Kedy sa pipky smejú

Drvím nechtom palca zrnká soli rozsypané po obruse. Celkom dobre som sa nejedol. Povedal som jej to, s tým, že mám rozprávanie aspoň na pár minút z krku. Už mi ani nevadí, že to chce všetko platiť. Aj tak je to divné, ako vo filme, ísť na rande na večeru.
„A ten chlap utiekol zo stanu a kričal za mnou, že mi smrdí. Cítila som sa trápne.“
Zdvihol som na sekundu zrak, asi mi dačo prečítala z očí (vraj sa to dá), pretože mierne zahanbene pozrela na obrus. Fasa, čo sa nedozviem, tak tebe smrdela? Ďalej sa venujem drveniu, ale čas akoby naďalej stál.
Bola to taká pipka - premýšľal som, ako o tom budem hovoriť Jožovi, či Ferovi, či niekomu, koho snáď o chvíľu vytiahnem na pivo - zazobaná, robí, myslím, niekde v banke, asi si vieš predstaviť. Jasné – odpovie – mala aj kostýmček a tak, že áno?
Má aj kostýmček, aj topánky s vysokým podpätkom. A ja smradľavé tenisky a špinavú bundu. To vlastne ani nie, len si tak pripadám, vyzerá, ako zo škatuľky. Len ma serie, prečo tu ešte sedím, inokedy by som už dávno odišiel. Akoby som bol zvedavý, čo ešte povie. Nehovorí tak, ako by mala.
„Utiekol zo stanu?“
„Hej, ale kašli na to, nechala som sa uniesť, iste si o mne myslíš že...“
„Ale nie, mám rád úprimnosť.“
Doboha, Peťo, čo to trepeš?! Mám rád úprimnosť! Už len gél do vlasov, biely úsmev a: ako sa máš? Ale toto nebude také ľahké - že kašli na to - to povedala... počkám ešte pár pív.
A nezasmiala sa na mojej „láske“ k úprimnosti. Pipky sa vždy smejú, keď nevedia, čo povedať. A ona len mlčala. To ma prekvapilo, ale hlavne potešilo, pretože mi ešte k tomu takmer znechutene, áno určite znechutene, pozrela ponad hlavu. Vlastne je aj pekná, v tomto svetle. Márne sa snažím rozpomenúť o čom hovorila, keď som jedol. Spomínam si, keď sme si objednali, povedala: ale toto platím ja, som ťa predsa vytiahla, a ty k tomu ešte študuješ. To si pamätám, lebo ma to trochu nasralo, akoby som to nedokázal zatiahnuť. A že robí v banke, ale to viem ešte od Paľa. Ale viac si nespomeniem. Boha, som to hovädo, určite som si tam dačo zapol, aby som ju nemusel počúvať. Je pravda, že som sa zhrozil, keď som ju uvidel, možno som to spustil vtedy.
„Idem sa vy... močiť.“
„Vyšťať, si chcel povedať?“
Len som sa usmial - ako pipka, keď nevie, čo povedať. Vytrhla ma z konceptu. Celý večer sa tu snažím nahodiť mód slušnosti a ona to všetko jedným ťahom privedie na zmar. Keď som sa vrátil, stál na stole ďalší pár pív. Pripíjame si.
Mal by som sa uvoľniť, niečo sa spýtať.
„Čo takto robíš vo voľnom čase?“ Ach ty kôň, kokot akýsi, bol tam, určite tam bol ten ironický podtón, akože: čo robíš vo voľnom čase, predpokladám, že si rada vyjdeš s priateľmi na didžinu. Haha.
„Rada si vyjdem s priateľmi, máme takú kapelku, hrám tam na klavíri.“
Len som usmial. Keď som sa vrátil späť na zem, uvedomil som si, že treba pokračovať.
„To Paľo nespomínal.“
„Paľo? Aha! Ten ma pozná tak tri dni.“
„Divné.“
„To hej.“
A zrazu bolo o čom, aj sranda, aj smiech, nepipkovský. Keď odišla na WC, volal mi Fero.
„Ideš na pivo?“
„Dnes nie.“

---