Divná doba, nehovor mi Ja

Šiel som do obchodného domu. Len tak z nudy. Kúpiť si nejakú blbosť a kúpil som si seba. Nebol som príliš drahý a páčilo sa mi, že mali z každého človeka iba jeden kus. Zobral som si teda mňa, ako som mu začal hovoriť domov a položil som sa do stredu izby. „Je nejaký divný...“

Začal som uvažovať, či to nebola hlúposť, kupovať si mňa. Mohol som si radšej kúpiť teba, alebo jeho, či ju.

Asi sa vrátim späť. Tak som šiel, ale v obchodnom dome došlo k omylu. Nedorozumením si vzali mňa a mňa pustili domov. Zrazu som sa musel dívať ako sa ma snažia predať všelijakým ľuďom, ktorí si ma s nedôverou prezerali. Nikto ma nechcel a najhoršie bolo, keď som prišiel ja a ani ja som sa nechcel.

Takže znížili cenu, no aj tak si ma nikto nekúpil. Bolo to veľmi ponižujúce. Nakoniec ma ponúkali zadarmo, ale to som tam už nebol. Ja som bol už doma a prezeral si nový nákup: „Je nejaký divný...“ Z kuchynského príborníku som vytiahol mäsiarsky nôž...

---