Sjetý epos

Bohuš z tejto poviedky je Vole a Error z Písmaku to len tak pre info

Ja a Bohuš si vykračujeme po chodníku. Ideme okolo cintorína a hovoríme si, že na tento výlet budeme potrebovať vodu. Keďže sme žiadnu nevzali, zahli sme na cintorín a načapovali si zo studne do plastovej fľaše. Keby nám vtedy niekto povedal, že v takejto vode sa nachádza čo- to z pôdy z okolia, asi by sme to nerobili. Možno sa mi to však iba zdá a také niečo sme nikdy neurobili. Každopádne sme sa blížili ku koľajniciam. Presnejšie povedané k odstavenému železničnému tunelu. Keď sme dorazili na toto miesto, dali sme si do ústnych dutín malé, vysušené, trochu horké hubičky. Sedeli sme pri nejakom poli a pozorovali, ako sa láme perspektíva. Fučal vietor a prinášal k nám beztvaré a rýchlo sa meniace mraky. Ionizované počasie nás hladkalo po hlavách a my sme sa šli ukryť do tunela. Bohušovi zazvonil telefón. Bože to je zmätok. Ale Bohuš to zvládol s kľudom angličana, a tak sme vytiahli diktafón a náhrávali svoje postrehy. Keď sme vyšli z tunela, bola už tma a my sme kráčali opustenou alejou, zakvitnutou bielymi jabloňami, alebo čerešňami. Motali sme sa medzi voňavými stromami a hrdzavými kolajnicami. Bolo mi strašne fajn a tá periférna časť mesta mala pre mňa neuveriteľné čaro. Ako si to tak užívame, odrazu sa z poľa ozval príšerne znejúci detský plač. „Počuješ to?“ „Hej počujem. Čo preboha robí decko v noci na poli?“ „To fakt netuším.“ Zrazu sa z tmy vynorila mačacia hlava. Ako sa tak vynárala, vydávala pri tom strašne mrazivý zvuk a potom ustrnula v jednej pozícii. Hlava naklonená nabok, dívala sa na nás dvoch. Vôbec sa nehýbala. Celá biela ako sneh. Stále v tej istej póze. Až po dlhšej chvíli sme si uvedomili, že z pravej strany sa k nej blíži druhá, tento krát celkom čierna mačka. Keď sa priblížila na asi pol metra od nehybnej bielej znehybnela aj ona. Teraz to vyzeralo ako súsošie. Ja a Bohuš sme na to zízali s otvorenými ústami. Stáli sme na opačnej strane ulice ako mačky. Ja som mal na sebe bielu vetrovku s bielou kapucňou cez hlavu a Bogo bol v až skoro po zem čiernom kabáte. Keď sme si v našom stave uvedomili túto skutočnosť, zahli sme radšej do malej, stredoveký vidiek pripomínajúcej uličky. Zrazu sa všetky tie príjemné pocity rozplynuli a na nás z každej strany štekali psy. Ohlušujúce štekanie a havkanie a brechanie zaplnilo náš sjetý priestor. Svet sa zdal nepriateľský. Ulička bola slepá a psy neprestávali kričať. Vrátili sme sa rovnakou rozbrechanou cestou, ale mačky sme už nestretli. Tie si to už rozdávali v poli.
Stojíme pod vežiakom číslo 13, kde býva Jožo. Jožo s nami hrá v kapele na basu. Ideme ho pozrieť a porozprávať mu o mačkách a hríboch, ktoré to všetko spôsobili. Jojo sa usmieva od ucha k uchu, keď mu zmätene vysvetľujeme, že tie mačky sa obliekajú rovnako ako my. Mám čudný pocit, že nám rozumie. Usmieva sa. Priniesol nám vodu. Dúfam len, že jeho mama sa nás nezačne niečo pýtať, lebo neviem čo by som zo seba v tejto chvíli zo seba vypotil. „Máte psa pani Hričovcová? Beny k nohe!“
Rozlúčili sme sa s našim usmievavým kamarátom a vydali sa v ústrety novým dobrodružstvám. Kráčali sme teplou jasnou nocou popri potoku, smerom ku kasárňam. Nachádzali sme sa v časti mesta, kde nie sú žiadne domy ani pouličné lampy. Proste iba široký potok vedľa úzkej asfaltky lemovanej tmavými stromami. Sadli sme si na breh potoka, zapálili si cigaretu a rekapitulovali. Je tu tak ticho. Konečne pokoj a pohoda, keď nás po chvíli osvietili reflektory prichádzajúceho auta. Sedeli sme chrbtom k vozovke a zrazu sme si uvedomili, že zastavil rovno za nami. Bohuš, Renát, tma, potok, ticho a zvuk odpočívajúceho motora. „Nevieš prečo stojí za nami?“ „Myslíš, že sa na nás pozerá?“ „Psst!“ Auto prešlo ešte asi dvadsať metrov a zastavilo. Otočili sme sa a uvideli sme akúsi postavu otvárať kufor a vyberať z neho niečo ťažké. „Do riti!“ Mysleli sme na to isté. Sedeli sme v tme, takže nás možno nevidel. Postava nastúpila do auta, otočila to v smer ktorým prišla, ešte raz nám pekne pomaly prešla poza chrbty a dupnutím na plyn sa vzdialila do odľahlejších končín noci. Po riadnom vydýchnutí sme sa postavili a šli si obzrieť to, čo vyhodil z kufru. Bolo to obyčajné vrece s cementom a my sme sa nachádzali vedľa niečoho, čo vyzeralo ako zrúcanina garáže.


Vonku leje ako z krhly. Bubnuje to na oblok a syčí a plieska to o chodník. Milujem takéto lejaky. Je neskoro a ja musím ísť spať. Zajtra mám skúšku a neviem ani hovno. Už nepíšem. HOWGH.

---