Zivot ?

Autobus číslo 32 sa pomaličky dovliekol na zastávku. Ľudia nastúpili. Staršia pani s trošku väčším objemom a dosť odstrašujúcim výzorom sa bez problémov postavila do dverí a začala si označovať lístok. Označovač jej však odmietal na lístok vytlačiť čas nástupu, tak ho stále vyberala a vkladala dnu, vyberala a vkladala dnu. Očividne si pri tejto naozaj duchaplnej činnosti vôbec neuvedomovala, že znemožnila nástup ostatným cestujúcim. Šofér počkal, kým prejdú do iných dverí a autobus sa konečne pohol.
"Odstrašujúcej" pani sa napokon podarilo cvaknúť lístok a teraz si razila cestu k sedadlu tesne za strednými dverami. Neprekážalo jej, že musí prejsť polovicou autobusu, ani to, že svojím "objemom" zrážala okolostojacich, ktorí patrili do nižšej váhovej kategórie ako ona. Keď sa dostala k svojmu miestu a chystala sa posadiť, šofér prudko pribrzdil a ona sa elegantne zosunula na zem rovno pred sedadlo. Niektorý cestujúci nemohli zatajiť škodoradostný úsmev či tichý chichot. Medzi tými, ktorým pribrzdenie autobusu prinieslo aké-také spestrenie inak fádnej a všednej cesty domov, bolo aj dievča, ktoré sedelo až vzadu a ktoré malo možnosť zachytiť všetky reakcie na sebavedomú pani a jej pád. Mala gaštanové vlasy, modré oči, bledú pleť, zvedavý a priateľský výraz. Keď sa nič nedialo, vstala, prešla až do stredu a pomohla pani na nohy.
"Ste v poriadku ?"
"Áno, ďakujem slečna, ďakujem. Boli by ste taká láskavá a pomohli mi ? opýtala sa a ukázala na tašku a pomaranče, ktoré sa rozkotúľali na všetky smery. Nikoho iného to nezaujalo.
"Samozrejme. Poďte si sadnúť, ja vám to pozbieram." Povedala a vzala si igelitku. Je naozaj pre ostatných taký problém zohnúť sa a zodvihnúť jeden pomaranč ? Alebo spraviť dva kroky a pomôcť niekomu postaviť sa ? uvažovala v duchu dievčina. Veď sme predsa všetci ľudia, tak ako je potom možné, že sa k sebe takto správame ? Pomohol by jej niekto, keby som nebola v autobuse, alebo keby som sa ani ja nepostavila ? Veď je to strašné svinstvo. Naozaj tomu nerozumiem... Ale najhoršie je, že s tým nič nespravím. Na to, aby sa niečo zmenilo, by si všetci museli vstúpiť do svedomia a uvedomiť si, ako sa chovajú.
"Páči sa vám," podávala igelitku už plnú pomarančov a usmiala sa.
"Ďakujem slečna. Môžem vám dať aspoň dvadsať korún ?" opýtala sa s úsmevom pani.
"Nie, prosím vás, to nie. Veď to vôbec nič nebolo..."
"Ale prosím vás, aspoň za ochotu. Nie je to veľa, ale malinovku si za to kúpite," namietla pani a vtisla dievčine do ruky dvadsať korunu.
"Som  Lucia," predstavila sa dievčina.
"Petra Mantrovičová. Pricestovala som zo Žiliny, idem k neveste. Narodila sa jej dcérka, tak jej na pár dní idem pomôcť."
"To je pekné."
Obe sa odmlčali a ponorili sa do vlastných myšlienok. Asi o desať minút sa Lucia postavila a prihovorila sa pani Mantrovičovej.
"Tak ja už vystupujem. Majte sa a dávajte si pozor."
"Ďakujem, pekný deň vám prajem."
Obe sa usmiali a Lucia vystúpila.
Aké milé dievča, pomyslela si pani Mantrovičová. Škoda, že na svete nie je viac takých ľudí, ako ona. Neviem, či by mi bol niekto pomohol, keby nebolo jej, možno by som ešte doteraz zbierala pomaranče.... Bodaj by takých ľudí existovalo viac.

Lucia pomaly kráčal hore ulicou. Pri chôdzi sa zľahka pohupovala, ruky vo vreckách a pohľad upretý do zeme naznačovali hlboké zamyslenie. Čo urobím ? premýšľala. Prednedávnom som ešte mala všetko, absolútne pokojný život, priateľa.... A teraz.... Bože teraz ťa potrebujem, prosím, neopúšťaj ma. Potrebujem radu. Daj mi znamenie. Čo mám spraviť ? Peter, kde si teraz ?
Len niekoľko týždňov dozadu sa Lucia dozvedela, že jej život vlastne nie je jej. Totižto - prišiel jej e-mail. A bolo v ňom písaných dooosť zaujímavých vecí. Tušila to vlastne už predtým, ale nemala istotu. Tú jej dodal e-mail. No teraz nevedela, či chce niečo podniknúť a či si chce byť taká istá. Dozvedela sa, že je adoptovaná a že jej rodičia nie sú jej rodičia.
Odmalička mala pocit, že do rodiny nepatrí, že je absolútne iná ako všetci, ale rodičom sa to nezdalo nezvyčajné a tak tomu aj ona prestala prikladať dôležitosť.
Zrazu sa prebrala zo zamyslenia, poobzerala sa okolo seba a s úškrnom sa vrátila o tri domy späť. Vybrala kľúče a odomkla bránu nového trojposchodového paneláku. Dúfam, že už bude Peter doma. Spravím to. Musí mi pomôcť. Máme niečo na obed ? Čo vlastne napíšem ? Určite to chcem riskovať ? Neviem predsa, čo sa potom stane, to už nemôžem kontrolovať. Lucia, preboha, spamätaj sa ! Tak dlho si túžila po tom, aby sa ti ocko ozval, aby ťa našiel a teraz, keď sa to stalo, tak nevieš či mu odpíšeš ? Ženská, premýšľaj dokelu! Ty vôbec nie si normálna !! Ale zase na druhú stranu - je to logické .... Takéto myšlienky jej vírili hlavou kým sa výťahom vyviezla na šieste poschodie a odomkla dvere. Nikto ? Dokelu, musím mu zavolať.
"Ahoj zlatko, to si ty ?" ozvalo sa z kuchyne.
Ach, tak predsa, pomyslela si.
"Áno, ja som miláčik," zavolala späť.
Skopla topánky, hodila tašku do izby, vyzliekla si bundu a dávajúc si dole náušnice a prstene šla do kuchyne. Peter sedel pri stole nad tanierom špagiet a čítal noviny. Prisadla si k nemu a pobozkala ho.
" O čom čítaš ?" spýtala sa.
" Ááále, poslanci nechcú v daňovom priznaní uviesť celý svoj majetok, pretože by to mohlo ohroziť bezpečnosť ich osôb a ich rodín.... No povedz sú normálny ?" rozhorčoval sa.
" Zlatko, koľkokrát už som ti povedala, že také články vôbec nemá zmysel čítať, pretože sa pri nich iba rozčúliš ?! A nie, nie sú normálny..." Na tvári sa jej roztiahol ledva badateľný úsmev. To je celý on. Musí sa zaoberať takými hlúposťami. Vraj, aby mal prehľad.
" O niečom by som sa s tebou chcela  poradiť. Mal by si čas ?"
" Samozrejme, pre teba kedykoľvek. Tak spusť, o čo ide ?"

Lucia si sadla za počítač a otvorila svoju e-mailovú schránku. Peter sa na ňu zadíval.
" Naozaj to chceš urobiť ?" spýtal sa.
" Neviem. Ale viem, že to musím aspoň skúsiť, inak si to budem do konca života vyčítať. Sú to predsa moji rodičia...," odvetila nešťastne. Bála sa. Mala strach, že ak sa s človekom, čo jej poslal ten e-mail čo i len raz skontaktuje, môže sa dostať do problémov. Môže jej to veľmi ublížiť. Ale takisto môže veľa získať.
" Prosím ťa, pomôž mi," zašepkala a v očiach sa jej zaleskli slzy.
" Ale no, dievčatko, poď sem." Peter si ju posadil na kolená a objal ju. Ona skĺzla vedľa neho, ľahla si na posteľ a skotúľala sa do klbka. To robí vždy, keď má strach, napadlo ho.
Ľahol si k nej a pritúlil ju k sebe.
" Anjelik, ver mi, že chápem, čoho sa bojíš, ale sama si povedala, že ak to neskúsiš, budeš si to do konca života vyčítať."
Obrátila sa k nemu a v očiach mala taký detsky nevinný a ustráchaný pohľad, že mu jej prišlo ľúto. Nemyslel si, že je to pre ňu až také ťažké a bolestné. Toľko o tom predsa hovorila, tak dlho sa snažila, aby ju našli...
" Milujem ťa."
" Aj ja ťa milujem," odvetil, sklonil sa k nej a pobozkal ju. Začal ju hladiť a tisnúť k sebe, aby cítila, že je s ňou, že ju ochráni a že ju veľmi miluje.
Pomaličky ju vyzliekal, ani si to neuvedomila a zostala nahá. Pomohla mu dolu s oblečením. Trochu sa odtiahol, aby sa ju mohol celú pozorne prezrieť.
" Chceš to skúsiť a milovať sa ? opýtal sa, pretože ležala na posteli, nahá, taká zraniteľná, ženská a nevinná zároveň, až ho napadlo, že to nie je dobrý nápad. Aj keď teraz by to určite šlo... No nevadí, záleží to len na nej, povedal si.
" Chcela by som len cítiť tvoje telo blízko seba, chcem, aby si ma držal v náručí a chcem si to jednoducho vychutnať. Nevadí ?"
" Nie, vôbec nie." Usmial sa, dočiahol perinu, ktorá medzičasom skončila na zemi, ľahol si k nej a prikryl ich. Pritisla sa chrbtom tesne k nemu, on ju držal okolo pásu a premýšľal, ako ju miluje a ako by jej to mohol uľahčiť. No nič ho nenapadlo. Asi tým bude musieť prejsť. Nahol sa, že ju pobozká, ale už spala, tak jej dal iba ľahký bozk na líce, pritúlil sa k nej a zaspal.
Keď sa o pár hodín prebrala, bola sama. Posadila sa a päsťami si pošúchala oči. Petrovi sa zazdalo, že sa prebudila, preto nakukol do izby.
" Ááá, dobrý podvečer spachtoška. Vyspinkala si sa aspoň trochu ?" opýtal sa s ustarosteným úsmevom.
" Ale aj celkom hej. Len si mi tu chýbal. Kam si mi odišiel ?" zamrnčala ako dieťa.
Peter to nevydržal a obaja sa rozosmiali.
" Vieš, aká si pri tom zlatá ?"
" Ale prosím ťa, čo je na tom zlaté ?" čudovala sa tak, ako takmer vždy, keď jej čosi podobné povedal.
" Neviem ti to vysvetliť, proste je to zlaté a hotovo."
Odišiel obom spraviť kávu. Lucia sa zatiaľ osprchovala a obliekla. Keď priniesol dve pariace sa šálky horúcej kávy, práve si sušila vlasy. Sedela pri počítači a mala otvorený e-mail, ktorý sa očividne chystala napísať. Pozrel jej do tváre, aby uhádol, na čo myslí.
" Vôbec sa ti do toho nechce, však mám pravdu ?"
" Uhádol si. Ani náhodou. Ale na druhej strane zasa viem, že to jednoducho musím urobiť."
"Dobre tak sa teda pustime do toho."
Podal jej hrnček a priniesol si k nej stoličku. Mlčky sŕkala kávu a zamyslene hľadela raz na monitor, raz na klávesnicu.
" Už si premýšľala nad tým, čo mu vlastne chceš napísať ?"
" Trochu, ale nemám v tom veľmi jasno. Budem potrebovať tvoju pomoc hlavne pri prekladaní do angličtiny. Obávam sa, že mi to nepôjde moc dobre. Veď ma poznáš."
" Neboj sa, to zvládneme. Tak poď, začnime, aby si to mala čím skôr za sebou," povedal a povzbudivo sa usmial.

Okienko na obrazovke ukazovala, že e-mail bol práve odoslaný. Lucia s Petrom si uľahčene vydýchli. Boli radi, že to spravili, aj keď nevedeli, čo sa teraz stane. Ani jeden z nich nechcel, aby Luciin biologický otec vyvolal škandál a aby sa jej rodičia dozvedeli, že nie je ich dcérou. To by im veľmi ublížilo a Lucia i napriek tomu, že nie vždy  s nimi dobre vychádzala, ich nechcela raniť a už vôbec nie takýmto spôsobom. Bolo by to kruté, pomyslela si.
Chytila Petra za ruku.
" Vieš o tom, že ťa milujem ?" opýtala sa.
" Viem. Milujem ťa," odvetil.
" Ďakujem."
" Ďakuješ ? A za čo prosím ťa ? Veď som nič neurobil," namietal.
" Neviem, ako by som to zvládla bez teba," povedala a sklopila oči do zeme.
Navrhol prechádzku po meste, aby na chvíľu zabudli na to, čo práve spravili a aby nestrávili čas, kým budú čakať na odpoveď, pred monitorom počítača. Zišli dolu kopcom k zastávke električky a odviezli sa do centra mesta. Vystúpili a vybrali sa pešo cez námestie. Držiac sa za ruky si vychutnávali spoločne strávené chvíle. Lúče zapadajúceho jarného slnka ožarovali kalné vody Dunaja. Sadli si na nábrežie a dívali sa do vody. Obaja boli zaujatí vlastnými myšlienkami, ale spájala ich jedna vec : radosť z toho, že sú spolu. Aj keď riešili problémy, alebo na seba nemali príliš času, pretože sa museli venovať škole a zamestnaniu zároveň. Žili spolu už takmer 3 mesiace, ale aj napriek tomu sa im to nezunovalo. Boli radi, že sú sami, spolu a že im nikto nerozpráva do toho, ako žijú alebo prečo robia to, či ono.
" Milujem takéto chvíle," ozvala sa Lucia.
" Mám vtedy pocit, že aj keď nám veľa vecí vôbec nejde ľahko, tak sa nám to akýmsi tajomným spôsobom podarí prekonať. Cítim, že s tebou by som zvládla čokoľvek."
" Naozaj ?" opýtal sa so záujmom Peter.
" Áno, ale to ešte neznamená, že to všetko chcem hneď teraz vyskúšať. To si zasa nemysli," dodala s úsmevom. Aj on sa usmial. Pritiahol si ju bližšie k sebe.
" Nemyslím si to, nemusíš sa báť. Myslím len na to, aký som v živote s tebou spokojný. Si to, čo dáva môjmu životu zmysel, si to, čo ma robí šťastným. Neviem, ako som mohol žiť bez teba. Dnes už si to neviem ani predstaviť. A ani nechcem, aby sa to niekedy zmenilo. Chcem s tebou ostať, pokiaľ len to bude možné. Milujem ťa, si moja láska."
" Aj ja ťa milujem. Bože, to bolo krásne," povedala dojato.
" Vieš na čo teraz myslím ?" opýtal sa.
" Nie. Prezradíš mi to ?"
" Po rozume mi chodí len to, ako ťa čo najskôr dostať domov, stiahnuť z teba oblečenie, uložiť si ťa do postieľky a potom sa k tebe pritúliť, hladiť ťa, bozkávať a...." nedokončil.
Nežne ju pobozkal. Jednou rukou ju držal okolo pásu a druhou ju hladil. Lucia ledva lapala dych. Vždy, keď ju pobozkal, tak jej úplne vzal dych.
" Mmmm," zamrnčal spokojne.
" Čooo miláčik ? Vedúcemu sa to tuším páči, alebo sa mýlim ?" povedala a potmehúdsky pozrela na jeho napínajúce sa nohavice.
" Samozrejme, že sa mu to páči..."
" Tak ale to má smolu, lebo ja teraz idem preč a nič nebude. Až doma......." kričala za ním a rozbehla sa preč. Peter utekal za ňou a keď ju dostihol, vzal ju do náručia a opäť ju pobozkal, tentoraz však dal do bozku všetku vášeň a túžbu, ktorú práve cítil.
" Poď rýchlo domov, môžeme to zas skúsiť," zašepkal. Prikývla. Oči im horeli očakávaním. Podarí sa to dnes ? Bude dnes ten veľký deň ? Už dávnejšie sa rozprávali, že ak sa im túto záležitosť nepodarí vyriešiť, navštívia spolu lekára. Problém bol v tom, že kedykoľvek sa chceli milovať, nešlo to. Buď bola ona príliš stiahnutá, alebo on nebol dosť tvrdý. Boli aj situácie, v ktorých by to zaručene išlo, ale boli to extrémy, pretože vždy boli niekoho rodičia vo vedľajšej izbe a mohli hocikedy vojsť. Bolo to však lepšie ako na začiatku, preto dúfali, že návšteva lekára nebude potrebná.
Ponáhľali sa na autobus , aby boli čo najrýchlejšie doma...Tváre im žiarili, vyzerali, ako čerstvý zaľúbenci, ktorí majú svoje malé tajomstvo. Tisli sa k sebe, objímali sa a bozkávali a boli taký zlatý, že to v ľuďoch naokolo vyvolávalo úsmev. Vidno, že sa majú radi. Konečne vystúpili. Už teraz sa nemohli jeden od druhého odtrhnúť a stále sa obdarovávali bozkami, doťahovali sa. Zvečerilo sa a vzduch ochladol. Slnko už dávno zapadlo a uliciam vládlo pološero, zvláštne pripomínajúce ticho pred búrkou. Predtým, než zamierili domov, šli ešte do stánku kúpiť si cigarety. Pôvodne Lucia nefajčila, ale nakoniec začala. Keď sa jej priatelia pýtali, prečo s tým začala, odbila ich vetou, že sa " jednoducho potrebovala upokojiť." Nepáčilo sa jej, že sa kvôli tomu do nej púšťali, robili jej prednášky a nadávali jej. Keď to nepomáhalo, navážali sa do jej vzťahu s Petrom, že ju kazí, že nebyť jeho, nikdy s tým nezačne a podobné reči, ktoré už ju nesmierne unavovali. Čo je koho do toho, čo robí ? Je to predsa len jej vec. Chápala, že jej chcú len pomôcť, ale nemali právo, aby jej zasahovali do života a už vôbec nie na to, ako to urobili oni, aby sa všetci dohovorili a kolektívne na ňu nahučali, akoby bola malé decko. Vtedy ju to fakt vytočilo. Poslala ich kade - ľahšie. Nikto jej do toho nemal, čo vravieť. Je to čisto jej vec a ak bude chcieť prestane. Nemá s tým problém.
" Hm, dáš si ?" ponúkol ju Peter.
" Hej, vďaka, len, prosím ťa, chvíľočku vydrž, kým sa pozapínam. Ďakujem." povedala a vzala si zo škatuľky ponúkanú cigaretu. Z vrecka vybrala zapaľovač a pripálila si. Potom ho podala Petrovi. Kráčali bok po boku a potichu sa zhovárali.
" Myslíš, že už bolo dobre, že sme to napísali ?" opýtala sa.
" Áno, myslím, že áno. Bolo treba aspoň to skúsiť."
" Hej, máš pravdu. Asi to tak bude."
" Hej, čo je to ?" opýtal sa a zastavil ju, " ty máš pochybnosti ?"
" Nie, ja len... Neviem. Nepýtaj sa ma. Sama neviem, čo cítim. Je to zvláštne. Strašne som chcela, aby ma našli a aby som sa dozvedela či žijú a ako to bolo pred mojím narodením. A teraz, keď sa to skutočne stalo, o tom radšej ani nechcem počuť. Som strašná..." povedala.
" Nie, to nie je pravda, vôbec nie si strašná, len je to zložitá situácia. Zvládaš to naozaj perfektne. Neviem, čo by som ja robil na tvojom mieste. Si moje silné a statočné dievčatko..." dodal a usmial sa.
" Pozri, už sme doma. No poď rýchlo dnu, lebo..."
" No čo ? Čo potom ?" v očiach jej zaihrali šibalské ohníčky.
" Veď dobre vieš, čo.. Počkaj ty potvorka, keď ťa chytím..."
" Nechytíš," povedala a otvorila dvere do výťahu, uhýbajúc pri tom pred jeho rukami, " a šup do výťahu, nech už sme doma, miláčik..." postrčila ho dnu, zavrela a stlačila číslo šesť. Začali sa bozkávať už tam a prestali až keď zastali na šiestom poschodí. Rýchlo sa vymotali a pretekali sa, kto skôr pribehne ku dverám a odomkne. Peter vyhral. Odmenu si aj hneď vybral. Bola ňou Lucia. Len čo vošla do bytu, tak stojac za ňou, zamkol , pritisol ju k sebe a bozkával ju na krku. Bolo to priam elektrizujúce a on to vedel. Ak ju chcel vzrušiť, vedel, že toto je zaručená cesta. Existoval ešte jeden spôsob... Hm... Ale ten si nechá na neskôr.... Obrátil ju tvárou k sebe, rukami blúdil pod tričkom a zároveň si ju bokmi pritláčal k sebe, aby cítili vzrušenie toho druhého na tých najcitlivejších miestach. Bozkávať ju začal najprv nežne, ale jeho bozky boli čoraz vášnivejšie a naliehavejšie. Rovnako ako túžba, ktorú obaja pociťovali. Vyzliekol jej tričko a potom nohavice. Oprela ho o stenu a nalepila sa naňho v snahe cítiť ho na celom tele. Boli zadychčaný, tep mali rýchlejší a telá sa im prehriali. Dal si dolu košeľu a Lucia mu začala rozopínať rifle. Keď povolil aj zips, vkĺzla mu rukou dnu, jemne ho uchopila a začala ho hladiť. To sa mu páčilo, prestali sa bozkávať, jednou rukou ju pridŕžal pri sebe a druhou jej hladil prsník. Ticho vzdychala a stískala mu ruku. Vydržali takto asi päť minút. Potom ju Peter vzal do náručia a preniesol do spálne. Položil ju na posteľ, ľahol si vedľa nej a vnikol do nej prstami. Dráždil ju, kým cítil, že to ešte vydrží, potom ich zobliekol aj z posledných kúskov oblečenia a ľahol si na ňu. Začal sa rytmicky pohybovať, prirážal k nej. Ona mu odpovedala rovnako a prirážala oproti nemu. Boli ako na jednej vlne. Nevnikol do nej penisom, no i napriek tomu to bolo strašne vzrušujúce a dráždivé. Po chvíli prestal, posunul sa nižšie, medzi jej stehná a jazykom začal opatrne prechádzať okolo Luciinho najcitlivejšieho bodu. Bola vo vytržení, zatínala päste, pohybovala sa tak, aby mu unikla a aj bola čo najbližšie. Nakoniec to bol on, kto prestal a požiadal ju, aby mu hladila penis a semenníky. Obaja boli strašne vydráždený, takže ani toto netrvalo dlho. Ľahol si na ňu a pomaly, pomaličky sa pokúsil do nej vniknúť. Nešlo mu to.
" Nadvihni sa trošku, možno to pôjde ľahšie," povedal zadýchane. Lucia bez slova poslúchla. Nemohla hovoriť, potrebovala ho cítiť vnútri, v sebe, chcela ho. Peter to znovu skúšal. Najprv to trošku bolelo, ale nakoniec sa to podarilo. Vnikol do nej !! Klesla na posteľ, on na ňu a usmiali sa na seba.
" Tak sa nám to podarilo," povedal.
" Nehovor. Na to budeme mať čas neskôr," prerušila ho Lucia a pritiahla si jeho tvár bližšie, aby ho mohla pobozkať. To ho vzrušilo ešte viac. Začal sa pomaly hýbať, prirážal k nej a vnikal do nej hlbšie a hlbšie až sa dotkol toho citlivého bodu lenže zvnútra. Lucia sa pod ním zvíjala a vzdychala, pevne sa ho držala, akoby ho už nikdy nechcela pustiť. Vedel, že sa blížia k vyvrcholeniu. Lucia skončila prvá. Vypla sa dohora, pritisla ho k sebe, vzdychala a kričala. Potom jej zovretie povolilo. Peter teraz začal prirážať ako zmyslov zbavený, bol už na vrchole extázy, ale stále ešte pokračoval, pretože chcel, aby cítila, ako veľmi ju miluje, ako po nej túži. Nakoniec, keď sa do nej spravil, vyčerpane si ľahol na ňu a snažil sa chytiť dych. Lucia ho hladila po chrbte a šepkala :
" Milujem ťa, si moja láska."
" Aj ja ťa milujem," odvetil, keď bol schopný hovoriť, " bolo to čosi úžasné. Stálo za to čakať," usmial sa a pritúlil si ju k sebe.
" Áno, stálo to za to. Mohol by si ma prikryť prosím ťa ?" opýtala sa.
" Iste." Načiahol sa za perinou, prikryl ich a Lucia sa potom uvelebila v jeho náruči.
" Vieš, čo ti poviem ?"
" Čo také ?"
" Nechcem, aby ten človek odpísal. Ja mám svojich rodičov. Nie sú perfektní, ale to nie je nikto a ani ja. Nechcem mať ďalšie problémy. Páči sa mi ten jednoduchý život, ktorý sme spolu viedli doteraz a nechcem na tom nič meniť. Osemnásť rokov som ho nezaujímala a zrazu ? Nie, ďakujem, nemám o to záujem."
" Si si tým istá ? Hovorí takto tvoje srdce ?"
" Áno."
" Dobre. Nech sa rozhodneš akokoľvek, stojím pri tebe. A teraz ma pusť, prosím ťa, idem ešte na wcko."
Peter vstal, hodil na seba boxerky a prešiel do kúpeľne. Keď vychádzal, všimol si v kuchyni svietiaci monitor počítača. Podišiel k nemu, že ho vypne, no vtom si všimol, že na obrazovke bliká jeden prijatý e-mail. Čo teraz urobí ? Lucia sa mu pred chvíľou zverila, že s tým človekom nechce mať nič spoločné. Vymaže ten e-mail  ? Alebo ju nechá nech sa rozhodne sama ? Neublíži jej to ? Bože, pomôž mi. Čo mám spraviť ?