A vraj na počte nezáleží

„Kedysi nám stačilo jedno pivo aj na štyri hodiny, pamätáš?“ povedal som jej po dlhej odmlke.
„Boli sme zamilovaní,“ odpovedala tak trochu ľahostajne.
„A teraz?“
„Teraz skrátka viac pijeme.“
„Hm.“
Vždy dojde na hm, neznášam to slovo, alebo zvuk alebo čo to je, ale aj tak ho vždy dáko automaticky použijem.
„Na čo myslíš?“ spýtala sa, lebo ju asi zamrzel ten ľahostajný tón.
„Tak rôzne,“ ďalšia častá odpoveď.
Potom sa o mňa oprela, a hodnú chvíľu sme mlčali. Ono aj mlčanie s ňou bývalo kedysi omnoho krajšie. Nabité takou zvláštnou energiou, mohli sme mlčať aj hodinu, bez toho, aby som pocítil niečo ako: doprdele, zas neni o čom. Alebo ľahostajnosť, ako to cítim teraz. A máme v sebe už štyri pivá. Pri nej sa stanem alkoholikom. Po chvíli sa ku mne natočila tak, ako to robieva často. Začali sme sa bozkávať. To jediné nám vlastne ide. Zrak mi zbehol na vyholeného srbského majiteľa krčmy. Zazerá.
„Ten kokot sem zas čumí.“
Vieru to asi ešte viac vzrušilo, ale mne to dosť vadí. Raz za nami dokonca poslal servírku, že či by sme sa nemohli krotiť.
„Poďme sa prejsť.“ To je vlastne ako heslo. Znamená to, že vyjdeme von a sadneme si na lavičku pri Dunaji.
Sedíme na lavičke. Rátam, že už je takých jedenásť. Pozerám na hodinky. Pol desiatej.
„Aj ten čas beží inak,“ povedal som polohlasom, Viera ma však nemohla počuť, išla sa totiž vyšťať do parku.
„Ani vyšťať som sa kvôli tebe nestihla, ty sa toho Albánca, či Srba hádam bojíš.“
„Trt sa bojím, kokota vyholeného, len ho neznesiem, nechápem, prečo musíme chodiť práve tam.“
„Tam sme sa zoznámili, myslela som, že to tam máš rád.“
Mlčím. V podstate to tam rád nemám. Hnusné pivo, nepríjemný personál. Až na tú blond čašníčku s techno účesom. Tá je dobrá.
Opäť sa bozkávame, Viera si na mňa obkročmo sadá. Po chvíli sa usmeje, zisťuje, že ma vzrušila. Viera je krásna, má skrátka všetko, čo má mať. A ja som presvedčený, že mi to stačí. Asi nič viac nepotrebujem. Ale občas mávam pochybnosti. Jej ruka sa pohla zo základnej polohy a smeruje nadol. Nie, určite nič viac nepotrebujem!
Volám to jednoducho oprostenie od reality. Každé stretnutie s ňou je také. Na chvíľu sa oprostiť, uletieť, či čo. Stretávame sa asi len dva-, občas tri- krát do týždňa. A mimo tieto dni na ňu nemyslím. Ale Viera vie dobre oprosťovať.
Opäť len ticho sedíme. Mlčanie mi už lezie na nervy.
„Ale aj tak je to divné, s tými pivami.“
„Divné,“ povedala takým tým nesúhlasným a zároveň nechápavým tónom, „vtedy sme zas nerobili iné veci.“
Asi má pravdu, možno to len značí akýsi vývoj vzťahu. Blbosť.
„Tak to má byť,“ dodala ešte po odmlke, „si na seba asi zvykáme.“
„Hm.“
„Si šťastný?“
A kurva. Toto je otázka. Vyzerám byť šťastný?!, si tak teda rozhodne nepripadám.
„A nevyzerám tak?“
„Hm.“
Odprevádzam ju na zastávku. Tu sa ešte zopár minút bozkávame, akoby motivácia na ďalšie stretnutie. A potom odchádza.
Idem domov cez most. Neprejdem však od zastávky ani desať metrov a počujem:
„Čau!!“
„Ahoj!!“ odpovedám s rovnakým nadšením, ale až potom zisťujem, komu. Je to Lucia, taká fajn baba. Poznáme sa krátko, ale aj napriek tomu som rád, že ju vidím.
„Ideš na pivo?“
„Zobral si mi to z úst. Ale musím stihnúť posledný nočák.“
Je jedenásť, celkom v pohode, máme dosť času. Ideme k františkánom, tam sú do rána. A tak sedíme a popíjame pivo. S ňou je vždy o čom, skrátka sranda.
„Ty počuj, ja som presrala ten posledný nočák,“ hovorí po chvíli.
Pozerám na hodinky, 03:20, nestíha.
„Tu sedíme vyše štyroch hodín pri jednom pive,“ dodala prekvapeným hlasom.
„Však ja ťa odprevadím, pôjdeme pešo.“

---