Ako som si šiel po kľud

Nikto mi nerozumie, ale mne to už nevadí. Tú poslednú báseň vymažem. Je úplne o ničom a už sa ani nepamätám, čo som to tam vlastne písal.Tuším nejaké chujoviny o tom, že svoju knihu nakŕmim písmenovou polievkou či čo.

Dnes večer som si povedal, že sa pôjdem poprechádzať. Mal som už plné zuby učenia sa na skúšku a prevetrať si hlavu na čerstvom piešťanskom vzduchu mi prišlo ako dobrý nápad. Vybral som sa smerom do poľa za našim sídliskom. Ešte nebola tma, ale už ani svetlo, takže to sa asi volá šero. Aby som bol úprimný, na tom poli ma to príliš nebavilo, tak som vykročil do blízkeho lesíka, v ktorom sú močiare a vedie cezeň chodník. Prešiel som cez hlavnú ulicu, ktorá oddeľuje tento hustý lesík od sídliska a už som bol dnu. Vtáctvo tu ospevovalo skorý jarný večer a nad hlavou mi lietali netopiere. Ani si nepamätám, kedy som sa naposledy len tak prechádzal a sám. Je to skvelé a budem to praktikovať častejšie. Normálne by som sa teraz asi díval na nejakú chobotinu v TV. Nad hlavou mi preletela sova. Bože to je nádherný tvor. Ten tu asi nebude len tak. Takže život má predsa len zmysel. To iba keď som medzi ľuďmi to tak vyzerá, že nie, alebo to proste neviem. Tu dáva zmysel všetko. Všetko je na správnom mieste a vládne tu aj poriadok. Sova. Tichý nočný jazdec. Záľahy netopierov. Okrídlená letka strážcov tichého podvečera. Postrach všetkých chrústov. Ľahké kroky chrobáčikov nezanikajú v ich tenkých ušiach.
A... Zvoní mi telefón. Je to Janka. Unaveným hlasom mi oznamuje, že má kopec roboty, a že by sa tiež radšej prechádzala. „Ty sa máš“, vraví a ja jej tentokrát dávam za pravdu. „Pred chvíľou som dostal haluz, že zomriem. V kríkoch niečo šušťalo a ja som dostal paranoiu, že sa tam ukrýva masový vrah, ktorého pustili z Leopoldova, alebo bezdomovec, ktorý ma zabije pre dve cigy a šesť korún. Chápeš? Nemôžeš vedieť kde to príde a ako.“ Ako som tak telefonoval, vychádzajúc z lesíka už von na hlavnú cestu, kde svišťali kolesá nočných jazdcov, odrazu som zbadal niečo zabalené do deky. Vyzeralo to ako ležiaci človek. Iba mierne, ale úplne nepatrne som sa zľakol. Nakoniec to nebola žiadna mŕtvola, ale bezdomovec snažiaci sa usnúť za zvuku okolo idúcich áut. Ustlal si rovno vedľa zákruty na konci mesta. Rovno oproti červeno žiariacemu kauflandu na opačnej strane cesty. Presne ako by to spravil básnik. Nechcel by som byť na jeho mieste, ale nie je to romantika (?), zaspávať a snívať do rytmu štvorvalcov a dvojtaktov a do toho spev nočných vtákov a šepot vetrom rozvášnených stromov? Tomu starému chudákovi to tak ale určite nepripadá. Ja si také veci pamätám iba z letných čundrov, keď sme sa mali najlepšie a boli sme voľní a bez domova. Bola to taká skvelá hra na houmlesov. Ale o tom snáď inokedy. Na záver si dám ešte jedno haiku.

Letný

vlak

je

v

poli

denný

had.

---