Patrím sem?

Môj drahý priateľ, musím sa ti zveriť,

je to hlúpe možno mi nebudeš chcieť veriť,

ale mam pocit, že nepatrím do tohto sveta,

ja neviem prečo, ale táto jedna veta

ma vypĺňa ako voda a soľ moria

a neverím, že tie slová pominú, len tak ticho zhoria,

nie, sú ako ozvena v mojej hlave

a čím viac sa ich snažím utopiť v dave

tým viac sa vkrádajú do mojej duše –

tie 4 slová neposlušné.

A niet úniku ani v tmavej noci,

v nej ešte silnie ten zvláštny pocit,

keď sa realita stratí do neznáma

a zo mňa prestane byť „dáma“,

ja sa zmením na malé stratene dieťa

a domovom sú mi viac hviezdy, čo na nebi svietia

ako tento chaos, boj a slzy,

prepáč mi, mňa to veľmi mrzí,

ale ja ho neprijmem za svoj vlastný,

veď ani slnku nevravíte „zhasni“,

tak neberte môjmu srdcu nádej ...nádej, že raz,

raz nájdem pravú lásku v jednom z nás.