5.5.2005

tieto male dielka pisem preto, aby som dala na papier to, co by som inac cele dni nosila v hlave. neviem, ci to niekoho zaujima, a ci sa vam to bude pacit, ale za pokus to stoji... vznikajú mojím neustálym presúvaním sa - tvoria sa samé od seba v mojej hlave počas cestovania do a zo školy, či na trase Poprad-Tatry - Košice...

Vonku už zase pršalo, a ja, optimista a zároveň z rodných Tatier zvyknutá na chlad, som sa ráno do školy vybrala len v krátkom tričku a mojej všadeprítomnej veste.
Ani by mi tak nevadilo, že prší, len keby som nemusela prejsť zo školy až na železničnú stanicu a ešte čakať na električku a zo zastávky ešte k internátu.
Veselo som sa teda vybrala do lejaku a snažila som sa plniť príkaz nášho bývalého triedneho-chodiť medzi kvapkami. Asi som to nevedela, lebo len čo som prešla cez cestu, bola som mokrá ako myš Riša Mullera. Po pár metroch som pochopila, čo tým vyjadrením v novinách vlastne Dalimír Jančovič myslel, keď povedal, že: "... Mariánovi Gáboríkovi čľapkalo v korčuliach ako v gumených čižmách..." Naozaj som sa cítila ako hokejista ktorý odohral zápas v Stadhalle - premočená do nitky, premoknuté botasky, a stále som nebola ani na pol ceste...
Potešilo ma, že som nebola sama. Malý chalan sa len v teplej mikine vybral domov rovno cez zabahnený park... Ja som mala aspoň kapucňu (a krátke rukávy!)...
A hneď som si spomenula na domov, a na to, ako nám prší na našom zimnom štadióne. Zrazu mi ten dážď bol úplne ľahostajný a spomínala som na všetky tie srandy, ktoré som s hokejom mala spojené...

---