Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seSUZAN
Autor
Bernal
úryvky
Bernal
úryvok 1
...Povoz čo nás viezol zo stanice prudko zastavil a kúdol prachu sa nám precedil vlasmi. Statný kočiš tak okolo štyridsiatky, zložil kufre a kôš plný potravín, čo sme nakúpili v Hammerstone. Nevedel oči strhnúť zo Suzan už som myslela, že mu niečo poviem,- nevychovancovi!
Kľúče boli na múriku ako písala Margit v poslednom liste. Suzan sa postavila na veľký balvan čo sú po oboch stranách širokej brány bohato zdobenej železným kovaním a natiahnutá na špičkách , ich horko ťažko zachytila medzi prsty.
?Ako ich sem vôbec dala a ešte k tomu taká chorá?!? Pýta sa nechápavo Gerthy. Andy začala vyskakovať, škrabať sa na bránku, točila sa, váľala sa, raz zaštekala raz zakňučala, akoby nevedela čo robiť od šťastia keď, po viac ako mesiaci zbadala živého človeka. Boli štyria, no zostala sama, keď sa jej dvaja kamaráti stratili v okolitom lese a jedného ubila Margit na smrť, keď pokúsal poštára čo priniesol telegram. Umlátila ho poriskom,-úbožiaka!
Mačky sa obtierajú o kamenné múry a posedávajú po schodoch, ktoré si pri troche slnečných lúčoch radi zamieňajú s príjemne vyhriatou stenou pri peci. Všade spoza rohu sa nejaká mihne a pri každom mojom kroku uskočí ďalej, preľaknutá, že za ňou poletí kus skaly, ako to robila Margit, keď ich chcela odohnať zo schodov. Zo srdcervúceho mňaukania sa mi až chĺpky zježili. Boh vie, kde sa ich toľko kotí.
?No čo Andy, ty ešte žiješ?!? Kyslo sa pousmiala Suzan a nohou ju štuchla od seba, aby dala pokoj s tým nemožným obsmŕdaním. Cítiť ju na diaľku a z kožucha sa jej vyvalil kúdol prachu. Dom je zamknutý, okenice pozatvárané a znútra pevne zaháčkované, len jedno kúsok bokom od vchodových dverí je odchýlené a podľa kvapiek vody, čo po ňom stekajú sa zdá, že život tam úplne neskončil. Duch, čo dával tomuto domu aký taký život, je z väčšej časti i tak v nenávratne. Skľučujúci , zvláštny až zimomravý pocit ich navzájom zblížil ešte viac ako cesta vo vlaku a Suzan pevne uchopila Gerthu pod pažu.
?Fuj- vydýchla som únavou a položila kufor predo dvere. Suzan vzápätí spravila to isté a pošúchala si ruky, aby sa aspoň trocha zbavila nepríjemného pocitu sucha a prachu. Zabúchala som a chvíľu sme čakali, či sa veľké dvere neotvoria. Z chodníka medzi stromami, na nás zíza kostra akéhosi vtáka, čo sa tu chcel zrejme udomácniť, no vyhladnutý na to čoskoro doplatil životom.
?Daj tie kľúče, skúsime nájsť ten správny?. Hovorí Gertha a strká jeden po druhom do zámku. V duchu si nahnevane šomre, prečo ich nechala všetky na jednom zväzku. ?Konečne!?- otvorili sa! Ovanul nás neznesiteľný smrad , prichádzajúci spoza nich.
?To sa nedá teta Gertha!...Suzan si stisla nos a vybehla predo dvere, kde sa zhlboka, možno i trocha prehnane nadýchla. ?Počkaj vonku Suzan, pootváram okna.?
Fuj, akoby sa tu rozkladala zdochlina a do toho všetkého ešte tie páchnuce masti čo si nohy natiera. Dobre Elen vedela prečo sem nechce ísť, ale keď chúďa toľko prosila, že by to tu nezvládla a že sa jej to bridí - privolila som. Nechcela nechať Margit bez pomoci, nikdy by si neodpustila, keby sa jej niečo stalo.
?Je tam niekto?? Zakričala tichým hlasom z pootvorenej izby nad schodmi.
?Áno Margit, ja som Gertha a Suzan,- sme už tu.
?Dobre len som chcela vedieť či ma niekto nevykráda!?
?No preboha živého to už by musel byť zlodej, čo by sem vošiel i cez toľký smrad?, -hovorí si v duchu, -radšej by sa na to vykašľal a ušiel skôr, kým by nezostal ležať priotrávený ,nehladiac na to, že je tu spústa vzácnych cenností. Od starožitného nábytku až po vzácne obrazy starých majstrov, čo nazvláčali počas života. Gerthe padol zrak na starú vyrezávanú truhlicu, čo sa jej vždy tak páčila, prešla po nej prstom, za ktorým zostala brázda zotretého prachu. Okná sú rad radom pootvárané, teraz už len čakať kým sa vymení vzduch- a to potrvá hodnú chvíľu.
?Len na prievan daj pozor Gertička, aby ma ta hlava nechytila!? Kričí Margit a chrchlavo si odpľula do skleneného pohára. Len sa neboj Margit, nič sa ti nestane ani ťa nič nechytí, takto nemôžeš žiť, je tu smrad ako v opičiarni !?
Prevrátila očami.
?Suzan, Suzi no kde si? ?poď už dnu!? Nepočula, bola za domom pri zajačincoch , pred ktorými sú nahádzané kopy koží plné červov a v jednej z klietok sa kŕčovito naťahujú dve vysušené kostry. Sú tu od smrti Stanleyho, nemal im kto dať žrať, akosi sa na nich pozabudlo. Suzan krúti neveriacky hlavou, pričom sa pár krát veselo a bezstarostne zatočila, až sa jej sukňa zdvihla. Len tak, aby silou života zahnala ten nepríjemný pach smrti, čo na ňu zíza studeným pohľadom spoza dvierok. Zbadala konský povoz, ženúci sa s rámusom po prašnej ceste medzi stromami na opačnej strane ako prišli. Zdá sa, že vyšiel z toho domu čo je zakrytý topoľmi a hustou zeleňou, hodný kus ďalej.
?Ach, keby som mohla,- povzdychla si hneď s nim odídem niekam preč a ďaleko od tejto zlej ženy, čo sa takto postarala o tie nevinné stvorenia.
?Mali ste sa prekúsať a utiecť na slobodu, veď ste boli dvaja!? Hovorí cez hrdzavé drôtené dvierka. Ja by som tak tiež spravila, keby som bola vami, nezostala by som tu čakať zavretá na smrť, ani keby som si mala zúbky zlámať!? Kúskom uhlíka z niekdajšieho ohniska na ne nakreslila srdiečko.
Krásne tu je, dobre si tá Margit vybrala! ¨- zahľadela sa po okolí. Miesto ako v rozprávke keby sa o to mal kto starať a udržovať to tak ako to majú inde, bolo by tu prekrásne. Veľký pozemok vtesnaný do okolitého lesa, ovocný sad, dom s deviatimi izbami na dvoch poschodiach, krásne schodište k nemu vedúce, či park s hustým porastom a starodávnymi tepanými lavičkami , kde som objavila rok 1713,vyškrabaný hlboko v kamennom bloku, trčiaceho ako monument zo zeme. Potôčik s nádherne čistou priezračnou vodou, zurčí medzi koreňmi starých stromov a vysoká kamenná ohrada je ako nedobytná pevnosť akéhosi zámku. To všetko mu dodáva honosný vzhľad sídla vážených ľudí. Veľké stajne sú prázdne, bolo tu ešte pred nedávnom osem krásnych plnokrvníkov, no Margit ich po smrti Stanlyho predala. Je tu kľud, možno až priveľa. Obydlia sú dobrý kúsok cesty, aj ten najblizsžší je tak pol hodiny svižným cvalom. Rada by som vedela kto tu žil pred nimi, ale muselo to byť panstvo, nie obyčajný smrteľníci.
xxx
Suzan vstúpila do domu, pár krát sa nadýchla medzi dvermi, či je už vzduch čistý a zvedavo sa porozhliadala.
?Teta Gertha kde ste?? Zvolala potichu, skoro len zašepkala.
?Tu som ,vyšla medzi dvere. Veci si daj tam do izby, spravila som ti posteľ aj periny som prevliekla. Ulož si ich a trocha sa udomácni. Budeme tu pár dní, možno týždňov, nech sa cítiš dobre.?
Suzan vošla do izby a hodila sa do perín.
?Bŕ, aké studené!? Pamätá si na ten chlad ešte ako dieťa, keď ju do nich so smiechom hádzal Stanley. Ten hrozný pach je tu stále. Otvorila okná, aby nechala vetrať.
Mala by som ju pozrieť, aspoň pozdraviť, alebo tam zájdem s Gerthou aby som predišla tým neúprimným lichôtkam, čo tak z celého srdca nenávidím? Nie, idem sama, veď mi z nosa neodkúsne. Veľké vyrezávané hodiny, majestátne stojace v strede vstupnej haly, odbili dve. Ich tajomný zvuk sa niesol chodbami a ešte viac umocnil ich honosnosť. Celé to tu pôsobí, akoby zastal čas, ktorý odpočítavajú už len zrnká sadajúceho prachu.
?Dobrý deň teta Margit.? Pozdravila trocha tichšie ako býva zvykom a podišla k posteli .Tá sa ani nepohla, len prevrátila oči a tie sa zastavili v strnulom pohľade na jej tvári. S vypätím síl sa otočila.
?Suzan, si to ty? pýta sa prekvapene, vyzeráš celkom ako Elen, keby som prižmúrila oči a nevšimla si tvojich vlnitých vlasov, povedala by som, že je to ona...a čo robí mama, prečo neprišla?, je stále sama?- ...podaj sa bližšie a sadni si ku mne nech sa ta dotknem.? Požiadala a rukou pobúchala po stoličke vedľa seba.
?Mama?, -nie ,už nieje sama. Našla si muža, žije tam s nami.? Prisunula sa bližšie, aby to nevyzeralo tak veľmi okato, že sa jej stráni a odťahuje od toho pachu čo z nej sála. ?Ale nevrav, chlapa že má?, už sa netrápi sama?? Rukou si podoprela hlavu, no dlho ju neudržala. ?A odkiaľ je, ako vyzerá... je majetný, alebo len taký čo musí na každý krajec chleba drieť??
?Asi to druhé, ale ja ani neviem teta Margit, akosi ma to nezaujíma. Mám dosť starostí sama so sebou a oni nech si žijú svoj život!?
Povedala odmeraným hlasom, čo Margit nečakala a keby to počula Gertha, tak to neprežije, prinajmenšom ju hodí o zem z toho tónu čo použila!
?Ako to Suzan, že nezaujíma? ?veď žije s vami pod jednou strechou, žije s tvojou matkou a stará sa o vás, to by ťa malo zaujímať!?
Suzan sa zamračila a pomyslela si... "tá zo seba vylúdila takú múdrosť ako je sama. Pánboh vie ako to vlastne myslí, keď bola celý život ako kus železa, čo nepoznalo štipku citu." Usadila sa a prehodila si vlasy.
?No...vlastne aj zaujíma, ale je on je pre mňa len cudzí človek! Môj otec je mŕtvy a ten bol jediný ktorého som mala rada, -myslím z mužov teta Margit."
?A vy čo máte nové, okrem toho že ste taká chorá??
Pýta sa nezdvorilo v snahe zmeniť tému, pretože nemá chuť sa baviť o niečom, čo ju vonkoncom nezaujíma.
?Aú-aú,- bolestne zjojkla Margit a horko ťažko sa posunula vyššie. ?Tá choroba ma zničí!?
Povedala vyčerpaná a slabá, z toho neustáleho ležania a prevaľovania sa zboka nabok. ?Dnes je mi trochu lepšie. Včera som mala horúčku, no teraz to chvalabohu nevyzerá tak zle. Možno sa to umúdri!" Povedala ustarostene a zároveň si to v duchu veľmi priala.
?Počúvaj ma Suzan, ty si jediná ktorú sme mali vždy radi. Musím ti povedať niečo dôležité."
Suzan prevrátila znechutene oči, že bude musieť počúvať tie táraniny čo ju vôbec nezaujímajú ,lebo sú vymyslené od začiatku do konca.
?Že rada!!- ha,ha!? Zasmiala sa v duchu.
Ujo Stanley ťa mal veľmi rád a pretože sme nemali deti, -ako dobre vieš, hovoril vždy len o tebe ako o svojej. Preto ťa sem občas zobral, nepamätáš si?? Pýta sa strojeným úsmevom, precedeným cez žlté zuby, čo by aj slepý videl že sú umelé.
?Čo ja viem teta Margit, že by to akosi silno vo mne zostalo a zapustilo korene našej hrejivej a láskavej rodiny, to nemôžem povedať. Pamätám si, že som tu bola a niektoré veci mi to aj pripomínajú,- vlastne trocha si spomínam, keď ste dali zajacovi ranu za krk a na piaty krát, keď sa vám ho nepodarilo doraziť, odsekla ste mu hlavu sekerou.?
Pozrela na ňu a pohľadom sa ospravedlnila, že sa v nej láska nepodpísala tým správnym perom.
Margit vedomá si všetkého, bez komentára pokračuje.
?On je už tam, a ja tiež za chvíľu pôjdem. Dom zostane prázdny...!? Pozrela do stropu a chvíľu sa zamyslene zadívala. Suzan by už rada šla, páchne to tu viac a viac, ale zo slušnosti čaká, kým konečne dohovorí.
?No a vieš Suzan, zostalo by to tebe, nechám ti to tak ako to stojí so všetkým čo tu je a čo k tomu patrí. Aj časť továrne, ktorá bola uja Stanleyho prejde na teba. Notár dostal pokyny, všetko vie, čakám len na zápisnicu čo prinesie na podpis.?
Suzan pozrela s otvorenými ústami. Nechce dať najavo prekvapenie, čo jej skoro dych vyrazilo.
?Teta Margit, vy a umrieť?!? ? máte ešte času až ? až.?
Porozhliadala sa po izbe a usadila, akoby sa chystala pokračovať v tomto zrazu tak zaujímavom rozhovore.
?Suzan moja, keby si ty vedela aká je staroba krutá. Nič pekného ti neprinesie, len ťa okráda o tie posledné záblesky života čo v tebe ešte tlejú. Aby si ustála na vlastných nohách, musíš vynaložiť desať krát viac energie ako za mlada - veď to musí človeka zabiť skôr či neskôr, a to čakanie , to je hrozné!? Povzdychla si.
?Všetkých ti zoberie, nechá ťa samú ako prst. Možno preto, aby bolo času si uvedomiť celý svoj život a prísť na všetko, čo sme v ňom vykonali dobré i zlé.
Aby šľak trafil takýto koniec aj s celou tou starobou! -ale bodaj by si mala pravdu s tým, ?až-až!?
?Tu máš Suzan, toto som ti pripravila. Sú tu peniaze, idú sviatky budeš potrebovať!" Vkladá jej do ruky v papieri zabalené bankovky. Na pohľad úctyhodnú kôpku. Suzan sa bránila zobrať ich, no keď zakričala Gertha, strčila si ich do rukáva.
?Suzan,- kde v háji zasa si!? Kričí a pobehuje od dverí k dverám.
?Tu som,- u tety Margit.? Postavila sa a zakričala spomedzi dverí.
?Čo tam robíš, veď je chorá ani pohnúť sa nevie!? V jej hlase cítiť, že chce aby som z tej izby vypadla. Boh vie čo jej vlastne je,
-v pohári napľutá hromada chrchlancov a nechce aby som medzi tým sedela...neviem.
?Poď dole, okamžite poď sem, potrebujem niečo!? Zakričala dôrazne a jej hlas sa stratil v niektorej z izieb.
"Idem teta Margit nech sa nenahnevá ,ešte prídem."
Zbehla dole schodmi, bez toho aby počkala na odpoveď.
"Už som tu teta Gertha, kde ste??
Tá sa vynorila z izby a v rukách drží Stanleyho nohavice zožraté moľami, čo vytiahla spoza skrine.
?Počúvaj ma Suzan,- pritisla si ju k sebe,- vieš že som to tak nemyslela, ale nechoď k nej! Nikto poriadne nevie čo jej je, niečo nachytáš a je nám to treba?, -čo keď má tuberu?!?
Povedala mi skoro šeptajúc do ucha, no pri tom to myslela tak isto vážne, ako keby zvýšila hlas.
?Dobre teta Gertha, chcela som ju len vidieť,...a viete čo mi povedala? -že keď zomrie, tak toto tu všetko zostane mne...dokonca aj továreň v Londýne.? Zodvihla namyslene hlavu a rozhliadla sa, akoby si chcela prezrieť svoj budúci majetok.
?Dobre moja dobre,- keď nechá tak nechá, ale ešte žije a dýcha. Do hrobu si to nezoberie a Stanley svoju časť aj tak napísal na teba, takže čo iné jej zostáva len nechať ti to, aby sa to neroztrhalo na kúsky medzi závistlivou a neprajnou rodinou, ako to už býva, ale aj tak je to gesto hodné počudovania." Povedala Gertha vedomá si toho, že tak ako ju pozná by nikomu nič zadarmo nedala.
Suzan jej slová skoro nevnímala. Zadívala sa von oknom, zrazu sa nadýchla a hovorí:
?Teta Gertha, a čo keby som jej povedala nech mi to dá teraz keď ešte žije, načo mam čakať do jej smrti, keď mi to chce dať, tak nech mi to dá, veď keď zomrie, tak mi to nenechá ona, ale jej smrť!?
Povedala rozhadzujúc rukami, ako by si musela trocha rypnúť, keď už nie do Gerthy tak aspoň sama do seba.
?No čo si sa načisto pomiatla? Veď by si ju skántrila, neprežila by to...no takúto hlúposť povedať!?
?Ký ďas v tom dievčisku drieme, aby jej takto hlavu balamutil!?
Povedala nahlas.
Gertha si sadla na pohovku, zadívala sa na veľký obraz a opakuje si jej slová. Chtiac- nechtiac musí priznať, že vlastne nič takého zlého Suzan nepovedala, len tá prostorekosť akosi moc úprimne vyznela.
Suzan sa zvalila na posteľ a žmolí medzi prstami roh vankúša, pričom si ticho pohmkáva. Peniaze schovala pod matrac, aby sa ich v kľude nabažila keď pôjde spať.
Za dverami zaskučal pes a vzápätí spústa mačiek vbehla cez otvorené dvere, aby sa rozliezli po dome.
?Háveď mačacia!? Zakričala nahnevane Gertha a hodila po nich tie rozpadnuté nohavice. Buchlo okno, záclona sa zatrepala. Svieži prievan sa prehnal izbou a zhodil zo stolíka hodvábnu šatku. Suzan si ju ovinula okolo krku a zadívala sa oknom čo sa ide diať. Prach z cesty sa začal víriť a pozbieral všetko čo sa mu poddalo. Víri sa vyššie ako tá brána, čo sa cela chveje v pántoch.
Búrka sa chystá!
Gertha začala všetko, rad radom zatvárať.
?Ako ti je, horúčku nemáš? Pýta sa keď zatvára poodchýlené okno v izbe Margit. Čaj, čo som ti priniesla, si vypila?
Pozerá na ten hrozný neporiadok všade okolo a rozmýšľa, odkiaľ vlastne začne.
?Ešte trocha mám, ale keď pôjdeš dole prines mi, mám sucho v ústach.? Naplo ju, odkašľala si. Gertha sa postavila na schody, aby sa pohľadom uistila, že naozaj všetko pozatvárala, čím si chcela ušetriť obchádzanie celého domu, tápajúc sa v šere tmavých chodieb. To ešte využili dve strakaté mačky a vleteli plnou rýchlosťou cez otvorené dvere. Skoro si nohy dolámali keď sa pošmykli na mramorovej podlahe. "Suzan, zavri si tie okná, začína vetrisko ,vyvalí ich!?
Deň ubehol ako voda a ja som spravila čo sa dalo. Ani som sa nenazdala, keď hodiny odbíjali jedenásť. Suzan už spala a Margit stále pokašliavala. Nemohla som oka zažmúriť ,tak som sa bála. Všade to hučí až sa okná chvejú z toho vetriska. Svetlo sviečky nad posteľou poskakuje zo strany na stranu a sním tiene všetkého vôkol. Obraz nejakého grófa s uhrančivým pohľadom sa pohybuje hore dole. Pripadá mi že spadne a privalí ma. Nebojím sa, ale mám pred očami nebohého Stanleyho ako tu prišiel spraviť poriadky a pozrieť sa čo sa tu chystá. Niekde hore vyvrátilo okenice a začali trieskať o kamennú stenu.
?Pre Boha, to mám ísť v tejto nočnej hodine po tých strašných chodbách?!? Preľaknutá si šepoce pod perinou. Keď sa buchot stupňoval, nedalo jej a so sviečkou v ruke sa vybrala. Krvi by sa mi nedorezal ,ako som sa bála. Ani neviem ako som sa našla naspäť pod perinou, roztrasená ako osika.
Margit ma zobudila skoro ráno. Vrieska z izby už dobrú hodinu. Nech bola aká bola, ale zdá sa, že mala času sa nad sebou zamýšľať a čoraz viac ju začínajú škrieť veci, ktoré niekedy dávno pokladala za pýchu či moc. Na staré kolená takáto zmena, to už je čo povedať!
?Gertha, čo je s tebou, mám sucho v krku, zadusím sa!?
Vyskočila som z postele rovno do kuchyne a nabrala plný hrnček čaju čo zostal zo včera.
?Ach môj Bože,- si ty len riadna otrava Margit, nenecháš ma ani len vyspať po tej noci.? Hovorí nevľúdne.
?Daj moja daj.? Natrčenou rukou jej ho vytrhla a na dúšok obrátila do seba. Napadlo ma až neskôr, že to bol len úmysel, aby som s ňou bola chvíľu osamote, kým Suzan ešte spí.
?Je studený ako psí čumák!? Zašomrala a zbytok mi podala. Počula som, že si v noci buntošila po dome, čo si spať nemohla?? Pýta sa Margit, pričom dobre vie, že mala plné ruky práce sama so sebou a že okenicu sa jej podarilo zavrieť len horko ťažko. ?
?A čo som to mala nechať tak, napospas vetru nech to rozláme na triesky?! -krvi by sa vo mne nedorezal aký strach som mala. Hovorí Gertha a podišla ku dverám. ?Počkaj Gertička, neodchádzaj! -chcem ti niečo povedať. Poď sem a sadni si!?
Čo môže chcieť, pýtam sa v duchu. Jej drobná prepadnutá tvár, so strapatými šedivými vlasmi a zbytkom rozstrapkaného vrkoča, sa mi oddane zahľadela do očí.
?Včera som povedala Suzan o majetku, že jej zostane po mojej smrti, aj na teba som myslela Gertha, za tvoju dobrotu a trpezlivosť?.
Roztriasli sa jej ústa, no premohla sa.
?Tu ti dám meno a adresu notára, čo to všetko spísal podľa mojej vôle, keby sa mi niečo stalo.? Otvorila šuplík a podáva jej spomínaný dokument.
Gerthy sa to trocha dotklo, veď je len o tri roky staršia a už musí pomýšľať na smrť. Súcit ju obmäkčil a s pochopením ho vzala a položila na stôl.
?Ďakujem Margit..., ale ty ešte žiješ a ja nebudem v žiadnom prípade nič vybavovať u notára počas tvojho života,- to si prosím vyhoď z hlavy a ani ma o niečo také nežiadaj!? Povedala dôrazne, skoro nahnevane.
?Gertha vezmi to, dávam ti to aby to bolo u teba!" Kedy to vybavíš, vtedy to vybavíš ,svoj sľub, čo som dala Stanlymu som splnila!? Otočila sa na druhú stranu.
?Budem musieť na záchod...!? Zahundrala. ?Zavolám na teba keď...!?
Gertha si sadla v kuchyni, podoprela hlavu a povzdychla si. ?Veru, aj taký je ten život, nech jej pán Boh odpustí !?
Suzan spí ako zabitá a nezobudilo ju ani otváranie okna, čo som poodchýlila aby sa vyvetralo. Vonku to ustalo, no zostalo veterno a nebo šedé ako popol ,pripravené spustiť ďalší poriadny lejak. Nikde živej duše, nikde živého tvora. Dokonca aj tie mačky pozaliezali po kútoch a pes zostal zalezený v búde. Hrozné byť tu takto sama, ako tu len mohla žiť s toľkou háveďou...
úryvok 2
Na prvý sviatok vianočný, sme spali o čosi dlhšie. Boli už tri hodiny ráno keď sme sa uložil. Vonku bolo jasno a mraz až prašťalo. Tony sa vrátil z dvora a polozil kýbeľ s ľadovou vodou na pec. Kvapky po ňom stekajúce, prenikavo zasyčali na rozpálenej platni. Elen otvorila dvere. Dobre ráno Tony. Ty si už hore??
?Dobre ránko Elen Nedalo mi spať dlhšie. Počul som toho tvojho diablika ako kvičí, tak som ho bol utíšiť kukuričným šrotom a počuješ, už ani nepípne.? Zasmial sa.
?Potvora čierna.? Dodala Elen. Spoza dverí počuť Margit ako odfukuje. Musela byt unavená, bolo toho na ňu veľa. Tony sa prezliekol do sviatočného a ja som si dala nove šaty čo mi kúpil. Sú krásne a musela som ho vystískať ešte raz, že odhadol moju veľkosť a vkus. Nemohla som uveriť tomu kožuchu, čo som dostala od Suzan a tak som si ho obliekla, aby som sa pozvŕtala pred zrkadlom.
?Je nádherný že Tony.? ?A musel byt drahý?? Čuduje sa. ?Určite bol drahý asi dostala peniaze od Margit, tak ti chcela radosť spraviť.?
?Aj ja si tak myslím...ale...zdá sa mi byt pridrahý dar.? Radosť prevyšuje nad pochybnosťami a tak ho radšej odložila do skrine, aby si ju nepokazila. Len čo sa dovaril hrniec bielej kávy a vôňa sa rozniesla po celej kuchyni, otvorila Suzan.
?Vy ste už hore?? Pýta ospalo a nabrala si plnú šálku. Sadla si k stolu a hlavu podoprela rukou. ?Mohla si ešte spať Suzi, veď ti hlava padá.?
?Cítila som vôňu a to ma prebralo. Je taká zvláštna, otca mi pripomína, ten ju vždy varieval.? Postavila sa aby zišla do svojej izby. Tony priložil do pece. ?Videl si Margit, ako pozorne počúvala kázeň?? Pýta sa Elen. ?Videl -videl, až som sa čudoval že ju to tak vzalo.? Chrčanie za dverami zrazu stíchlo. ?Už asi vstala -pššt.? Hovorí. Pripravili sme stôl a Tony pozdonášal hrnce, čo odložil na noc do studenej kôlne. ?Prihrej mi tej hríbovej, dám si.? ?Pravdaže ty môj hladoško, ale pozri na to,je zmrznutá na kameň, musíš vydržať. Polozila ju na kraj pece aby sa rozmrazila. Na schodoch počuť kroky. Medzi dvermi sa ukázala Gertha. Vyobliekaná v novom čo dostala pod stromček. Aj blúzka jej sedela ako uliata. ?No toto, vy ste ale pekná teta Gertha.? Pochvaľuje Elen.
Pyšne sa vypla medzi dvermi a tak trocha zahanbene pozdravila. ?Veru ? je z vás načisto mladucha.? Hovorí Tony. ?Načisto mladucha? Stará baba som!? Hovorí.
?Ale kdeže stará baba, poďte, nalejem vám štamprlík. Vypijete nalačno, je to ako liek.? Chlipla ho do seba a ani nečakala na Tonyho.
?Brr- silu ma poriadnu.? Striasla sa. Potichu odchýlila dvere do izby Margit a jedným okom nakukla. Sedí otočená chrbtom a prevracala stránky Biblie. Potichučky zavrela a priložila prst na ústa.
?Bibliu pozerá.? Hovorí.
Dajte si kávu ,je čerstvá.Elen jej podáva šálku a druhu nalieva pre Margit.
"Dobre ráno teta Margit, tu som vám priniesla kávu, vypite.?
?Och bodaj ta, ako ma myklo.? Zavrela Bibliu a zasunula pod vankúš.
?A čo takého robíte keď vás myklo??
?Čítam moja ...knižku čítam.?
?A akú knižku čítate??
?Obyčajnú.? Nie a nie z nej dostať pravdu.
?Počúvajte teta Margit, keď vám niečo nie je jasne, za to sa nemusíte hanbiť. Vidím že vám trčí spod vankúša Biblia. Obyčajné knižky nebývajú v koži viazane.? Hovorí Elen.
?No áno je...je to biblia ,ale ja ju čítam ako knižku.? Elen sa zasmiala.
?Teta Margit. Pohladila ju po pleciach. Bibliu som prečítala aspoň tri krát a tiež niektorým veciam nerozumiem. Nehanbím sa za to.? ?Príďte medzi nás do kuchyne a môžeme sa porozprávať, možno sa dozvieme niečo zaujímavé.?
Margit sa potešila a začala sa obliekať a Elen jej zavrela nech sa v kľude vyparádi. V kuchyni už sedela aj Suzan. Je krásna a ta blúzka z nej spravila dievčatko. Vlasy ma rozčesané, pristrihnuté a s veľkou bielou mašľou stiahnuté vzadu. Je to práca Gerthy už odjakživa, ta sa jej o ne stará viac ako o svoje. V tom odraze svetla, majú farbu medu.
?Si krásna Suzan.? Hovorí Elen a pristúpila k nej, aby ju po nich pohladila.
Margit sa ukázala vo dverách. Ani sme nepočuli kedy otvorila.
?Ale vás tu je, ako hadov.?
Suzan sa začala smiať, keď jej pod pažou zočila Bibliu.
?Vás to akosi chytilo s tým náboženstvom.? Hovorí so smiechom.
?Ach Suzan, nebola by si to ty, keby si nemala nejakú narážku na moje duchovne zaujmi.? Včera si sa mi smiala, že nedokážem okrájať jablko a dnes Biblia...musím sa o niečo zaujímať, a toto je zaujímavé čítanie.?
Sadla si k nej. ?Podaj sa trochu nech sa sem vteperím.? Sadla si na kraj a prišuchávala sa ďalej a ďalej, pričom odstrkávala Suzan.
?Tak posunieš sa?!? Suzan si odsadla o kus ďalej.
?Poďte, mate tu miesta koľko chcete.? Rozpaprčila sa.
?No-no, vidím že ti robí problém posunúť sa kúsok.? Zahriakla ju Elen.
?Ticho!? Je prvý sviatok vianočný!? Skríkla Gertha s obavou, aby sa nespustila hádka. Margit polozila Bibliu na stôl a pohladila Suzan.
?Nemyslela som to zle Suzan, chcela som byt pri tebe, tak sa nepaprč.? Povedala ľútostivo.
Sviečka práve dohorievala a Tony od nej pripálil druhu.
Margit pozerá a zrazu zamyslená vraví. ?Vidíš, a presne toto som tu niekde čítala.? Pobúchala prstom po Biblii.
?Ta stará sviečka dohorela, ale jej život neskončil, odovzdala ho tej druhej a ta pokračuje. Je to ako život človeka, z pokolenia na pokolenie, z otca na syna .?
Všetci sme na seba pozreli a Gerthe aj koláč zabehol.
?No toto, vy ste ale sčítaná. A viete že mate úplnú pravdu?? Hovorí Elen, pričom nevychádza z úžasu. Gertha konečne prehltla a zapila ho poriadnym dúškom kávy. Tak jej zabehlo až jej slzy vyhŕkli.
?Čo ti je Gertička, neplač.? Upokojuje ju Margit, keď ani netuší čo je vo veci.? Anciáša jeho aj s vrkočom, lieta si kade !? Ponaprávala sa a rukou si uhladila vlasy. Viac už nebolo treba, museli sme sa pustiť do smiechu. Pozrela na nás nechápavo a vôbec jej neprišlo o čo ide. Gertha si sadla k nej. Úsmev na perách nie a nie stratiť sa.
?Ukáž Margit, prečítame si zopár riadkov.?
xxx
Sviatočný deň, sa až na ten malý incident niesol v znamení pokoja a rodinnej pohody. Šťastia a radosti nebolo skúpo, bolo ho akosi viac ako vo všedné dni. Margit stala nad Betlehemom a obzerala si drevene figúrky jednu po druhej. Prevracia ich a obzerá z blízka.
?Elen počuj!? Povedala z ničoho nič.
?Nie je toto ten Betlehem čo ešte tvoj dedo vyrezával?? Elen k nej pristúpila.
?Veru je, a ako ste na to prišli.? Pýta sa.
?Neprišla...poznám ho ešte z môjho detstva."
"Stal na tomto mieste a dívala som sa naň keď som bola dievča. Utkvel mi v pamäti...? Dojemne vzala figúrku do ruky, aby predstavu z detstva chytila medzi prsty.
?Šikovný bol...? Povedala pošepky.
Tony azda až teraz pochopil, že Margit je ich neoddeliteľnou súčasťou. Korene ktoré ich spájajú, boli napájané tou istou studňou života, bez ohľadu aký kto je a čím sa líši. Konečne to pochopil, keď sa s tým akosi nemohol vysporiadať od samého začiatku.
Po dobrom obede sme si zahrali karty. Tony ponalieval aby lepšie trávilo a Gertha priniesla fľašu čo kúpila v meste. Suzan sa rozčuľovala že jej Elen pozerá do kariet a presadla si ku Gerthe.
?Chce ma okabátiť a ja že prečo stále vyhráva!? Hovorí nazlostene, keď sa jej nepodarilo vyhrať ani jednu partiu. Elen sa zasmiala. ?Neokabátila by som ta, ty môj anjeliček vlasatý.?
?Ha ha že nie. Uvidíme teraz, keď som tu.?
Ani to nedopovedala keď pozrela na Gerthu, čo sa na ňu zahľadela. Ani by jej nenapadlo do karát jej hľadieť.
?Teta Gertha!- teraz zasa vy?!? Presadla si do kúta a pritlačila si ich na prsia.
Hodiny odbili šesť, keď dohrávali poslednú partiu.
?Končíme dámy. Hovorí Tony. " Víťazom sa stala Elen. Dostane od nás štamprlík navyše. Na dnes toho stačilo, musím dať žrať tamtým dole.?
?To som vedela že vyhrá mama!? Povedala rozhorčene Suzan a hodila karty na stôl.
Venček z dverí spadol, keď mu ich fujavica vytrhla z ruky. Kde sa vzala, veď nebolo ani chýru po nejakej metelici. Prebehol do chlieva a zarobil šrot,aby aj oni dostali sviatočné porcie.
Margit si vykladala karty. Len tak sama pre seba. Vidieť že sa cíti dobre a tomu bola Elen rada. Suzan pobehovala po kuchyni a stále niečo ujedala.
?Pozrite čo sa tam robí.? Povedala, keď pozrela na okno, ktoré už bolo napoly zasypane. Pritisla sa až na sklo, aby lepšie videla.
?Keď tak bude celu noc, zafúka cely dom.?
?Neboj sa Suzan nezafúka, takéto fujavice sú tu bežné a ešte sa také čosi nestalo. Utešuje ju.
?Margit sa postavila aby sa pozrela.
?No anciáša jeho.? Ten môj dom tam zapadne po komín.? Strachuje sa.
Tony vybehol schodmi a obúchal si čižmy. Nanosil dreva aj do spodných izieb a naťahal vodu do kýbľov.
?Strašné čo sa robí a to sme sa chceli vybrať na cintorín.? Fučí že ani na krok nevidno.?
Praskanie dreva z vyhriatej pece, romanticky zapôsobilo na Margit. Začala spomínať na staré časy, spred asi tridsiatich rokov. Pridala sa aj Gertha a pospomínali také zážitky, na ktoré si už sotva pamätať. Padlo nám to ako balzam na dušu, čo otvorila knihu minulosti a na chvíľu nás vrátila späť.
Fujavica neprešla ani kým sme si políhali. V tom strašnom tichu, počuť ako sviští a pohráva si s korunami stromov.
Xxx
Tony otvoril dvere a kopa snehu spoza nich sa zvalila do chodby. Dalo mu prace kým sa za ne prehrabal . Bekyna búda bola zaviata po strechu. Aj koč bol z väčšej časti tiež pod snehom. Fujavica už prestala, no neprestajne a husto sneží ďalej . Teraz je to nádhera ako v rozprávke. Pomyslel si a pustil sa do odpratávania.
Tak ako aj včera, stretli sme sa všetci v kuchyni. Každý mal nejakú prácu a niečím sa zabával, aj vravy bolo dosť. Len Margit akosi nechodila. Suzan otvorila dvere jej izby.
?Teta Margit, je veľa hodín, nechce sa vám už náhodou vstať??
Bola otočená bokom a zakrytá po uši. Potichu zavrela mysliac si že to počula a keď sa dá do poriadku príde. Tony sa medzitým vrátil - prezliekol sa. ?Tak ako dámy moje, a kdeže mate Margit. Dnes si akosi prispáva?? Pýta sa. ?Ale nie, už som ju zobudila.? Hovorí Suzan.
?Tu máš Suzan, odnes jej šálku čaju nech sa napije kým sa vymotá z tej postele.? Vzala ju a vošla bez zaklopania. Teta Margit, čajíček sa vám nesie. Teplučký až sa z neho parí.? Hovorí v dobrej nálade. Prizrela sa bližšie a pomaly odtiahla perinu z jej tvare.
?Mama...mami.? Zrevala na plne hrdlo a preľaknutá až hrnček upustila z ruky. ?Mami ,mami ona ma otvorene oči a ani sa nepohla.?
Kričí a kŕčovito zviera Elen za blúzku. Ta pozrela na Tonyho aj Gerthu a prežehnala sa. ?Ticho Suzan ticho, ukľudni sa dieťa moje a chod dole do svojej izby. Neváhala ani chvíľu a treskla dvermi v zapätí druhými.
?Pane... Bože...? Hovorí Elen. ?Teta Gertha, pozriete sa tam?- Prosím!?
?Počkaj Elen , kľud, ukľudni sa. Poďte Gertha, ideme spolu. Povedal Tony. Do izby vošla ako prvá Gertha.
?Margit!? Zakričala nesmelo. ?Margit keď ma počuješ tak sa mi ukáž, alebo sa pohni.? Hovorí so strachom cela bez seba. Tony pristúpil k posteli a odkryl jej tvar. Nepohla sa. Polozil jej ruku na líce. Bolo studené ako lad. Gertha sa prežehnala a Elen keď to videla, srdcervúco sa rozplakala. Sadla si k stolu, triasla sa až sviečka spadla. Gertha chudera nevedela čo robiť. Bolo jej do plaču, ale akoby si to práve v tejto chvíli nemohla dovoliť, -premáhala sa. Odkryla ju do pol pása a požiadala Tonyho, aby jej pomohol otočiť ju na chrbát a zopnúť jej ruky. Skúšala je pulz a par krát s ňou ešte zatriasla. Oči mala matne a suché. Život sa z nich úplne vytratil. ?Margit moja, prečo práve teraz?...? Trasľavým hlasom sa pýta. ?Mala si počkať,- tento čas nie je čas smrti ale čas zrodenia.? Hladka ju po vlasoch a napravuje ten vrkoč čo tak nechcel poslúchať. Elen sa postavila a zapálila sviečky. Jednu dala do okna a jednu na stôl. Nemohla zastaviť plač, ale chcela sa premôcť kvôli Suzan, aby ju nevystrašila ešte viac. Zo sviečkou v ruke vošla do izby a polozila ju na stolík. Odvážila sa pozrieť na ňu, no očí zaliate slzami jej to nechceli dovoliť. Chytila pevne Gerthu okolo krku a rozplakala sa jej na pleci. ?Chuderka Margit, aká bola šťastná, ako by to tušila.?
Tony ponaprával perinu a odložil bokom jej papuče. Z pod vankúša vytŕčala Biblia. Tony ju vzal a polozil na stolík. Elen si pretrela oči a pozrela jej do tvare. ?Teta Margit, vy ste to vedela!? Preto vám bolo zrazu tak dobre a preto ten kostol a ta Biblia. Vedeli ste to!? Hovorí uplakaným hlasom.
?Neplač Elen!? Je už v Božích rukách. Dobre jej je, neplač.? Hladkala ju po chrbte. ?Chod za Suzan aby nebola sama a mi s Tonym už spravíme čo treba.? Prešla s ňou až k dverám. ?Chod moja, chod.?
Elen si ešte opláchla tvar a zišla do izby. Suzan sedela na posteli s rukami na ústach.
?Tak čo...čo je s ňou?? Elen sa snažila zakryť plač. Zadržovala ho v sebe. ?Margit zomrela...Suzan.? Treba to brat ako fakt, ktorý mi už nijako nezmeníme.?
?Buď kľudná dieťa moje a nepripúšťaj si to tak. Každý život musí skončiť a Margit nebola výnimkou.? Tony s Gerthou zariadia všetko čo treba, aby bola čím skôr prevezená.? Hladila ju po vlasoch a chytila okolo krku.
Suzan pozerala len tak do prázdna a viac nepovedala ani slova.
Gertha vybrala spustu papierov z pod vankúša čo tam naskladala a polozila ich na stôl do kuchyne. Učesala ju pretrela jej tvar mokrou handrou zavrela jej oči a upravila košeľu.
?Pod Tony, musíme zájsť za farárom, nech povie čo robiť.?
Elen aj Suzan šli tiež, aby nemuseli zostať v dome samé.
Xxx
...Týmto dnom 25.decembrom roku 1897 sa podľa závete stáva právoplatnou a jedinou dedičkou majetku Suzan Steelová, ktorý jej Margit Rogerová zanechala vo svojej závety. Dvesto tridsať šesť tisíc libier prevezme v hotovosti u právneho zástupcu Margit Rogerovej ...Tak, to vyriekol sud v Londýne na ktorom sme sa zúčastnili...
Úryvok 3
?Prestaňte sa starať Gertha! Toto už nie je vaša starosť!? Skríkla. Gertha sa otočila a pobrala sa do izby.
?Poďte sem!? Prstom ukázala na sluhu čo stál ako socha pri dverách a vystrašene čakal na povel svojej panej.
?Áno madam, k vaším službám.? Uklonil sa.
?K mojim službám?! Ste obyčajný tĺk, a keď sa to bude opakovať, budem sa musieť s vami rozlúčiť. Takých ako ste vy sú plne ulice a zrovna o takých nemám záujem. Služobník, ktorý dostal tu česť pracovať pre mňa a žiť so mnou pod jednou strechou, musí byť inteligentný a na pohľad príjemný človek! Vy spĺňate len jednu z mojich predstáv, inteligencia vám akosi unikla a o pracovitosti dnes radšej pomlčím. Ako ste len dokázali prejsť mojim prísnym výberom, keď som si toho nevšimla...!? Rozhorčene pokrútila hlavou.
?Gertha!? Zakričala.
?Áno Suzi tu som, chcela si niečo?? Ozvala sa spomedzi dverí.
?Keby som nechcela, tak vás nebudem volať a to nezmyselne Suzi si láskavo odpustite! Keď ste si nevšimli, čas náramne rýchle ubehol a mnohé zmenil, tie zdrobneniny ste mohli používať keď som bola ešte hlúpe dieťa!?
?Dajte to tu doporiadku, budem mať hostí, nech sa všetko ligoce!?
Povedala bez toho, aby jej venovala čo len pohľad. Rukou mávla na sluhu aby ju nasledoval a vošla do jedálne.
Sadnite si!? Ukázala na kreslo a posadila sa na pohovku oproti.
?Pijete?? Pýta sa.
?Či pijem? -pijem, ale neviem ako to myslite madam?.
?Oh Bože, - to ste teda chlap. ? Zasmiala sa.
?Whisky či pijete!- nie kozie mlieko!? Vstala, vybrala lľašu aj karafu s vínom z vitríny a polozila na stôl.
?Sadnite si, nestojte ako socha, keď som vás o to požiadala!?
Klopanie na dvere, určite nepridalo pohode, ktorá tu dnes panuje.
?Ďalej!? Skríkla .
Medzi dvermi sa zjavila Jane. Pohľadná slúžka, s dlhými vlasmi a krásne tvarovaným telom, čo sem nastúpila len pred pár dňami.
?Prepáčte madam, rada by som...?
?Aj ja by som rada, preto choďte a zatvorte,-poviete mi neskôr čo vás trápi!? Skočila jej do reči. Jane sa uklonila a nasrdená zatvorila. Suzan sa prisunula bližšie prehodila si vlasy a upretým pohľadom hovorí.
?Ste fešák.? Vaša výška mi imponuje, myslím že môžeme spolu vychádzať aj lepšie ako doposiaľ, čo poviete? Aké je vaše meno?? Pozrela mu zvodne do očí a preložila si nohy.
"Edgar ma volajú."
"Pekné meno, pochádzate z mesta či z vidieka?"
"Som zo severu madam, z prímorského mestečka, ...nó.. nezáleží mi kde žijem. Rodičov už nemám a súrodencov tiež nie. Ľahšie mi je samému, teda aspoň si myslím,nemal som možnosť skúsiť niečo iné, preto mi ťažko posúdiť. Zvykol som si na takýto spôsob života."
Hlas sa mu chvel, bol preľaknutý a rozmýšľal ako to všetko jeho pani myslí,- počítal aj s tým najhorším.
?Dobre Edgar , to by bolo všetko čo som chcela vedieť. Keď vás budem potrebovať, zavolám vás...,teda verím že spozorujete, kedy by som si s vami rada posedela pri dobrom poháriku a nechala sa uniesť rozprávaním o severských diaľavách, spenených morských vlnách, hnaných besniacim vetrom.? Zasmiala sa.
? Myslím že ste ma pochopili, či nie??
?Áno madam pochopil som vás."
?Keď na vás uvidím že chcete so mnou rozprávať tak...? zháčil sa.
Suzan sa zasmiala. ?To nič, Edgar prinesieš mi šálku čaju z kuchyne, na veľkom striebornom podnose a všetkým bude jasné, že si potrebujem oddýchnuť. Teraz môžeš ist a venuj sa svojej práci.? Podala mu ruku.
Pobozkal ju a vyrovnaný ako svieca sa pobral k dverám.
?Postoj ešte mladý muž!? Zvolala a pristúpila k nemu.
?Dôrazne by som ta chcela upozorniť ešte na jednu dôležitú vec. Tu v mojom dome, si neprajem vidieť ani počuť žiadne ženské návštevy. Dúfam, že ti práve došlo ako to myslím a to platí aj pre Jane!"
Pozrela zvedavým pohľadom ako zareaguje a chytila kľučku aby mu odchýlila dvere.
?Keď zavrel, Suzan sa hlasne rozosmiala, musel ju počuť, no keď si predstavila aký zostal vystrašený, rozosmiala sa ešte viac. Naliala si pohár vina, naraz ho vypila a zvalila sa na pohovku.
Gertha medzitým vyleštila striebornú tácku kvôli ktorej to cele začalo a polozila ju na svoje miesto. Keď si chcela ist zdriemnuť, vošiel Tony.
?Dobrý deň Gertha, dáme si spolu šálku kávy?...poďte,aj štamprlík sa pre vás vždy nájde.? Gertha sa pohľadom uistila či je tácka ako ma byt a bez váhania odcupotala sa za ním. "Poďte Gertha a zavrite za sebou!"
"Už sme zostali len mi dvaja, musíme si pomáhať a bojovať spoločnými silami proti neprávostiam tohto sveta, čo vy na to?" Vyzliekol košeľu a hodil ku skrini, aby sa prezliekol.
?Počuj Tony, tak si sa zlajdáčil,- koľkokrát som ti už povedala nehádž tie handry po zemi...ako to vypadá. Tu som ti dala kos na prádlo, staraj sa viac o seba a o svoj poriadok! Anciáša jeho aj s chlapom!?
Hodila ju doňho a sadla si.
?Počul som, že Suzan zasa vystrájala. Čo bolo tým dôvodom, aby sa naše blahorodie takto rozčertilo do nepríčetnosti?? Pýta sa s ironickým úsmevom.
?Máš pravdu,- blahorodie..! Keby som len vedela čo z toho blahorodia bude!?
?Zadok som jej umývala, starala sa o ňu ako v bavlnke a teraz si človek ústa nesmie otvoriť, lebo ti znadá ako poslednému úbožiakovi!? Tony sa zasmial a nalial doplna. Dajte si aspoň zabudnete. Nemôžete si brat všetko tak strašne k srdcu ...ste moc citlivá Gertha. Citlivý človek to ma vždy ťažšie a horšie sa prediera životom."
?Čóó?!? Pomlč prosím ta! Asi nevieš čo hovoríš. Ty si naozaj ten pravý čo ma bude poúčať o citlivosti, keď si za zarezanou sliepkou skoro slzy ronil.? Nedopovedala a dvere sa rozleteli.
?Pekné!? Môžem vás ja hľadať a vy si tu vospolok popíjate!?
Nazlostene hovorí Suzan a v ruke drží nejaký papier. Vedel si že máš ísť do mesta nakúpiť čo treba, zabudol si?!? Vošla a treskla za sebou dvermi.
?Ako vidíš Suzan nezabudol som, práve som sa prišiel prezliecť a pritom som pozval Getrhu na pohárik. Hovorí kľudným hlasom a zapína si košeľu.
?A vy Gertha, nemáte čo robiť celé dni, len vysedávať po izbách?!? Pýta sa tónom ktorý sa vôbec nehodí použiť v jej prítomnosti a nie to, že patri jej.
Toľké osočovanie, čo posledne týždne akoby nemalo konca kraja, sa jej hlboko dotklo.
?Suzan, čo to pre Boha vravíš a aký ton to na mňa používaš?? Nezdá sa ti že to poslednú dobu preháňaš? Robím všetko ako najlepšie viem a čo ti na očiach vidím ..a ty takto? Čo spravím je zle, na čo siahnem ofrfleš a zhadzuješ ma pred služobníctvom ako naničhodníka ,ktorého musíš trpieť po svojom boku.
Čo si zabudla dievča zlate z čoho si vzišla a kto ta na nohy postavil?? Polozila štamprlík ,z ktorého ešte ani neodpila a vybehla z izby, rukami si zakrývajúc tvar. Tony si sadol a Suzan akoby si uvedomila svoje jednanie, sadla si oproti. Nadýchla sa že chce niečo povedať, no zostala ticho.
?Nemáš pravdu Suzan, keby si teraz povedala čokoľvek!? Rozhovoril sa Tony v úmysle zastať sa jej. Niekedy sa naozaj divím kde sa v tebe berie toľko zloby a bezcitnosti. Cely život sa s tebou trápila a teraz na staré kolena keď sama potrebuje vľúdneho slova, vďaky a uznania viac ako inokedy, takto sa jej odplácaš? Keby to videla tvoja matka z hrobu by vstala,- nech jej je zem ľahká.? Prežehnal sa.
Dom, kde s vami žila pomaly dvadsať rokov si predala, i keď si vôbec nemusela. Nemohla si ju tam v pokoji nechať dožiť?!?
?Dotiahla si nás oboch sem a pretože vieš že nemáme kam odísť , jednáš s nami ako s poslednými trhanmi!?
Nalial si štamprlík a prevrátil ho naraz do seba.
Prepáč Suzan, musel som ti to povedať. Škrelo ma to, mal som to už dávno na jazyku a toto bola tá najvhodnejšia chvíľa.
?Nalej mi!? Vyletelo jej sucho z hrdla a hlavu dala bokom, aby mu nemusela do očí pozrieť.
?Tu je vypi.? Posunul jej ten, čo nechala Gertha.
?Vypi- vypi, ani sa ho nedotkla,- chuderka stará.?
Postavil sa k oknu a zahľadel sa na sluhu, ako sa trápi s tým očakávaným Londýnčanom a pomáha mu z koča zísť. Šedivé bokombrady a biela tvár, vypadá ako by sa z nej krv vytratila. Hlava sa mu svojvoľne zatrmácala, keď sa nohou dotkol zeme.
?Myslím Suzan, že práve sa z koča vyterigal tvoj očakávaný hosť.? Pousmial sa a aby si toho nevšimla, radšej sa neotočil.
?Oh Bože ,skoro by som zabudla na starého Gregora... Vyskočila a celá bez seba sa rozbehla privítať ho.
Tony vzal papier čo nechala pohodený na stole a pobral sa za povinnosťami.
?Vieš Suzan, keby sme rátali akokoľvek, nikdy by sme neprišli k sume s ktorou budeme obaja spokojní. Povedal som, že dám len toľko, koľko je cena na Londýnskom trhu a tu mam ja zistenú samozrejme už vopred. Pozri,- keď som o tom hovoril s Margit, prisľúbila mi, že som prvý kto ma na tie obrazy morálny nárok. Viem že je chuderka dávno nebohá, no verím že keby tu bola, určite by sa postavila proti pomysleniu zdierať ma.? Pozrel ľútostným pohľadom, dobre sa chudáčisko nerozplakal.
?Viete Gregor, mala som dnes ťažký deň. Hovorí znechutene. Dovolím si vás požiadať o trpezlivosť do zajtra. Pokiaľ chceme prísť k spoločnej dohode, slúžka vám pripraví izbu a prečkajte do zajtra v mojom dome. Nechám si to uležať v hlave, musím to prebrať s človekom ktorý sa v tom vyzná, a s tým budem dnes večer. Súhlasíte?? Pozrela mu do oči a podáva ruku s vedomím, že nebude mat námietok.
?Dobre Suzan.?
?Ale budem rád, keď zohľadníš aj tu skutočnosť, že sme rodina. Som kupec z vlastnej fajty a to myslím je dostačujúci dôvod, aby sa naše záujmy príliš nerozchádzali.?
?Kupec z vlastnej fajty...zopakovala potichu jeho slova a trocha nechápavo mu pozrela do tvare, čo tým chce vlastne povedať.
?Jane!?
Zakričala na slúžku čo utierala prach.
?Myslím že ste niečo potrebovali a viac ste sa neukázali,- odveďte tu pána do zadnej izby a pripravte mu všetko tak ako si bude priať, nech sa u nás cítil ako doma,- dozajtra!? Prízvukovala a pozrela mu do očí.
?Čo sa to sem doteperilo za podvodníka?!?
Vybehla spoza rohu Gertha, s vytrešteným pohľadom keď ho zbadala.
?Veď je to švagor Margit, či ako sa to nazval ten odroň.? Zostala stáť, aby videla kam ho vedie. Keď buchli dvere a Jane zamierila na opačnú stranu, zavolala na ňu. ?Jane, poďte na chvíľočku.? Mávla rukou spoza rohu.
?Čo tu chce ten človek, neviete na čo prišiel??
Pýta sa skoro šeptom, pričom dáva pozor aby ju nezbadala Suzan, čo práve prechádzala do salónu.
?Neviem madam, len mi povedal že som pekná a príťažlivá žena a mam zvodne oči,...plesol ma po zadku no a dal mi toto.?
Vybrala zopár drobných, natrčila dlaň a strčila ich späť do vrecka, pričom sa pyšne pousmiala.
?A ešte vravel, že prišiel za obchodom a toto panstvo patri jeho rodine. Povedala s rukou na ústach.
?Čo?? ,- povedal že toto tu patri jemu?? Gertha z rozčúlenia aj pozabudla že by mala byt tichšie. ?Nie jemu, jeho rodine, madam.?
?No počkaj ty úlisný starý podvodník, dám ti ja...!? ?Ďakujem Jane, chod si po svojej práci a nie že sa zdôveríš že si mi niečo povedala!?
Hodiny v hale odbili osem, keď sa Tony s rámusom vrátil z nákupov. Rýchlo som sa pobrala pomôcť mu, aby som si s nim pohovorila. Ten mladý sluha, začal byt po dohováraní Suzan nejaký moc svieži a plný sily. Hrnie sa k práci až ma to nasrdilo a poslala som ho spať.
?Počuj Tony, ten starý hnusný Gregor tu je. Neviem či si pamätáš, spomínala som ho keď som sa vrátila vtedy dávno od Margit, -pamätáš?? Vzala vrece muky a teperila sa s nim do komory vedľa kôlne, až sa jej nohy podlamovali. Tony šiel za ňou. ?A čo ma byt že je tu, je to jej vec koho si sem pozve. Ešte by ma mali aj jej návštevy zaujímať?!? Povedal zjavne vyčerpaný a hodil vrece až sa drevená podlaha zatriasla. ?Počkaj Tony, nesmieš sa k tomu takto ľahkovážne stavať, jedna sa o Suzan a tomu človeku nič dobre z očí nehľadí. Už Margit žiadal o nejaké obrazy, no nepochodil, vyhodila ho a teraz je tu určite zas kvôli nim, veď sa vyhrážal že sa raz vráti. Suzan nemá ani potuchy akú majú cenu a on toho zneužije,- vravím ti!?
Suzan Suzan...stále mate strach len o Suzan. Vraví nahnevane. Už si konečne pretrite oči od posledných slz čo vám privodila a uvedomte si kam sa ženie Suzan, a kam dohnala nás. Jedného dna budeme stáť pred jej palácom a žobroniť krajec suchého chleba! Tam nás doženie ta vaša Suzan!? Kopol do vreca až sa z neho zaprasilo.
?Pod sem Andy, neboj sa, to nepatrilo tebe. Vypadáš úplne ako tvoja matka. Potľapkal ju po hlave. Na tu máš, priniesol som ti kúsok kožky z údenej slaninky, žuvaj, aspoň si zuby vyčistíš.
Gertha si sadla na vrece a ticho hľadí.
?Pravdu vravíš Tony.? Povedala ticho.
?Nedá mi to, mam ju pred sebou ako malé dieťa. Elen s Ralphom boli ešte mladý, keď sa Suzan narodila a i keď robili čo vedeli, väčšina prace okolo nej, zostávala vždy na mne. Vychovávala som ju ako vlastnú a po rokoch čo mi pri nej ubehli ako voda, som si nevedela predstaviť život bez nej. Ona nás všetkých zblížila a môj život prevrátila naruby. Neviem či chápeš Tony, ale v mojom srdci je Suzan niečo viac. Nie je to taká Suzan ako ju vidíš ty, nedokážem sa na ňu zanevrieť, alebo neodpustiť jej...
?Viem Gertha, viem.? Pristúpil a pohladil ju. ?V tom je medzi nami rozdiel. Elen som mal rad, akoby som len pre ňu žil na tomto svete a o priazeň Suzan, som tiež dlho bojoval. No vyhrala ona. Svojou panovačnou povahou ma neúnavne od seba odstrkávala, kým sa vo mne niečo nezlomilo, a povedal som si dosť. Bolo to najväčšie prianie Elen, aby sme mi dvaja vychádzali čo možno najlepšie ,no žiaľ. Mam ju rad, ale triezvejšie ako vy Gertha, nie tak hlúpo a slepo, aby som nechal šliapať po sebe s jej vyleštenými čižmami. K majetku sa dostala ako sliepka k zrnu a nech bola Margit akákoľvek, nebyť jej, tak zo Suzan by bola obyčajná ...zháčil sa. Všetko jej v živote padá do rúk,-len tak. Prajem jej to, len chcem, aby aj ona jednala s človekom ako sa patri a vážila si toho čo kto pre ňu spravil. Má štyroch sluhov a niekedy si pripadám že som ten piaty. To je asi všetko! Tak sa mi javí Suzan a taký je môj názor na ňu. Takže ten spomínaný Gregor, bude len ďalšia príležitosť ako dokáže sama sebe ,že svoj život si riadi už od kolísky sama.
Musím to poznášať Gertha, zvečerieva sa!
Pobral sa k vozu a hodil na plece ďalšie vrece. Gertha si šla ľahnúť, jej protirečenie už nemalo zmysel. Realitu v nej potlačovali akési materinské pudy a na to neplatia žiadne sily ktoré by to zmenili.
Začalo popŕchať a v zápätí sa husto rozpršalo. Držalo sa to nad hlavami ako nasiaknutá perina, niet sa čo čudovať, raz to muselo spadnúť.
Vôňa zeme vo sviežom jarnom daždi a erdžanie koní mu pripomenuli Hammerston, keď sa s Elen vybrali k lesu a nečakane sa spustil jemný dážď. Elen sa šťastím rozosmiala a rozbehla sa po lúke. ?Chyť ma Tony ,chyť ma.? Kričala radosťou a jej srdce naplnene láskou žiarilo skrze oči, ako najjasnejšie svetlo hviezd. Sadol si na vrece, odchýlil vrátka a zahľadel sa na stráň, aby si tu krásnu chvíľu priblížil a vrátil sa v spomienkach na miesto, ktoré si tak veľmi obľúbil. Prirástlo mu k srdcu viac ako čokoľvek iné a dnom i nocou sa tam potajomky vracal.
?Drahá moja Elen, viem že ma vidíš a počuješ. Mam ta rad, stále ta milujem láska moja...prečo si ma opustila a nechala ma samého na tejto zemi, kde už nikdy nenájdem to, čo som tak veľmi miloval ?? Každý večer si mi vravievala, že naše srdcia bijú jedno pre druhé, že by nemohli ďalej, keby...
Vložil hlavu do rúk po ktorých sa skotúľala slza smútku pokory i hnevu. Rázne ju zotrel a vyšiel predo dvere zahľadený do nebies, aby kvapky dažďa splynuli so slzami ,ktoré zaplavili jeho ustarostene oči. Nedokázal to ovládnuť, rozplakal sa, a s rukami vo vreckách, pomaly kráčal za svojou vidinou.
Nebolo ani šesť, keď sa prebudila Gertha na monotónny šuchot spoza dverí. Potichu otvorila a vystrčila hlavu.
?Tak je to!? Ten úlisný podvodník ani spať nemôže, aby neprespal svoj očakávaný obchod."
Zakašľala, aby mu dala najavo, že svojim šuchtaním ruší a rýchlo na seba navliekla šaty.
?Dobre ránko Gregor.? Oslovila ho a zostala pri ňom stáť.
?Dobre ráno madam.? Stroho odzdravil a pokračoval v monotónnej chôdzi, ťahajúc za sebou veľké papuče.
?Buď si na mňa nepamätá, alebo si pamätať nechce. Je ešte jedna možnosť, že jeho hlúpa hlava si už pamätať ani nedokáže.?
Ten mladý služobník práve otvoril dvere, aby sa prebehol po záhrade. Robieva tak každé ráno o tomto čase.
?Vy si na mňa nepamätáte?? Spýtala som sa s obavou, aby nezačal vrieskať, že ho vyrušujem pri rannej meditácii.
?Pozrel na mňa ako na zjavenie, premeral ma od hlavy po paty a zahľadel sa na obraz oproti.
?Poznať vás madam?? Nie, nemal som česť poznať tak pôvabnú ženu.?
Čo to melieš! Myslím si v duchu a zámerne som sa zasmiala.
?Ja a mlada?!? Pýtam sa.
?No práve madam. Myslím to presne opačne, ako je pravda. Kŕčové žili sa vám tlačia cez podkolienky a vlasy mate rozcuchané, akoby ste práve vstali z postele.? ?Prepáčte, ale neviem kto ste a rad by som pred začatím obchodných jednaní s pani tohoto domu, mal naprostý kľud!? ......................................