American lift story

noo,mhmm.urkite!

"Cink".Na štrnástom poschodí sa otvorili výťahové dvere.

 

Zvonku sa za nimi pomaly objavovali siluety Edriany a Maroca Peris- Close-ových a ich malého, peť ročného synka Justina Peris-Close-ho.

 

"Ahojte, ako sa máte", sa polovrúcne ozvalo z útrob výťahu, v ktorom stáli Agness a Emílio Gonzalez-ový a ich asi tak priblyžne tiež peť ročný syn, v poradí už štvrtý.

 

"Dobre a Vy?" Odvedil na polozdvorilosť polozdvorilo Maroco Peris-Close.

 

"My sa tiež nemôžeme sťažovať. Deti rastú ako z vody. A život ide s nimi veselo." Agnes a Emílio boli už postarší pár, obom im už mrsko tiahlo na peťdesiatku, preto nebol žiaden div, že na nich Edriana a Maroco Tak zazerali. Podľa nich nebolo správne, aby si už v tak zrelom veku zadovážili ešte ďalšie dieťa."Podla mňa sú na to príliš starý, čo ich to vôbec na staré kolená napadlo? Hej, aj ona, čo nemá rozumu striga jedna stará, čo ani len chvílku nepomysleli na to dieťa? Veď keď mu bude dvadsať, budú obaja už akurát tak jednou nohou v hrobe.!!!" Tak nejak zneli ich slová na margo týchto ich dvoch postarších susedov.

 

Veď im to nebolo možno vyčítať Edriana mala niečo okolo 24 a Maroco mal 27. Bol to akurát zrelý párik na výchovu detí. Obaja psychicky ,ale aj ficky zdatní mladí ľudia, ktorí mohli vychovávať desiatky nových nádejných ľudí.

 

To na druhej strane sa zas vinuli iné námietky. Podľa Agness boli Edriana a Maroco primladí na to aby mali deti. "Veď sú to sami ešte decká.Čo oni môžu vychovať, prosím ťa?!!!"To jej slová. "Podla mňa bi ich mali mať viacej, kým sú ešte pri chuti." To zas slová Emília.

 

"A ako sa má váš najmladší? Jose Piero?" spýtala polozvedavo Edriana Gonzálezových.

 

"Dobre, skončil teraz škôlku a pomaly sa chystáme na základnú. Bude z teba prváčik? Že?"

 

Malinký hanblivý Jose si strčil prst do ucha a "som brl-mbol-bl-bl-bl puA?!" skrz sliny zabrblal, ako to tak pekne deti vedia. Rovno od srdca a bez okolkov sa pustia rovno k veci.

 

Starý Gonzál sa pousmial popod fúz a Gonzálezová malého pohladila po hlave zo strany na stranu,div mu ju od tej lásky neutrhla.

 

"A čo Philippe? Ako sa jemu páči v škôlke? Čo miláčik?"Sklonila sa teta Agnes aj so svojimi fúzami k malému Philippovi, ktorému od strachu okrem sĺz do očí skoro aj niečo iné niekam inam vyhŕklo.

 

"Philippe, odpovedz tete Agnes ako sa to na chlapca v tvojom veku patrí."

 

No lenže malý Philippe tak urputne a zaneprázdneno žuval kolečko od svojeho traktoríka, že už dávno zabudol, čo sa ho tá neostrihaná teta s chlpatou tvárou pýtala, samozrejme ak to vôbec niekedy aj vedel. Tak sa trochu zavrtel, ako reakcia na tetu. Potom sa pozrel na maminku do výšok. Samozrejmä, že jej do tváre nevidel. Tvár jej od spodu z Philippovho miesta zneprístupňovali jej veľké prsia, ale to Philippovy ako odpoveď , povedzme z cela úplne stačilo. Ešte raz sa pozrel na tetu, sústredeno sa jej zadíval na fúzy a povedal "kako buéé"

 

Teta Gonzáles sa pomaly vzpriamila ,pozrela sa s poloúsmevom na Peris-Close-ovcov ,ktorí sa s poloúsmevom pozreli na ňu a so štipkou súcitu,lútosti a štipkou maskovacej vynaliezavosti povedali "Deti, však to poznáte."Pri pohlade na malého Jose Piera ,ktorý sa špáral v uchu a Philippa, ktorý bol naplno vyťažený  žuvaním traktorovej pneumatiky som úplne vedel o čom to tí Peris-Close-ovci polo-tlápajú.

 

Ja som jeden z tých šťastnejších obyvateľov tohoto viac podlažného obytného domu,kdesi na severnej periférii Los Angeles vo štvri nazývanej Sunny Valey.Šťastnejší by sa mi dalo hovoriť už len pre dva dôvody.V býval som na samom vrchu,ďaleko a v bezbečí od všetkých bytov s deťmi.A keďže som na nich nikdy nepôsobil tým "príjemným,spoločenským" dojmom tak sme si toho okrem pozdravu viacej zo zásady nikdy nehovorili.Bolo to niečo ako taká tajná dohoda. Však určite také niečo poznáte aj vy.No,ale späť k rozrosprávanému príbehu:

 

V kabíne zavládlo to malé trápne ticho.

 

Keď som sa tak zadíval na tie postavičky, úplne som si vedel predstaviť, o čom asi tak ktorý z nich premýšla.

 

Ono to až také tažké nebolo, pretože si ani neuvedomovali, že ich oči sa mrkajú tam ,kam sa mysle zamyslievajú. Dovolte mi dať vám pár príkladov.:

 

 

 

Žena 1(Agnes): Hmm ten Maroco má svalnatú postavu.Počula som ,že kulturisti majú malý .......Hmmmm....

 

Chlap 2(Maroco): Má za sebou štyri pôrody, to musí byť ako do másla.

 

Žena 2(Edriana):Má síce veliké črevo, ale je povera,"pod velkým kopcom ,velký bača pasie".A staré mami  

 

                            predsa vedeli o čom hovoria.

 

Chlap 1(Emílio): Aaaj, taká mladá,24 ,hmmm ,bože keby som tak mohol pod tú jej sukňu nakrknúť s tým mojim

 

                            ............ Hmm, to bi bolo niečo. Také krásne, voňavé dievčatko. Hmmm

 

 

 

Alebo to mohlo byť takto.:

 

Chlap 2(Maroco): ktovie, akú má tá ženská ......?

 

Žena 1(Agnes): ktovie aký má ten mlaďoch .....?

 

Chlap 1(Emílio):ktovie? Hmm, ktovie aký má .....?

 

Žena 2(Edriana): ktovie, akú má tá ženská .....? Po štyroch deťoch, predsa ....hm

 

Alebo:

 

            Ktovie?

 

Alebo:

 

            Kto vie ako to ešte šako-vako mohlo byť.Pravdu sa dozvieme len, keby nám to prezradili.A fikciu, tú  sa dozvieme, keď nám ju opäť niekto o Edriane,Marocovy,Agnes a Emíliovi vymyslí, napíše a pošle.

 

Tak a teraz, huš do postele detská. Jurík musí ísť chrnet, ráno skoro vstáva.

 

Dobrú nocku, pá,pá. ňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňňň

 

:-)

 

---