Tichý októbrový večer

 

Zmiznú. Zjavia sa.

A opäť zmiznú

A znovu sa zjavia.

Ľahko alebo náhle,

niekedy nečakane.

 

Už ten proces

ide pomalšie, ale zasa

sa zrýchľuje, zrýchľuje

a o pár sekund prestane.

 

Čo je to?

Naša veľká, modrá,

vysoká, zaujímavá,

očarujúca, unavená,

vysmiata obloha

plače.

 

Plače tu už dve, tri, štyri

hodiny, dala si odušky.

A my všetci ju tak

smutne počúvame

a trávime s ňou

ťažké chvíle

celý čas.

 

Slzy má:

Bezfarebné - ako ľudia

Trochu slané – ako ľudia

Veľké – ako ľudia, niekedy.

No potom, prečo

sa obloha od nás líši?

Viete prečo?

Preto, že je nekonečná...

---