don´t eat the smokin´ fish 4

Nezopakujeme si to.

Blúdim po meste. Je ťažké zvyknúť si, že ma nikto neprenasleduje. Nikto nerobí ozvenu mojim krokom. Som to len ja, rybia kráľovná. Možno by som chcela byť niekým iným. Ale nie som. Vlasy sa rozlietali len tak v smere vetra. Popol vždy rozfúka. Myšlienky sa pevne držia hlavy.
Dlažobné kocky. Schody. Neviem, kam sa to chcem dostať. Asi čo najďalej od samej seba. Vždy sa prenasledujem. Nikdy sa mi to ani trochu nepáčilo.
Matúš a iní zúfalci ma už na ulici ani nepozdravia. Prechádzajú sa po mačacích hlavách už s inými ničiteľkami. S inými, ktoré rovnako ako ja, nechcú nič, iba ich pokaziť, zničiť, zneužiť, odhodiť a ktovie čo ešte.
Ráno, keď Matúš odišiel, bolo chladnejšie ako iné rána. Stála som na balkóne a dúfala, že čo najrýchlejšie zamrznem. Premením sa uprostred leta na obrovský cencúľ a nič ma už neroztopí. Ani slzy mojej a iných matiek.
Vykračujem si po meste a čakám, že niekoho stretnem. Niekoho, kto pochopí všetko, čo poviem, urobím, každý môj pohľad. Som si istá, že prejdem ešte dlhú cestu, kým sa niekto taký pritrafí.
Katra. Nie je ideálna kandidátka, ale už sa mi nechce hľadať. Ide sa vytancovať do nejakej zastrčenej krčmy. Ona plus milión známych neznámych. Pridám sa. Nie preto, že sa mi chce. Možno práve preto, že sa mi nechce.
Diskotéka o ničom. Pijem svetlé pivo. Svetlé. Lebo tmavé nemajú. Priplazí sa akýsi Roman. Roman skaut. Myslí, že ma ohúri historkou ako stopol nákladný vlak. Tvárim sa naozaj zaujato. Nie preto, že sa to teraz odo mňa očakáva, skôr preto, že sa inak tváriť neviem. V tejto chvíli.
Myslím na Matúša. Čo teraz asi robí. Či si na mňa ešte občas spomenie. Či si spomenie aj na pekné veci, alebo ma len preklína. Možno práve uvažuje nad tým ako zabiť rybu. Moje druhé ja, ktoré si len tak preplávalo jeho bytím. Bytím, ktoré bolo kedysi tak blízke a samozrejmé.
Roman sa tvári zaujato. Neviem, či som ho zaujala ja, alebo niečo iné. Oznámi mi, že som ešte v puberte. Prišiel na to podľa toho, že nezdravím mužov, svoje bývalé obete. Nechcem sa brániť. Je mi to dosť jedno. Sama pre seba sa tvárim ako hrdá ničiteľka cudzích duší. Ako špeciálny druh ryby, ktorý splní zopár želaní, ale potom za ne vyžaduje neprimeranú daň.
Letmý pohľad na hodinky. Je menej hodín ako pív, ktoré som vypila. Záverečná. Celá spoločnosť sa presunie na námestie. Fontána nefunguje napriek tomu, že je spaľujúce leto. Nie je to nocou. Nefunguje ani cez deň. Romana to trochu mrzí. Vyhlási sa za odborníka na kúpanie vo fontáne. Nechcem mu to uveriť.
Prikradnú sa neznámi Poliaci. Chcú komunikovať. Po anglicky. Obratne využijem obe vety, čo v tomto jazyku ovládam. Najprv don´t eat the smokin´ fish a neskôr, keď čas pokročí aj i tis very succesful bussiness to have a gun which looks such like an umbrella but in fact i tis a shooting gun. Neviem, či porozumeli, ale sú mi ukradnutí rovnako ako Roman, ja sama o sebe a celý okolitý svet.
Čas sa kráti tesco vínom. Dáša už nie je ani trochu vo svojej koži. Strácam šupiny. Nevládzem už preplávať ani bežnými otázkami o mne.
Roman si ma zavolá k sebe. Pery sa zlepia. Nechcem to, ale nebránim sa. Je to živočíšne. Príliš omámená, ani to poriadne nevnímam. Necítim ani jeho chuť.
Spoločnosť sa chce odobrať domov. Nikto nikoho neprehovára. Len Roman ma bombarduje stále tou istou otázkou. Či s ním nejdem do klubovne. Neviem do akej klubovne. Nepamätám si, čo som odpovedala. Len sa zrazu ocitnem na kamenných schodoch. Ja, Roman a Romanov bicykel. Stále mi nedochádza, o čo ide.
Ja, Roman, neporiadok, špina. Ležíme na dlážke. Dosť podivné lôžko. Pomaly začínam chápať. Ako zvieratá. Ani kúsok citu. Ani pretvárka. Nič. Len monotónne pohyby a tiché šepkanie ako by to mohlo byť lepšie. Začína svitať. Zaspal. Rozmýšľam, čo sa vlastne stalo. Je mi to jedno. Necítim sa zneužitá, len ma bolí celé telo. Neslzia mi oči. Nič sa so mnou nedeje.
Potichu sa oblečiem. Mohla by som robiť hluk, aj tak by sa nezobudil. Až teraz si všimnem ako vyzerá nahú smiešne. Nie smiešne komicky, skôr smiešne úboho. Je mi z neho do plaču.
Napíšem mu odkaz: Odišla som. To je všetko. Nič nové a objavné. Iba, aby to pochopil. Aby si nemyslel, že som splynula s prachom klubovne skautského oddielu číslo 23.
Cesta cez mesto je nekonečná. Mačacie hlavy akoby každým mojim krokom vykríkli od bolesti. Prenášam svoj zmätok a únavu na ne. Cudzie pohľady. Viem, že sa nikto na mňa nepozerá, no predsa mám ten pocit, že priťahujem oči. Zbavená dôstojnosti, ubolená. Akoby som nahá stála pred lekárňou a čakala na kúsok zožltnutého obväzu. Čakám, kedy sa okolité telá pokúsia vytrhať mi vlasy, utopiť ma v kaluži môjho nula RH pozitívu. V krvi je možné utopiť aj rybu. Najmä ak je unavená a nie je si istá sama sebou.
Kľúč v zámke. Rodina čerstvo prebudená a šťastná. Nastal čas tváriť sa normálne. Netreba sa zrovna usmievať, len nevyzerať tak zúbožene. Áno, bolo dobre; spala som u Katry; piekli sme chlieb; ja, Katra a jej mama. Keď je človek v koncoch, vymýšľa celkom romantické situácie. Áno, už som raňajkovala; idem sa osprchovať.
Len ja a silný prúd vody. Snažím sa zo seba zmyť pach Romanovho tela. Pach cudzích myšlienok, nárekov a vzdychov. Dotyky človeka, čo sa nedokáže pretvarovať. Keby to aspoň skúsil, možno by som teraz neležala na dne vane a nečakala, kým mi narastú stratené šupiny a plutvy. Nesnažím sa plávať. Snažím sa len prežiť túto potupu. Odcudzenie od seba samej.
Hľadať lásku v skautských klubovniach, bez uváženia a pretvárky, nie je ani trochu správne.

Starý známy zvuk. Pípnutie. Mohol by to byť Matúš, neuveriteľný a oznamujúci ako bytostne mu chýbam. V tejto chvíli by som mu to aj uverila. Chcem sa k niekomu navždy privinúť. K niekomu, kto mi pofúka rany. Najmä ti, z ktorých netečie krv.
Roman. Roman a jeho otázka. Rovnako hlúpa a nezmyselná ako všetky, ktoré vyprodukoval. Nezopakujeme si to?

---