedalo, že sa zabaví. Verím, že sa mu to podarilo. Zastavil som sa a zohol sa predstierajúc, že si viažem šnúrku na topánke. Starý trik. Ale vážne dobrý. Fakt! Keď som bol ôsmak, každý deň som takto cez veľkú prestávku špehoval deviatačky hrajúce na ihrisku volejbal. Rodičia dodnes nevedia, prečo som v tom období nosil päťky či poznámky práve zo štvrtých vyučovacích hodín. Vôľa sústrediť sa - to je jedna vec, no hormóny vždy hrajú prím.

Do reality súčasnosti ma prebrala zvyšujúca sa intenzita náletujúcich snehových vločiek. Kľačal som uprostred chodníka s rukami nehybne položenými na pravej topánke, zrak upierajúc do stratena. Všimol som si teda znova svojského muža v neodhadnuteľnom veku.

Kľačal som uprostred slepej zurčiacej masy do seba zahľadených ľudských bytostí a zazeral na malého muža v otrhanom dlhom kabáte a špinavých odretých nohaviciach.

Necítil som znechutenie. Ani odpor. No ani ľútosť. Vtedy som to pochopil: Je to človek. A ako taký by si určite neprial, keby niekto spochybnil jeho ľudskosť. Nemám právo súdiť ľudí podľa toho ako vyzerajú. Preto som pozoroval. Skúmal, ale neodsudzoval. Videl som hlavu, ktorá kedysi nepoznala alkoholové opojenie, vnímala ľudí okolo seba, vedela spomínať na minulosť a uvažovať nad budúcnosťou. Videl som srdce, ktoré v každom svojom tepe nosilo ideály a túžby, a spaľované smädom po krajších zajtrajškoch hnalo kroky tohto človeka za šťastím. Možno ho nikdy nemal dosť. Možno sa ho presýtil.

            Moje ďalšie  altruistické myšlienky sa však nadobro rozprášili v húževnatosti januárového vetra. Keď som prechádzal tesne popri tomuto človeku, ktorý pre mňa navždy zostane človekom, zadíval som sa mu do vyschnutých , no stále hlbokých zelených očí. Rieka času sa zastavila, akoby niekto na videu stlačil tlačidlo STOP.

V tom momente sa Vesmír vo všetkých svojich dimenziách zlial do jedinej. Minulosť splynula s budúcnosťou. MY dvaja sme sa na moment, ktorý v ten okamih trval večnosť, premenili na práve tú snehovú vločku, ktorá prekonala zemskú príťažlivosť a prešla útrapami diaľky a zimy, aby ma svojou nikdy nedocenenou krásou mohla vytiahnuť z postele do tohto dňa.

Večnosť trvá večne, preto sa v tomto okamihu tento človek stal mojou súčasťou. V ďalšom okamihu som sa proti svojej vôli zaradil ku armáde tých ľudí, ktorých som ráno bezhybne pozoroval z okna. Stal som sa súčasťou toho živého mechanizmu spoločnosti, kde každý jej člen má svoje povinnosti a úlohy. Kráčal som pokorne do školy a v duši sa mi nastolila vládu ríša pokoja.

Je to človek a taký ako ja. No niečo sa muselo stať, aby skončil takto. Na ulici. Bez priateľov. Vyhnanec vo vlastnej domovine. Čo to bolo? Čo ho donútilo vzdať sa vlastnej dôstojnosti, domova a práva na určitý životný komfort?

Som však vyrovnaný, lebo som dal nádej človeku, ktorý ju potreboval. Tá nádej je možno zanedbateľná z hľadiska konvenčných princípov spoločnosti, no rozhodne nieje bezcenná pre toho malého opusteného muža.

Celý ten deň som sa cítil byť znovu tak trochu tým nepokojným rozrušeným ôsmakom. Množstvo myšlienok a otáznikov mi chodilo v ten deň po rozume. No akoby žiadna nemohla plno uspokojiť moju zvrátenú zvedavosť.

            Keď som sa poobede vracal domov a približoval sa k miestu, kde som ho ráno videl posledný krát, srdce začalo biť ako o preteky a dych naberal na intenzite, akoby som šiel na prvé rande, či dôležitú skúšku. Idúc popri kamennej fontáne, spomalil som krok, aby som toho obyčajného a predsa tak výnimočného človeka neprehliadol. No na takmer prázdnom námestí nebolo pomaly nikoho okrem niekoľkých skrehnutých párov zaľúbencov z celých síl odďaľujúcich okamih, v ktorom každý bude musieť sám nastúpiť na vlastnú električku.

Nebol tam. Možno by som mu znova pozrel do očí a uvidel tam kus seba. Možno by som vytiahol malú bankovku a podal mu ju, nech si kúpi niečo na zahriatie. Možno by som sa celú cestu domov utápal v sladkej naivite, že to bude teplá  polievka. Ktovie         

Prišiel som domov. Od tej chvíle povinnosti i celý svet utekajú akosi mimo mňa.

... Je večer. Devätnásť hodín, tridsať minút. Z kuchyne sa cez otvorené dvere nesie do bytu znelka oznamujúca hlavný spravodajský blok. Akčná melódia, strohé hlasy moderátorov. Mužský hlas:

"Pád lietadla thajských aeroliniek si vyžiadal sedemdesiat mŕtvych."

Ženský hlas:

"V Nórsku sa podľa nemenovaných zdrojov narodilo druhé klonované dieťa."

Mužský hlas:

"Tohtoročná zima si vyžiadala prvú obeť i medzi bratislavskými bezdomovcami"

Ďalej som už nepočul. V tú noc som nespal do rána...

Čo ak je to on? Netuším.

            No jedno viem iste:

Keď sa ráno zobudím, budem desať minút stáť pri obloku a pozerať na ľudí smerujúcich do práce, ktorí ako prvé lastovičky - zvestovateľky jari svojimi rýchlymi krokmi, dávajú nám všetkým na známosť, že sa začína nový deň. No ja budem vedieť, že nové ráno je nová nádej. A možno si spomeniem na múdre slová istého Číňana: "Keď zomrieme, už nikdy sa nám nepodarí napraviť svoje chyby." Preto budem rád, že som sa mohol opäť zobudiť, aby som sa na okamih pre niekoho stal na prvý pohľad bezvýznamnou snehovou vločkou...