Zaoceánsky parník RAINBOW

bolo to dávno...

stĺpy pouličného osvetlenia nevidieť vo večernej hmle
a malé rozmazané chumáče svetla plávajú vo vzduchu.
malé kvapky sa spájajú do väčších, podliehajú kúzlu gravitácie,
pomaly klesajú, padajú, rútia sa a končia rozpité.. v mojej kapucni.

nevidím pôvodcu šľapají, v ktorých idem s dobrou vierou,
že jeho cesta končí tam, kde moja..
nikdy som neveril.. a celý život kráčam kam vedie
nezmyselná podstata veci... nechápete... ani ja...

stojím, červený chumáč svetla sa snaží chrániť môj život...
a podľa návodu, geniálneho ako pieseň, v ktorej zaznel,
stojím, pozerám sa na červeného panáka a usmievam sa
tak, ako to zvyknú robiť lamy.

podrážka dosadá na asfalt, mäkký sneh sa rozostúpil, noha ide ďalej.
stopu vypĺňa všadeprítomná voda..
myšlienka dosadá na vedomie, rozum ustúpil, noha ide ďalej
a v duši ostáva prázdno, ktoré chápeme všetci.

sloboda lieta všade okolo, obtiera sa mi o tvár a zmáča moje oblečenie.
v hmle sa každé miesto mení na ostrovček slobody,
a ja sa bojím, že môj ostrov sa stane stroskotancom v mojej mysli
a úlohy sa obrátia... ako toľkokrát predtým.

čelo dosadá na asfalt, rozráža kaluž a svetlo sa rozpíja v kvapkách.
je zaujímavé vidieť svet na červeno, bordovo, čierno...
keď dúhové farby obklopujú ostrov
a zaoceánsky parník RAINBOW ma odváža... za oceán môjho bytia.

---