Zabudnúť

No takže toto je moje prvé dielo, ktoré som napísala, tak berte prosím na to ohľad. A prajem, dúfam, príjemné čítanie. :)

Zabudnúť

Bol pochmúrny sychravý večer. Všade navôkol bola hmla a nebolo vidno ani na krok. Bolo ticho. Len kde-tu bol počuť hrmot. Možno to bola mačka, ktorá sa pokúšala ukryť niekde do tepla. Znovu zafúkal vietor a ja som sa tuhšie zabalila do kabáta a išla ďalej. Nemala som cieľ cesty, len tak som sa túlala okrajom mesta. Išla som tam, kde ma moje, teraz už unavené, nohy viedli. V podstate tam nič nebolo. Len továrne, v ktorých sa teraz nepracovalo. Ten každodenný stereotyp sa začne odznovu až ráno. Ako som tak išla, rozmýšľala som nad posledným obdobím môjho života. Čo všetko sa stalo, čo som prežila.
Vybavila som si obraz Tomáša, ako sa nekonečne šťastne tváril, keď som mu povedala, že s ním budem chodiť. Konečne sa mu splnil sen. Bol so mnou a ja s ním. Začala som prežívať svoje najšťastnejšie chvíle. On možno tiež, ale možno aj nie... Ale skôr nie, lebo to práve on skončil. Zmizol. Zmizol z môjho života. Neozýval sa na moje odkazy. Neodpovedal ani na tu základnú otázku: „Prečo?“. Proste už som zrazu nepatrila do jeho života. Napriek tomu, že náš vzťah trval krátko, mala som v ňom dôveru, ktorú on zničil.
Prešlo viac ako pol roka a stále neviem, prečo sa so mnou vtedy rozišiel. Pred mesiacom som ho stretla. Bol s nejakou babou. Najradšej by som ju poslala na kraj sveta. Mala som zmiešané pocity. Nechcela som ho vidieť, ale bola som aj rada, že som ho videla. Divné, že? Videla som, že na mňa definitívne zabudol. Ako to dokázal? Ja som to nedokázala. Neviem, čo by som spravila, keby znovu za mnou došiel a chcel so mnou chodiť, ale ešte som nezabudla....Povedala som si: „Laura, ty si ale hlúpa. Načo rozmýšľať nad tým, čo by si povedala, keby za tebou došiel a chcel s tebou chodiť, keď sa to nikdy nestane?“.
Ako mi tieto moje myšlienky výrili v hlave, mihol sa vedľa mňa tieň. Bol to malý opustený psík. Vtedy ma napadlo, že som taká ako ten psík....Nikoho nemám. Rodičia mi zomreli pri autonehode, keď som bola ešte malá a odvtedy sa o mňa stará babka, ktorá je teraz už staručká. Súrodencov nemám. A vlastne ani priateľov. Dá sa povedať, že som samotárka. Ešteže mám doma môjho psíka, Speedyho. Tomáš mi túto samotu vyplnil. Ale keď odišiel, ako keby si kus zo mňa zobral so sebou. Tá prázdnota sa prehĺbila. Slzi sa mi začali tisnúť do očí. Bola som psychicky na dne. Nevládala som sa ani vrátiť domov. Zrazu mi napadlo, že babka sa už bude o mňa strachovať, tak to ma naštartovalo a ponáhlala som sa domov.
V predsieni som na vešiak zavesila kabát, vyzula topánky a išla do kúpelne. Poumývala som si tvár a hlavne oči. Boli celé červené. Po chvíli som sa konečne dostala do kuchyne, kde za stolom sedela babka a pozerala televíziu. Zase nejakú romantickú drámu. Pre babku typické. Na stole na taniery ma čakali parené buchty. Mňaam, moje obľúbené jedlo! Babka ani nevie, ako mi tým zdvyhla náladu. Sadla som si, a začala jesť. Babka sa ani nepýtala kde som tak dlho bola, len na mňa pozrela a povedala, aby som nabudúce prišla domov skôr. Neviem, ale mala som taký pocit ako keby mi vedela čítať myšlienky. Keby mi dačo vyčítala, bolo by to horšie. Len sa na mňa láskavo usmiala, tak ako to vedia len babky a pozerala ďalej telku. Dojedla som a odišla do svojej izby.
Na modrých stenách vyseli plagáty s Usherom a Linkin Park. Sadla som si na posteľ a pozerala do steny. Nemohla som takto ďalej žiť. Chcela som odísť preč. Ďaleko odtiaľto. Najradšej na nejaký opustený ostorv, kde by nikto nebol, iba ja a Speedy. Ale to sa nedalo...Kde by som zobrala peniaze na tú cestu? Išlo ma roztrhnúť od beznádeje...
Otvorila som skriňu, vybrala cestovnú tašku a začala sa baliť. Zobrala som len najpotrebnejšie veci. Prezliekla som sa do pyžama a išla popriať babke dobrú noc. Keď babka okolo 23tej konečne zaspala, znovu som sa prezliekla. Zobrala som tašku s vecami, z pokladničky vybrala všetky úspory, čo som tam mala a potichu som vyšla do predsiene. Opatrne som zavrela dvere od babkinej izby, aby som ju pri odchádzaní náhodou nezobudila, lebo by som všetko pokazila. Obliekla som si kabát, okolo krku omotala šál, na hlavu nasadila čiapku a odišla som. Vo výťahu ma napadlo, že jej aspoň nechám lístoček. Zobrala som pero a papier, napísala som odkaz a hodila ho do schránky.
V tom momene som pocítila voľnosť. Úžasnú slobodu. S tažkou prehodenou cez plece som sa vybrala do ulíc mesta. Spomenula som si, že babka má malú chatku v chatovej oblasti 30 km od mesta, tak som sa tam rozhodla ísť. Nočným spojom som sa dostala na vlakovú stanicu. Kúpila som lístok a v čakárni čakala na vlak. Mala som šťastie, stihla som posledný vlak.
V mojom vagóne okrem mňa bol jeden pán, ktorý spal, takže to bola pokojná cesta. Konečne sme zastali na mojej stanici. Vystúpila som a pešo išla ku chatke. Trochu som sa bála, aby na mňa spoza stromov nevyskočil nejaký nebezpečný muž, ale v zdraví som došla až ku chatke. Kľúčik bol v tajnej skrýši, tak som si mohla hneď odomknúť.
Vnútri bol divný vzduch. Dlho tu nikto nebol a nevetral. Pootvárala som skoro všetky okná v dome a o chvílu sa tam dalo normálne dýchať. Zapla som gamatky v izbách aby tu bolo teplo. Pobzerala som si to tu, lebo som tu bola veľmi dávno. Napodiv som si všetko pamätala. Uložila som sa do postele v spálni a zaspala.
Zobudila som až okolo obeda. Tak dobre sa mi tu spalo! Zaškvŕkalo mi v bruchu. Zlé znamenie. Pozrela som koľko peňazí mám v peňaženke a rozmyslela si, čo kúpim aby mi vyšli peniaze na všetko, čo treba. Rýchlo som sa obliekla a utekala do obchodu. Rožok som začala jesť už po ceste domov, taká som bola hladná. V kuchyni som sa najedla, umyla riady a rozmýšľala čo teraz. Dobre, došla som sem za účelom vypadnúť z domu. Ale ako budem žiť? Musím si nájsť brigádu, lebo peniaze mi nevydržia dlho. Tak som sa pekne obliekla, namalovala a vybrala do dediny. Prešla som najprv okolo krčmi, kde bola ponuka na miesto čašníčky. To som zamietla. Nebudem predsa medzi opilcami. Došla som k obchodu práve vdety, keď jedna predavačka hovorila druhej, že sa sťahuje a odchádza bývať inde a už nebude robiť v obchode. To bolo ono! To sa mi práve hodilo! Zastavila som sa pri nich a povedala, že ja by som mohla robiť na jej mieste. Tá druhá predavačka sa tomu veľmi potešila, lebo nemusela zháňať náhradu. Dohodli sme sa na plate a sťastná som sa pobrala domov.
Usadila som sa v kuchyni za stôl a neveriacky som pozerala pred seba. Takto rýchlo získať brigádu? Však to ani nie je možné! Vtedy mi ale napadlo, že babka sa teraz neteší. Strachuje sa o mňa. Aj keďsom jej napísala lístoček, ale aj tak...Rozhodla som sa jej zavolať. Zdvihla a s rozochveným hlasom sa opýtala kto volá. V tom stave akom bola ani nespoznala môj hlas. Vysvetlila som jej, že som potrebovala odísť preč a nejakú dobu tu budem. Musím si to v hlave ujasniť. Rozhodnúť, čo ďalej.
Vonku svietilo slnko, tak som si zobrala klobúk a prechádzala som sa pri potôčiku, čo tam tiekol. V hlave mi výrili rôzne myšlienky. Smutné aj veselé, všetko sa to tam proste miešalo...až som sa nad tým čudovala, že takýto stav môže vôbec nastať. Ale môže. Presvedčila som sa o tom na vlastnej koži. Vrátila som sa na chatu a pripravila niečo na jedenie. Zajtra som mala nastúpiť na brigádu, tak som musela pripraviť veci čo budem potrebovať. Večer som išla spať skoro, aby som ráno na siedmu vládala dojsť do obchodu.
V prvý deň som si musela zvyknúť na robotu, ale ďalšie dni už boli úplne v pohode. Naučila som sa kde sú všetky veci poukladané, čo koľko stojí a išlo mi to ľahko, keďže to bol malý dedinský obchodík.
Ako sa dni míňali, bola som pokojnejšia ako doma. V duši nebol taký výchor ako predtým. Už to bol len taký vetrík. Pomohla mi v tom aj dcéra predavačky, s ktorou som robila v obchode.Volala sa Táňa. Stali sme sa priateľky. Po nejakom čase som jej povedala, čo sa mi prihodilo a povedala, že mi pomôže v mojom trápení. Veľmi mi to pomáhalo, to čo pre mňa robila. Nikto ešte pre mňa nič podobné nespravil. Postupne som spoznávala ten pocit, keď má človek ozajstného priateľa. Boli sme najlepšie kamarátky.
V jeden večer, ako som sedela v kresle a pozerala babkin starý fotoalbum, zamyslela som sa, ako dlho tu už vlastne som. Pozrela som sa na kalendár a s údivom som zistila, že už prešli štyri mesiace od tej noci, čo som odišla z domu. V tom zazvonil telefón.
Volala babka. Mala zvláštny hlas. Povedala, že k nej prišiel jeden chlapec a pýtal sa na mňa. Keď zistil, že nie som doma ,naliehal, aby mi babka čo najskôr dala vedieť, že Tomáš je v nemocnici a je to veľmi vážne. S hrôzou som počúvala každé jedno slovo, ktoré babka povedala do telefónu. Ako sme dotelefonovali, rýchlo som sa obliekla a utekala za Táňou. Udychčaná som jej povedala čo sa stalo a poprosila ju, aby išla so mnou do nemocnice. Súhlasila. Vypýtala si od mami peniaze na vlak a išli sme.
Cesta sa mi zdala nekonečne dlhá. Bola som nervázna a už som chcela byť pri Tomášovi v nemocnici. Táňa ma stále upokojovala, ale ja som bola stále netrpezlivejšia. Konečne sme dorazili na našu stanicu a zobrali si taxík. K nemocnici sme prišli rýchlo a na vrátnici mi hneď povedali, na ktorom poschodí je oddelenie, kde leží Tomáš.
Vyšli sme na tretie poschodie a pri tom, ako som utekala z výťahu, narazila som do Tomášovho kamaráta. Mlčky na mňa pozeral a ja som nevedela, čo to znamená. Opýtala som sa ho, čo sa stalo. Odpovedal: „Laura, Tomáš sa nešťastnou náhodou dostal do prestrelky a postrelili ho.“ Viac som nevnímala. Zozelenela som a nebola schopná slova. Táňa sa opýtala, v ktorej izbe leží a utekali sme za ním. Pred dverami som poprosila Táňu, aby ostala vonku, že chcem byť pri ňom sama. Prikývla. Chápala ma. Vošla som potichu dnu. Pristúpila som k posteli, kde ležal a mlčky na neho pozerala. Mal zatvoreté oči. Zrazu ich otvoril, ako keby cítil, že som tu. Pozrel na mňa a usmial sa. Ja som sa tiež pokúsila o úsmev, ale neviem čo z toho vyšlo. Prezreli sme sa navzájom. On bol bledý a ťažko sa mu dýchalo. Hrozný pohľad. Nedalo sa to porovnať s tým, ako vyzeral, keď som ho videla naposledy. Otvoril ústa, že chce niečo povedať a začal. Hovoril, že som taká pekná ako kedysi. Že som sa vôbec nezmenila. Povedal, že mi chce isté veci vysvetliť, preto si ma dal zavolať.
Začal s tým, aké to bolo krásne, keď sme spolu chodili. Že bol vtedy najšťastnejší chalan pod slnkom. Potom sa niečo stalo... Nechcel povedať čo, ale ževraj bolo nebezpečné, keď sme sa výdali a ľudia nás spolu videli. Nechápala som tomu. Čo také sa mohlo stať, že sa nemôžme výdať???Ale nemohol my to povedať ani teraz. Ďalej hovoril, že keď sa so mnou rozišiel, chcel umrieť, že to bezomňa nevedel vydržať. Potom stretol jedno dievča. Starú kamarátku, ktorú dlho nevidel, a povedal si, že pri nej sa pokúsi na mňa zabudnúť. Boli spolu tri mesiace, ale stále na mňa myslel, tak sa s ňou rozišiel, aby ju netrápil.
Prestal hovoriť, pozrel na mňa tým svojím úžasným pohľadom a povedal: „Prepáč mi to prosím ťa. Človek v živote robí veci, ktoré mu okolnosti prikazújú robiť, ale on to tak nechce. Musel som to vtedy spraviť. Ináč to nešlo. Ver mi, že som to nechcel. Bránil som sa tomu, ale musel som. Nechcel som,aby sa ti niečo stalo.“ Stále som na neho pozerala a nebola som schopná slova. Chytila som ho za ruku a stisol mi ju tak silno že ma to až bolelo, ale nič som nepovedala. Cítila som, ako je tomu veľmi rád.
Konečne som sa zmohla na nejaké slová a povedala som: „Odpustila som ti. Už som tú bolesť prekonala. Vtedy ma to nekonečne bolelo, ale našla som si kamarátku, ktorá mi dodala silu. Bez nej by som to nedokázala. Veľakrát som si kládla otázky: Prečo? Prečo to spravil? Aký mal na to dôvod? Nič si mi nepovedal, iba že so mnou končíš a hotovo. Žiadne vysvetlenie. Nič...“
Odmlčala som sa. Bolo dlho ticho a potom som sa znovu ozvala: „Ako sa ti to stalo?“ Vysvetlil mi, že ho postrelili a zasiahli blízko srdca. Zarazilo ma, že to hovoril s takou ľahkosťou, ako keby to nič nebolo. Znovu bolo ticho.
Cítila som to puto, ktoré medzi nami je. A vedela som, že to cítil aj on. Z jeho pohľadu, zo stisku ruky, zo všetkého...Znovu sa prerušilo ticho. Povedal: „Laura, ja ťa ešte stále milujem.“. Nič som mu na to nepovedala, len som na neho pozerala. Po chvíli zaspal. Z nášho rozhovoru bol veľmi vyčerpaný. Stisk jeho ruky bol stále taký silný ako doteraz. Už som si ruku necítila. Ale nevadilo mi to. Bola som rada, že ma drží.
Zrazu stisk trochu povolil. Videla som, ako sa nadýchol a vydýchol. Znovu sa však už nenadýchol. Zomrel.

---