Nespomienky

Oči. Vedel že ich otvorením zruší milosrdnú tmu navôkol a s ňou aj možnosť ešte chvíľku si pospať. Napriek tomu bol zvedavý čo je ten hebký predmet opretý o jeho chrbát. Diera na štvrť výhľadového poľa. Na pol. Oči otvorené. Dvere oproti nim takisto otvorené. Otočka hlavy. Mäkký hodvábny predmet s rozpustenými vlasmi. Hmm, žena. Žena v mojej posteli? Žiadnu si nepamätám. A to som vôbec nepil. Sedel som doma. Alebo? Nechcel ju budiť. Mal pocit že by to bolo neslušné. Prešiel do kúpelne. Umyl si oči, nie však celú tvár. Ako mačka. Takto za rána mohol mať prúd studenej vody na jeho tvár zničujúce účinky – zmyť zvyšky snového make -  upu a vrhnúť ho do reality. Vrátil sa do spálne. Nebola tam. Bol to len sen? A nebolo to od začiatku príliš podozrivé? Krásna žena na ktorú sa nepamätá v jeho posteli? Keď sa sny prelínajú s realitou dá sa to prežiť, ale bál sa, že zlúčenie reality a sexuálnych snov môže znamenať žalobu za budenie verejného pohoršenia. Alebo budenie verejnou sirénou vo väznici pre podobne postihnutých kolegov. Do Boha! Nie som šialenec, úchylák, ani násilník. Len sa mi niečo zdalo.

 

Vracal sa obchodu. Na schodoch stretol akúsi ženu. Pozdravili sa. Pozrel na ňu. Opätovala pohľad. V jej očiach sa zračil akýsi neurčitý pocit. A on si ju tiež nevedel zaradiť. Sklopili oči a obišli sa. Trpká chuť zabudnutia. Zabudnutia na čo? Chystal sa prezliecť periny. Nahádzal špinavé obliečky na jednu kopu. Niečo ho upútalo. Ženský vlas. Čierny ženský vlas. Dlhý, jednoznačne dlhší než aký kedy mal. Mohol patriť aj tej žene na schodoch, ale tá uňho nikdy nebola. Nakoniec usúdil, že sa ten vlas na neho musel niekde zachytiť. Nepochybne.

 

Spálňou sa rozliehala akási levandulová vôňa. Posadil sa. Pozrel sa napravo. Bola tam žena. Dlhé čierne vlasy, prirovnanie k hadom na hlave medúzy nebolo od veci, lebo naozaj na chvíľku skamenel. Bola prekrásna. Spal s ňou? Asi nie. Alebo? Ležala v jeho posteli nahá. Všetko tomu nasvedčovalo. No nemusí to tak byť. Chcel vstať, ale všetko sa mu zdalo také pominuteľné. Pobozkal ju. Opätovala jeho bozk. Otvorila oči. Jej pohľad bol tak trochu vyplašený. Bez slova vstala a začala sa obliekať.

-         Dobré ráno, pokúsil sa o konverzáciu.

-         Bré...odvetila naťahujúc si nohavice.

Nevedel ako pokračovať. Bolo mu trápne, že si nič nepamätá. Chcel sa jej opýtať ako sa volá, ale nevedel či ju tým len nepodráždi. Keď za sebou zatvárala dvere chcel povedať počkaj...

Nahnevane ako keď dieťa nájde po rokoch hračku ktorú stratilo. Zistí, že je jeho obľúbená, len aby ju znova stratilo. Otvoril okno, lebo tú sladkú levanduľovú vôňu si tam zabudla. Až do večera čítal akúsi knihu.

 

Otočil kľúčom v zámke a so smutným smetným košom vykročil po schodoch dole. Do jeho zorného poľa vstúpila žena. Bola pekná. Mohla mať tak stoosemdesiat. Centimetrov, nie rokov. Vzájomný pozdrav a zopár neurčitých pohľadov.

-         Práve ste sa prisťahovala?

-         To isté som sa chcela spýtať ja vás.

-         No bývam tu dokiaľ mi siaha pamäť.

-         Zvláštne aj ja. Ako to že sme sa ešte nestretli?

-         No, možno fakt žijeme v takej uponáhľanej dobe ako sa hovorí. Pokus obrátiť vzájomný trapas na žart. Usmiala sa

-         Tak dovi

-         Dovi.

Niekto musel na medziposchodí nechať otvorené okno, lebo jej dlhé čierne vlasy za ňou  povievali až kým mu nezmizla za záhybom schodov.

 

 

Zobudil sa. Začal rozmýšľať aký je deň. Ale v zlomku sekundy si uvedomil niečiu prítomnosť. Nemusel otvárať oči, podľa vône vedel že to bude žena. Nevyznal sa veľmi vo vôňach, ale žiaden z jeho známych, ( z ktorých si momentálne nevedel spomenúť ani na jedného, aj keď si bol istý že ich má plno . Každý má plno známych. Kto je každý? Ľudia z druhej strany obrazovky snažil sa presvedčiť svoje znepokojené už takmer vojnové pochody myšlienok. ) Druhá vec ktorá ho o nej ( teda dúfal že je to ona, nevedel si predstaviť, že v jeho byte by bol nejaký muž s levandulovou vôňou ) napadla sa nedala identifikovať podľa vône. Jednoducho vedel, že má čierne dlhé vlasy. Otvorené oči -on. Bola tam. Otvorené oči -ona. Keď sa k nej približoval s úmyslom pobozkať ju, videl že sú hnedé. Začala sa obliekať.

-         Počkaj. Pozrela sa na neho

-         Hmm?

-         Nezostaneš na raňajky?

-         Rada by som, ale...

-         Počkaj, môžem hádať? Máš pocit deja vu a pritom si ma nikdy nevidela, teda aspoň si nepamätáš, že by si ma videla aj keď podvedome, predtým než si otvorila oči si vedela že som tu a trochu aj aký som.

-         Odkiaľ to vieš? Zúfalo na neho vrhla pohľad nádeje. Ak vieš prečo, musíš mi to povedať!

-         Neviem prečo, ale je to aj môj pocit. Vyzerala sklamane. Tak ostaneš?

-         Nie prepáč, musím ísť.

-         A?

Odišla. Pocítil akýsi smútok. Prešiel k telke. Zapol ju. Objavilo sa len zrnenie. Na druhej strane obrazovky neboli žiadny ľudia, alebo možno len vypadol signál. Teda dúfal že len vypadol signál.

 

Polieval kvety na medziposchodí, keď uvidel čiernovlasú ženu náhliť sa hore schodmi. Nepoznal ju, ale podvedome cítil, že jej môže tykať.

-         Ahoj.

-         Ahoj? Prekvapene na neho poznala. Poznáme sa?

-         Neviem, možno, nie som si istý.

-         Ani ja, ale mám taký divný pocit. Nechceš to prediskutovať pri káve? Keď odomykala dvere, podržal jej nákup. Bola prekrásna. Jej byt sa v mnohom podobal na jeho. Zapla rádio. Ozval sa len šum. Ospravedlňujúco sa usmiala. Nevadilo to. Mali si čo povedať.

O hodinu sa už držali za ruky.  Keď ju niesol do postele, niečo zhodil, nepovedal ani prepáč. Aj tak sa tvárila že si to nevšimla.

 

Otvoril oči. Nepamätal sa absolútne na nič. Vedľa neho ležala akási žena. Nepamätal sa že by ju pozýval do svojho bytu. Páčila sa mu. Cítil sa dobre aj keď ju nepoznal. Bola úplne cudzia. Nepamätal sa na čierne vlasy, hnedé oči ani ich výraz. Na zemi ležal budík. Nechcelo sa mu vstávať. Zavrel oči. Chystal sa znova zaspať. Vedel, že kým sa zobudí, možno odíde. Alebo možno je to len sen a keď sa prebudí nebude sa naň pamätať.

 

-         Cha! Hovoril som to, nevedomosť nezabíja.

-         Veď hej, ale uvedomuješ si čo to znamená?

-         Áno, armáda zruší a prestane financovať tento projekt.

-         Presne tak.

-         Ale pozri sa na nich. Takým zvláštnym melancholickým spôsobom sú šťastní.

-         Ach áno, sladká nevedomosť....

 

---