Odpustok

Malý človiečik klesol na kolená

a jeho tvár voskovo biela

pezrádza krásu očí.

Smutný pohľad čo do duše vkročí.

bez pýtania. a neodchádza...

Ruky zopnuté do tichej prosby

a telo podlomené jak klas v čase kosby

do veľkého otazníka.

Tichý výkrik čo mnou preniká

a už sa nevytráca.

Snažím sa vykúpiť drobnými po vreckách.

Do duše vkráda sa  neznámy tichý strach

a ja netuším či je tých mincí dosť.

Akú máš človiečik maličký budúcnosť,

keď schopnosť vidieť sa v ľuďoch stráca?

Odkladám tvoje ďakujem,

                    odpustok pre vlastné ja.

A sýta a odetá

odchádzam do sveta

hladať tých čo  pomôcť sa neboja.