staré

jednou z vecí, ktoré najväčšou mierou skvalitňujú život a podporujú ho pocitmi šťastia a radosti, je myšlienka, že keď už nezostane nič, čo bolo prirodzenou prekážkou,zákazom, neexistuje nič, čím by si nebolo možné uctiť,užiť slobodu. budeme sa musieť nechať prekvapiť, to je na tom to vzrušujúce, absolútna sloboda, posledný výber.

som samé ucho ku sťažnostiam na vašu debilnu sprostotu, nemusíš sa báť, že by som si ťa nevypočul, zo svojim mierne degeneratívne uberajúcim sa uvažovaním produkujúcim idiotické náznaky myšlienok, ti rád pomôžem v tvojej zmätenosti a neistote, uistím ťa, spĺňaš všetko, čo blbý blbec spĺňať má. Viem ze máš na viac, inak by si nerobil to,čo robíš, skúsiť riešiť svoje šokujúco zladené rysy sprostého degenerovaného idiota, ktorý si svojou osobnosťou vyžaduje označenie jednoduchého, trochu nebezpečného, ale v zásade predsa len poriadneho Blba, naprvýpohľad jemne, ale jednoznačne pridementne. Podľa niektorých možno si idiot keď robiš čo robíš, ale ja viem že každý sme iný, keď musíš tak musíš,mne jedno či si idiot, ty si kokot.Každý sme nejaký.

Určite si zaslúžiš uctu, rešpektujem aj odlišné názory, to patrí k demokracii, rešpektujem tvoj názor a dávam ho roveň hovnu, lebo ty si riť. A nebuď taký skromný! Máš na to a určite nie len podľa mňa. Nomaucta kokotska kumpania.

Hovorí sa, že keď to nejde, tak to nejde. A je to pravda. A o to väčší obdiv si zasluhuje človek ako ty, nekonečný potenciál sračiek vychádzajúcich z úst, ktoré sú však len nástrojom na prejav tvojej existencie. Ty nevieš čo znamená, že to nejde. Celý tvoj zasráný zjav, hovrí o tom, kto a čo si. Svet potrebuje takých ako ty, inak by sa sám sebe možno hnusil, ukaz svoju pravú tvár, prejav sa, celý sa poser a mysli aj na okolie a nikdy nezabudni prečo robíš to čo robíš, splodila ťa naša spoločnosť a ty jej to musíš vrátiť a zúrodniť ju pre budúcnosť. Aby sme sa nikdy nemuseli báť, že medzi nami u nás doma, by sa takí ako ty vytratili. Servus

Pozri.., čo som to chcel?Aspoň že som ešte nezabudol, že si tu. Ale nie, len žartujem. Pozri, každý niečo vieme. Ja štopkám záhadné obrazce na ponožkách vojenského eráru, ty ovládaš strojopisné písania 2 prstami..Koľkými?To vážne? Vieš, ja toho rozumu pri štopkaní veľa nenazbieram, bráni mi v tom záhadný štopkaný obrazec, ktorý ma skoro celého pohltí, chápeš, zrazu som len ja záhadný obrazec v procese vzniku, prípadne ja, obrazec a ponožka na ktorú štopkám, chápeš, nechápeš, nevadí, no..ja-záhadný obrazec-vyštopkovávaná ponožka-ja, úplný raj, skvelá zábava, no..a medzi harmonickú vzrušujúco upokojujúcu kruhovitosť sveta mňa-obrazca-ponožky-mňa sa snazí vklieniť cudzí element, zvyčajným záškrekom: „Ja som! Pustili ma! Ja som, ERDO!“. Hovorí sa o ňom, že je jebnutý. A ja si myslím, že je a moje slová to aj potvrdzujú. ERDO je v prvom rade jebnutý pretože sa snaží vklieniť medzi mňa a obrazcozáhadu a snaží sa..,co..?Na ponožku už nemysli! ERDOERDO..mi hovorí, že vie záhadu, ktorú sa snažím splodiť nejakým spôsom na ponožke vyšpikovaným vyštopkávaním obrazcaBOHA..!,hovorí mi,že o záhade vie a viac už nie je pre neho záhadou a nepáčí sa mu ani ako vypadá obrazec, vždy tým istým spôsom si odchrchlá, a zakiaľ mu tým istým spôsom visí chrchel na brade, povie tak, aby ho počul každý v miestnosti, ten sukinsyn starý debil povie, že vôbec nie som tak kvalitný štopkár, za akého má verejnosť pokladá, potom si odpľuje znova, novým chrchlom odstráni stárý a s pokrikom „Všetky ponožky v miestnosti úžasne smrdia!“ a prerušovaným tlieskaním vybehne na vzduch, rozširujúc po dedine škandál, vyvoláva v ľudoch strach a tajomno, ľudia májú z ERDA strach, pretože má neznáme meno a nespráva sa tak, aby v nich vyvolal iný pocit a tajomno ľudia z ERDOvej viac-menej pravidelne sa opakújúcej agónie pociťujú, lebo nikto z nich si nedokáže predstaviť ako dlho a kam až by to ERDO mohol vydržať. Nie že by nemali dedinskí ľudia sa dozvedieť čo má ERDO za ľubom, kam beží, prečo pri pokriku nepravideľne tlieska a kam sa chce dostať-na to vybrali spomedzi dedinského ľudu najrýchlejších bežcov, ktorých vystrojili a nastrojili na koniec dediny, ktorým mal ERDO vzdy namierené (pravdepodobne) dedinu opustiť. No okolnosť, že nik netušil, kedy ERDO pride so svojou ponožkovou agóniou, a preto tam bežci stali vkusedlhoadlhovkuse a keď sa ERDO začal prejavovať a chcel oboznámiť aj susedných dedinských ľudí, mládenci, ktorým sa, neraz po tyzdni,dvoch, hoc mesiaci uz nikam nechcelo bezať, na ERDA už z diaľky zameriavali najväčšími a najtvrdšími kameňmi z okolia a keďže ERDO nikdy nezmenil stratégiu výbehu, bol vzdy, znova a znova omráčený kameňmi tesne pri predposlednej jeľši, a už v bezvedomi odnesený za poslednú jeľšu v smere ERDOvho behu mimo obce. Tu, o ničom netušiac, bol dedinskými mládencami kopaný raz od radosti, raz od žiaľu, tu od dojatia a do hlavy i zo súcitu. Najčastejšie od zlosti a do brucha. Kopali a kopali, až kym nešli domov. Obchvíľu sa pri ERDOvi zjavil niekto z dedinského ľudu a zo zvedavosti ho tiež kamsi kopol alebo doňho hodil najblizsí,najtvrdsi,najvhodnejší útočný kameň. Deti ho šľahali zväzkami prútov zo šipovej ruže po tvári a aj inam, zvedavšie čo sa stane.Tak nebolo voľnej chvíle, že by v tomto ťažkom okamihu s ERDOm niekto nebol, ale..čo?šak ulej, možem, už možem, ulej alebo zadrž už hubu!ERDO jebnutý, o tom bola reč, nikto a už vôbec nie, ERDO tam zrazu jednoducho nebol. Iba o čomsi svedčiaca krvavá mláka a zdraby osatenia a klobúku a vsetci pocítili prítomnosť tajomstva v dedine. Toľko o ERDOvi, tebe som však chcel povedať o..čom..jebem dnes na to,štopkanie počká,ERDO nech si vraví čo chce.Je jebnutý.ERDO