Ponúkam vám na posúdenie môj krátky príbeh zo života mládeze....nech sa páči:-)

 

DVE HOLÉ HLAVY A JEDNA PREZÝVKA

 

         Momentálne sa strašne nudím a keďže nemám pri ruke ani dajakú sexi babu, tak radšej napíšem niečo o sebe. Nebojte sa, nebude to nudný životný príbeh typu narodil som sa hentam a vyrastal som onam a keci tomu podobné. Nie! Žiaden rozšírený životopis. Žiadna kronika. Bude to o niečom úplne inom....

           Na úvod by som sa vám aj hneď predstavil, volám sa Aurel. Ale nikto ma tak neoslovuje, pretože skoro každý ma pozná pod mojou prezývkou. Teraz vám ju ešte neprezradím, ale poviem vám, spôsob akým som sa k nej dostal je viac než zaujímavý. S Aurelom som aj tak nikdy nebol bohvieako spokojný a preto mi trefná prezývka  prišla celkom vhod. Viem, že Aurel nie je každodenné meno, ale kto by už dnes nechcel niečím vytŕčať z priemeru? Byť hviezda čo i len na 15 minút, to je sen každého mladého človeka. Ja však žiadna hviezda nie som a čo sa týka môjho výnimočného mena, mne až také výnimočne dobré nepripadá. Prvorodený syn by si zaslúžil viac zváženia a opatrnosti pri výbere krstného mena. Ale keďže tí dvaja ľudia, ktorí ma splodili sa na ňom nevedeli nijak dohodnúť, jedným totálne nezmyselným kompromisom nechali výber môjho mena napospas osudu. Ten kompromis v praxi znamenal, že chlapec dostane meno podľa dátumu narodenia. Keďže som sa narodil 25. októbra, zákonite som musel byť pokrstený za Aurela. Keď som bol malé decko, nevedel som pochopiť prečo musím oslavovať svoje narodky a meniny ten istý deň. A už ani nehovorím o tom, ako som závidel tým, ktorí si to mohli dovoliť dvakrát do roka. Možno touto fintou chceli moji fotrovci zabiť dve muchy jednou ranou a následne tým ušetriť na darčekoch. Človek nikdy nevie. Tak takto sa mohlo stať, že mám také priblblé meno. Nie nadarmo sa hovorí, rodičov a meno si človek nevyberá. Väčšina normálnych ľudí moje meno dlho ani nepoznalo. Dnes je však celkom populárne, keďže aj ceny slovenskej hudobnej akadémie sa volajú rovnako ako ja. Ale pre mňa to bude aj tak navždy iba jedno od veci krstné meno. A nesnažte sa mi nahovárať, že nie je od veci. Priznávam, mať tuctové meno ako Pavol, či Jozef tiež nie je výhra, ale povedzme si úprimne.......Aurel??  Z takého mena ako Peter sa dá aspoň urobiť dobrá skratka Peťo, či milá zdrobnenina Peťko. A čo sa dá robiť s Aurelom? Nič! Skratka asi takáto - Au......Neveríte, že sa to dá takto skrátiť? Opýtajte sa mojej mamy, ona ma vždy tak volá. Často kričí z kuchyne: “Aúú, poď sem!“. Zrazu ani neviem, či ma preto volá, lebo je hotový obed, alebo preto, lebo si nožom odfaklila prst pri príprave obeda. No neznie to tak? A moja zdrobnenina?  Tak to je už fakt totálny odkundes - Auko. Počas detských čias som si pripadal ako dajaký pes “...auko-havko...“. To sa aj rýmuje, asi preto. Z toho celého vyplýva, že som bol priam odsúdený na pridelenie prezývky. Najprv som sa jej tak trocha bál, čo keď sa mi nebude páčiť a ešte k tomu mi aj prischne na celý život? Na druhej strane som sa ukľudňoval tým, že od Auka to už hádam horšie nemôže byť.  Ale verte mi, mohlo byť......

 

       Moje prekrstenie sa udialo jeden príjemný septembrový podvečer, keď som po prvý raz išiel navštíviť svojho nového spolužiaka Mira. Keďže sme boli prváci, spoznali sme sa iba pred zopár dňami v našej novej strednej škole. V ten deň nič nenapovedalo, že práve vtedy má byť ten veľký deň, keď dostanem svoju nesmrteľnú prezývku. Na tom by ani nič zvláštne nebolo, keby spôsob, akým som sa k nemu dostal by nebol viac než zaujímavý.

        Celkom jasne sa pamätám, že sa v ten večer z miestneho kulturáku ozývala hlasná rocková hudba spolu s nezrozumiteľným hulákaním. Keďže som to tam skoro vôbec nepoznal a ani tá hudba sa mi s tým agresívnym hučaním moc nepozdávala, radšej som sa rozhodol neísť priamo tým smerom. Úprimne sa vám priznám, celý ten hluk koncertu vo mne vyvolal určité obavy a v snahe vyhnúť sa potenciálnym konfliktom s ožraným davom som si skrátil cestu jednou krátkou uličkou. Nebola vyslovene dobre osvetlená, bola asi 20 metrov dlhá a jej tajomnú atmosféru dokreslovali nástenné grafity, ktoré pochádzali od rôznych pouličných sprejerov. Napriek tomu, že na prvý pohľad mi bola celkom sympatická, nemal som ňou prechádzať.

        Ako blesk z jasného neba sa predo mnou objavili dve „voskové figuríny“, ktoré zázračným spôsobom ožili a utiekli priamo z múzea II. svetovej vojny. A čo je také hrôzostrašné na takých akože voskových figurínach? No predsa to, že vyzerali, akoby utiekli zo  súkromnej zbierky dajakého fašistického fanatika. Nebolo to ťažké usúdiť, keďže ich uniformy boli vyzdobené všelijakými odznakmi, od hákového kríža až po logo Hitlerjugendu. A ani tie dva blesky určite neboli logom elektrikárov. Dovtedy som nevedel ani svoje šťastné číslo, ale dnes už na 100% viem , že 88 ním určite nie je........Ha!  Potom nech mi ešte niekto povie, že dnešná mládež sa nevyzná vo svetových dejinách. Okrem tých uniforiem mali ešte kanady so železným špicom a ani dĺžka ich vlasov nepripomínala hrivu Bon Joviho z 80-tych rokov. Naopak, ich žiletkou oholené hlavy sa pod verejným osvetlením leskli ako zrkadlo. Z toho som usúdil, že pravdepodobne patria k tvrdému jadru, i keď svojim vekom patrili predsa len k menej škodnému skín dorastu. Lenže ani toto zistenie mi neznížilo tepovú frekvenciu a hodnota môjho krvného tlaku bola naďalej v červených číslach.  Hlavou sa mi honili myšlienky typu: “To som celý ja, to je moja forma. Prečo práve ja musím stretnúť takéto dve vymleté hlavy?“  Ale aj skín je len človek...............ale aký? V odbornej terminológií sa tomu po latinsky nadáva „Homo Primitívus –  Rasizmus“

 

        Chalani akurát prichádzali z toho fašistického koncertu a boli ním zjavne morálne posilnení - iným slovom hustí. Okamžite sa aj pustili do mňa,  našťastie najprv iba slovami: „Nevieš čítať, ty čierny analfabet? Sem nemôžu cigáni len tak! Toto je čisto biela zóna!“ Po tomto nie celkom príjemnom privítacom ceremoniáli sa tí dvaja zahrali na polišov. Podľa nich totiž tým, že som vošiel do uličky, kde som mal mať údajne zákaz vjazdu som urobil vážny priestupok voči nepísaným pravidlám ulice. Ale prečo by som mal mať zákaz vjazdu, keď ja nie som cigáň? Alebo by predsa len jeden malinký detail ušiel mojej pozornosti?

    Často sa mi totiž stáva, že sa ma absolútne neznámi ľudia pýtajú, ktoré solárko navštevujem. Ja ich však svojou odpoveďou vždy sklamem. I keď som v detstve zvykol piť na raňajky hektolitre kakaa, v skutočnosti to bolo bola matka príroda, ktorá ma obdarovala s väčším množstvom pigmentu. Asi takým, aký dáva chalanom, ktorí sú už ako 13-roční zarastení na tvári ako George Harrisson, keď bol  v 66-tom so skupinou Beatles v Indií osvietiť svoju dušu. Okrem toho sú takí chalani príznační aj mastnými vlasmi čiernej farby a typickými menami ako Mário či Feri. O ich akcente ani nehovoriac.....“dyk more“. A keďže bol koniec leta, desiatky hodín strávených pri jazerách sa priamo odrazili aj na farbe mojej pokožky. Žiaden bronz, ale taká echt tmavohnedá. A navyše aj obočie mám zrastené ako Brežnev. A keďže aj moje vlasy sú čierne ako uhlie, vizuálna podobnosť medzi mnou a našou mimoriadne „inteligentnou a pracovitou“ menšinou bola viac než zjavná. Samozrejme, ja som nebol až taký „inteligentný a pracovitý“ ako oni, ale menej pozorní ľudia si to môžu veľmi nevšimnúť. A keďže tí dvaja patrili práve medzi tých menej pozorných, bol som nútený z ich úst vypočuť si svoje o tom, ako údajne iba okrádam slušných ľudí a beriem podporu a nezmysly tomu podobné. Po tejto bleskovej prednáške všeobecne známych vlastností neprispôsobivých Rómov mi už bolo nadovšetko jasné, že chalani neostanú iba pri slovách  a skôr, či neskôr sa k slovu dostane aj násilie.

 

         Ale predtým, než vám poviem, či sa to násilie nakoniec dostalo k slovu, trocha odbočím od témy. Celkom na okraj vám porozprávam, ako som zistil ich obľúbený „šport“. Každý pozná ten americký ľudový šport..............akože sa volá? Aha, už to mám – baseball. Na moje nešťastie je však slovenský baseball predsa len špecifický so svojimi mierne pozmenenými pravidlami. Slovenská mentalita si ich totiž prispôsobila svojim záujmom a potrebám, jedným slovom - sú slovakizované. Najzjavnejšia odlišnosť je v tom, že základným nástrojom hry nie je malá, tvrdá, biela loptička, ale trocha väčšia, tmavšia a o niečo menej tvrdá hlava cigáňa. Síce často som už počul z úst svojich rodičov, že som tvrdohlavý, ale nemyslím si, že až natoľko, aby som prežil slovenský baseball. Odvtedy už naozaj tuším, čo sa skutočne skrýva za heslom: “Športom ku trvalej invalidite“. Okrem toho som veľmi rýchlo zistil aj ich obľúbený tím. Bol ním pravdepodobne legendárny New York Yenkees, pretože obaja to mali napísané na svojich pálkach. Ale priznám sa vám, vtedy a tam ma to vôbec nezaujímalo. 

      Človek často počuje z úst politikov, že riešenie rómskej problematiky je mimoriadne citlivé, zdĺhavé a finančne náročné. Mne sa to však v tom momente vôbec tak nezdalo. Ale viete, jedna vec je teória a druhá prax. Mne skôr pripadalo, že tí dvaja akoby našli „ideálny“ spôsob na vyriešenie tejto problematiky, ktorá už dlhú dobu traumatizuje našu spoločnosť. Ja som len nechápavo kýval hlavou, prečo tieto dve stratené duše začali riešením tejto problematiky práve so mnou? A čo už na tom, že ich nápad bol viac než radikálny, rýchly a aj finančne celkom nenáročný(...koľko už len taká baseballka môže dnes v akcii stáť?)        

 

      Ale vráťme sa späť priamo do tej uličky. Ako som tam postával a počúval tie nadávky, tajne som dúfal, že dajaká stratená duša predsa len zablúdi do tej uličky a následne ma vytiahne z tej kaše. Lenže ako minúty ubiehali, stále viac som nadobúdal pocit,  že som asi jediný hlupák, ktorý chodí takýmito zapadnutými uličkami.  Pravdepodobnosť, že by tade prešiel nejaký človek bola menšia, ako tá, že tým dvom spadne na hlavu meteorit. Tak som radšej uvažoval nad reálnejšími alternatívami, napr. nad útekom. Ja viem, bolo by to zbabelé, ale čo ma to vtedy trápilo.  Keďže však stáli celkom blízko mňa, bolo viac než pravdepodobné, že by ma celkom rýchlo chytili a následne ešte viac naložili. To by mi fakt nechýbalo. Neostávalo mi nič iné, ako trpezlivo vyčkávať, ako sa celá situácia vyvinie.

        Radšej som sa im snažil poslušne dať najavo, že ja ani náhodou nie som cigáň. “Počúvajte, vyzerám ako cigáň?“ položil som logickú otázku celkom tichým, ba až zachrípnutým hlasom. Tajne som dúfal,  keď budú počuť na vlastné uši moju výslovnosť bez akcentu, okamžite z toho usúdia aj moju príslušnosť k bielej rase. Ale chcel som od nich asi priveľa, moja otázka vyznela ako básnická. Tí dvaja sa radšej rozhodli zhodnotiť môj telesný pach a zároveň sa so mnou podelili aj o svoje zdravotné problémy: „My sme priamo alergickí na smradľavých cigáňov ako si ty!“

    Akože ja som smradľavý? Však som sa iba celkom nedávno sprchoval a ešte k tomu som použil aj ten správny antiperspirant, ktorý by mal podľa reklamy vydržať počas celého dňa a to aj po ťažkej fyzickej námahe. Tento raz však potné žľazy v mojom podpazuší pracovali na plný výkon v dôsledku nadmernej psychickej záťaže. Iným slovom preto, lebo ma tí dvaja súdili za zločiny etnika, ku ktorému som mal asi tak ďaleko, ako priemerná mzda na Slovensku a v EÚ.

 

 

      Veci však začali naberať na obrátkach a zrazu sa nižší z nich otočil k druhému a dačo mu našepkal do uška. Nepočul som, čo mu presne povedal, ale ako sa ukázalo, chceli mi dať „mastnú“ pokutu, za to, že som vstúpil do ich revíru. Po tejto krátkej tajnej bojovej porade zas začal ten malý šmejd: „Teraz za to zaplatíš, že si stúpil do bielej zóny! Navaľ prachy!“ Zákony skínov nie sú práve najľudskejšie a preto som bol priam prinútení k tomu, aby som tú „pokutu“ zaplatil. Ale potvrdenku by som od nich asi márne žiadal. Našťastie som mal pri sebe iba päťdesiatku. Okamžite mi ju vytrhli z rúk, akoby ešte v živote ozajstnú nevideli. Možno ju potrebovali do zbierky, z ktorej by potom zaplatili letenku poslednému cigáňovi emigrujúcemu zo Slovenska........len nech sa už nikdy nevráti.....

Po tej päťdesiatke ma pripravili aj o celkom plný balíček cigariet. Hneď si z nich aj zapálili a ťahali, akoby boli najväčší frajeri na svete. Cítil som, že s takýmto malým úlovkom  sa neuspokoja. Mal som pravdu,  ten vyšší z nich zareval: „Necigáň! Nehovor mi, že z podpory ti ostala iba jedna päťdesiatka?......Keď nechceš dostať bombu do ksichtu,  navaľ mobil, ty k*k*t čierny!!“ Medzitým, čo ma takto otvorene prirovnal k mužskému pohlavnému orgánu, preukázal aj skutočného športového ducha. Chcel totiž uplatniť staré známe športové pravidlo: “Nedáš?  Dostaneš!“. Ja som radšej nevinným hlasom zatrepol, že je pokazený. V skutočnosti bola iba baterka vybitá. Bola to síce stará „tehla“, ale predsa ešte fungovala. Keďže ho nevedeli zapnúť, už som sa naivne domnieval, že mi ho pekne vrátia. Ale z ničoho nič ten malý smrad chytil nervy a surovo ho hodil o zem. Celé to okomentoval slovami: „S týmto starým shitom sa už ani volať nedá!“. Pre istotu ho ešte aj baseballkou trocha „pomasíroval“, a tým som už bol „úspešne odpojený“. I keď mi tá stará „tehla“ celkom prirástla k srdcu, predsa len je lepšie mať rozbitý starý mobil, ako mať rozbitú mladú tvár. Už som nevedel dočkať toho, aký bude ich ďalší represívny krok voči mne. Keďže som už im dal všetky prachy a aj mobil, nič iné im neostávalo, ako vybiť si zlosť basseballkami priamo na mne. Navyše som nemal pri sebe ani zdravotnú kartičku a ani tých potrebných dvadsať korún.

 

       Ako vidíte, situácia sa zdala byť v skutku beznádejná. Až zrazu som v diaľke zazrel približujúceho sa človeka so psom. Tí dvaja si ho najprv ani nevšimli, veď viditeľnosť v slabo osvetlenej uličke bola celkom zlá. Zbadali ho až vtedy, keď jeho pes agresívnym brechaním dal o sebe po prvý krát vedieť. I keď jeho tvár sa ešte nedala jasne vidieť, krikľavo oranžové sfarbenie vnútornej strany jeho rozopnutej bundy bolo badateľné zo značnej vzdialenosti. Boli iba dve možnosti. Buď je to cestár, alebo skín v bombere. Keďže som mal okolo seba už viac než dosť skínov, priam som sa modlil za to, aby to bol predsa len cestár. Lenže  kvalita povrchu cesty bola celkom dostačujúca, takže čo by tam taký cestár hľadal....?

     “Nechajte ho na pokoji!“ znel príkaz záhadného človeka z diaľky. Tí dvaja okamžite odstúpili odo mňa a ich husté reči vystriedalo šíre ticho. Nasledovalo akoby nekonečné čakanie na to, kedy sa tieň premení na skutočného človeka. Nakoniec sme sa všetci dočkali nečakaného rozuzlenia. S obrovským nadšením som privítal fakt, že z tej neznámej postavy človeka sa vykľul môj spolužiak Miro a jeho doberman Dobi. V tej chvíli by som ho od šťastia najradšej objal a vybozkával. Ale radšej som od tohto euforického prejavu ustúpil, lebo tí dvaja skíni by si ešte omylom mysleli, že som nielen cigáň, ale aj gay. Potom by som sa im ani nečudoval, keby mi chceli navyše naložiť aj za moju sexuálnu orientáciu. Prítomnosť Mira však bola celkom náhodná. Ako neskôr vysvitlo, môžem za to vďačiť priamo Dobimu, ktorého Miro choval priamo v byte. Keďže takého psa treba občas aj vyvenčiť, Miro sa rozhodol, že s ním pôjde na prechádzku. Ešte dobre, že ten pes sa musel vyprázdniť práve vtedy, keď som to aj ja najviac potreboval. Akurát som nevedel pochopiť, prečo má Miro na sebe bomberu a prečo ho tí dvaja rázom poslúchli? Nakoniec vysvitlo, že nielen jeho bombera, ale aj ich vzájomná známosť pochádzala z dávnejších čias, keď ešte aj on bol aktívnym členom fašistického hnutia. Ani sa tomu nečudujem, veď Miro bol vždy agresívnejší typ človeka, ktorý si pravdepodobne medzi nimi si vybíjal svoju nadbytočnú energiu. Na rozdiel od tých dvoch, on už z radikalizmu vyrástol. Dnes už bomberu nosí iba zo zvyku, ktorá mu slúži ako ochranná vesta. Tá ho chráni pred heslom skínov: “Kto nie je s nami, je proti nám.“

          Na záver sme sa všetci ako tak udobrili a Miro mi ich aj predstavil. Ten vyšší sa volal Neo, ale našťastie on nebol ten vyvolený z Matrixu. Tú prezývku mal skôr odvodenú od slova „Neofašista“. Ale najzaujímavejšiu prezývku mal ten malý smrad, ktorého každý volal iba Konečník. Asi preto, lebo jeho ústami neustále vychádzali slová, ktoré mali iba cenu toho, čo všetkým z nás vychádza konečníkom. Ešte mi aj vysvetlili, ako to tu chodí, že tu moc nemajú v láske cigáňov a tak. Chceli ma presvedčiť aj o tom, že mi v konečnom dôsledku oni spravili jednu láskavosť. Akú? No predsa tým, že mi rozbili moju starú tehlu. Poradili mi, aby som ju zobral domov a ukázal fotrovi. A keď ju uvidí, tak mi určite kúpi nový, možno že aj lepší. To je ale logika. Ale fakt to bola celkom dobrá zámienka na modernizáciu mojej zastaralej telekomunikačnej techniky.

      Tak takto som spoznal prvých skínov na vlastnej koži. Chvíľku sme ich ešte s Mirom presviedčali, že ja naozaj nie som cigáň. Pravda, ťažko nám chceli uveriť, ale nakoniec sa to ako tak podarilo. Malý Konečník ešte na rozlúčku vtipne poznamenal:

“Pre nás budeš aj tak vždy iba cigáň“. Z toho už potom poľahky vznikla skrátená forma Cigo. 

 

 

P.S. Tú päťdesiatku mi nevrátili.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––

©2005 Volič 

 

 

 

 

 

---