Neskoro

Sara nemo stála a v ruke zvierala kyticu bielych ľalií. Myšlienkami zablúdila k tomu zvláštnemu ránu.

Vonku pomaly svitalo. Nepokojne sa prehadzovala na posteli a z hrdla sa jej vydral slabý vzdych. Odrazu prudko otvorila oči dokorán. Ani sa nepohla, len pohľad nemo upierala na steny, po ktorých tancovali tiene začínajúceho sa dňa. Nemohla sa pohnúť. Bála sa, že ak čo i len pootočí hlavou, sen, ktorý ešte pred chvíľkou videla pred sebou takmer ako živý zmizne kamsi do nenávratna a ona si naň už nikdy nespomenie. A to nechcela. Chcela si ho uchovať v pamäti. Srdce jej bilo ako zvon. Zavrela oči, chcela ho privolať späť.

Stála v akejsi miestnosti. Okolo nej bola kopa ľudí. No ona ich nevnímala. Nevnímala ich, pretože všetka jej pozornosť sa sústredila na jediného človeka. Človeka, ktorý stál tesne vedľa nej. Bol to Mark. Všetci tí ľudia tu boli kvôli nemu. Každý mu blahoželal, muži ho potľapkávali po pleciach, ženy pri pohľade naň zamdlievali. Len ona nevedela čo povedať. Odrazu sa otočila, objala ho okolo krku a tíško mu pošepla: „Ľúbim ťa!“ Mark na ňu pozrel pohľadom, aký nikdy pred tým nevidela. Akoby tieto dve slová ešte od nikoho nepočul. Akoby neveril tomu, že ho môže mať niekto úprimne rád. Bol to pohľad malého vystrašeného dieťaťa. Alebo človeka, ktorý už nedôveruje nikomu na svete, človeka, ktorý stratil všetku nádej a vieru v lásku. Odrazu akoby všetci ľudia navôkol zmizli. Existovali len oni dvaja.

„Mark, chcem byť tvoja priateľka. Sľúb mi, že si už nikdy nebudeš ubližovať!“ úpenlivo ho prosila so zle utajovanou úzkosťou v hlase. „Prosím, sprav to kvôli mne!“

Vtedy sa niť jej sna pretrhla. Teraz tu ležala, zúfalo sa snažiac pochopiť jeho význam. Prečo sa jej snívalo o Markovi? Prečo práve teraz? Veď ho nevidela niekoľko rokov. Presne päť rokov, tri mesiace a sedem dní. Dočerta, ešte stále to počíta! Toľko krát si to už zakázala, no bolo to silnejšie než ona. Mark bol jej prvá láska. Mala vtedy sedemnásť rokov. Mark o dva viac. Spočiatku si myslela, že on je jej láskou na celý život. Časom však zistila, že je ešte primladá na to, aby sa viazala. Poslala ho k vode a zlomila mu tým srdce. Lenže vtedy by si ani za svet nebola pripustila. Jej svedomie sa začalo ozývať až oveľa neskôr. Čím bola staršia a rozumnejšia, tým väčšmi chápala, ako veľmi mu ublížila. Lenže to už bol Mark dávno preč. Bol preč a ona už do jeho sveta nepatrila.

Zvonenie budíka ju vytrhlo zo spomienok. Je čas ísť do práce. V ten deň šoférovala veľmi nepozorne. Nedokázala sa sústrediť. Ten sen jej stále neschádzal z mysle. Prečo práve teraz? Z celej sily dupla na brzdu. Ozvalo sa škrípanie pneumatík. Vodič auta, do ktorého  práve skoro narazila nadával a rozhorčene rozhadzoval rukami. Pomaly sa pohla ďalej.

„Sara, dávaj pozor! Zbláznila si sa?!“ karhala sa v duchu. „Je to len sen!“

„A čo ak nie je?“ ozývalo sa jej druhé ja. „Čo ak znamená niečo viac?“

„Zabudni na to! Mark je minulosť. Má svoj život, svojich priateľov, je slávny, úspešný, už ťa nepotrebuje.“ vravela racionálna Sára. „Snívajú sa ti hlúposti len preto, že ťa trápia výčitky svedomia. Ale je to už päť rokov, tak to hoď konečne za hlavu!“

Zaparkovala auto, schmatla svoju diplomatku a ráznym krokom vykročila do banky. V momente, ako prekročila prah tej majestátnej budovy, zabudla na dnešné ráno. Povinnosti sa na ňu valili zo všetkých strán. Práca ju úplne pohltila.

Bolo sedem hodín, za oknami sa zvečerievalo. Slnko sa pomaly strácalo za obzorom a farbilo oblohu do červena. Nastal čas pobrať sa domov. No dnes sa jej akosi nechcelo. Dušu jej gniavil zvláštny pocit. Prečo len sa nedokáže zbaviť tých myšlienok, ktoré ju od rána prenasledujú? A prečo nedokáže prestať myslieť na Marka? Ako dlho o ňom už vlastne nič nepočula? Boli to najmenej dva roky.

Asi rok po ich rozchode sa stal z Marka slávny spevák. Dievčatá ho milovali, davy šaleli, kdekoľvek sa zjavil. Jeho pekná tvár sa na ňu usmievala z obálky každého časopisu, z televíznej obrazovky, jeho piesne zneli v každom rádiu. Spočiatku jeho život pozorne sledovala. No po čase si povedala, že to nemá zmysel. Načo ľpieť na minulosti? Bola to predsa ona, kto ich vzťah ukončil. Nemala naňho žiadny nárok. A ani nechcela mať. Chcela len vedieť, že sa má dobre, chcela mať istotu, že mu neublížila. No tú márne hľadala v článkoch či reportážach. Preto si jedného dňa povedala, že je koniec. Koniec vysedávaniu pred telkou vždy, keď začuje jeho meno, koniec nekonečnému listovaniu časopisov, koniec kupovaniu jeho nahrávok.

Už dva roky pre ňu Mark neexistoval. Až do dnes. Monitor jej počítača blikal do hustnúcej tmy. Nedalo jej to. Zapla internet a do vyhľadávača naťukala Markovo meno. Našiel jej desiatky článkov. Pomaly sa do nich začítala. Keď skončila, do očí sa jej tisli slzy. To nemôže byť pravda! Ako je to možné?! Čo sa stalo?! To nemôžu predsa písať o Markovi! Mark sa neopíja, nespáva s tisíckami žien, nepokúsil sa spáchať samovraždu! Hoci tomu odmietala uveriť, bolo to tak. Stálo to tu čierne na bielom. Po lícach sa jej rozkotúľali slzy. Kde bola tie dva roky, keď o tom nevedela? V práci, odpovedala si jedným dychom.

„Sľúb mi, že si už nebudeš ubližovať.“ počula odrazu svoj hlas. Videla jeho modré oči plné prekvapenia, keď ho objala. Až teraz pochopila. Ten sen nebol náhoda. Ktosi jej chcel čosi naznačiť. Mark ju potrebuje.

Prešiel týždeň a Sara sa Markovi ešte neozvala. Vedela už jeho číslo a v duchu si nekonečne veľa krát zopakovala, čo mu povie. Vždy, keď už v ruke držala slúchadlo a chystala sa vytočiť jeho číslo, niečo jej do toho prišlo. Klienti, nadriadení, porada, manko v trezore... Večer padala do postele mŕtva od únavy. Každý večer, keď zatvárala oči, sľúbila si , že zajtra sa mu ozve.

Teraz tu stojí, po lícach jej potokom stekajú slzy a srdce jej puká od žiaľu. No už je neskoro. Nik si ju nevšíma. Ruka s ľaliami jej nevládne visí vedľa tela, ktorým otriasajú vzlyky. Ktosi reční. Reční o tom, ako Mark zahynul pri autonehode. Bol opitý, no to sa na pohreboch nevraví. Zahynul v deň, keď  Sara márne nechala vyzváňať telefón v jeho byte.