Splnená túžba

Človek sa prechádzal po pieskovej pláži. Tichý šuchot zrniečok piesku spôsobený jeho krokmi prehlušoval šum mora. Vlny morskej vody sa prehadzovali jedna cez druhú a popritom penili. Jemný vánok sa poihrával s listami paliem. Človek s rukami vo vreckách kráčal po brehu a svoj zrak upieral na jasnú nočnú oblohu. Tisícky jagavých hviezd sa trblietali na tmavomodrých nebesiach. Po chvíli sa človek zastavil. Jeho pohľad sa uprel na jednu z hviezd, ktorá žiarila silnejšie a jasnejšie, než jej družky. Jej svetlo preniklo do človekovho srdca a ten zatúžil sa jej dotknúť. Vystrel smerom k hviezde ruku a vyslovil svoje želanie.

Vietor fúkajúci od mora začal silnieť. Vysokánske palmy sa pod jeho náporom rozkývali, morské vlny búrlivejšie narážali do skál pobrežia. Človek stále stál s rukou vystretou k hviezde a želal si dotknúť sa jej. Nič okolo seba si nevšímal. Jeho túžba každým okamihom mocnela.

Keď už bola človekova túžba mocnejšia než všetko ostatné, odrazu ho víchor zodvihol k oblohe a začal niesť k hviezde.

Čím viac sa približoval k svojej vytúženej hviezde, tým viac bol šťastnejší. Zrak neustále upieral na krásu svojej hviezdy a ruku vystieral smerom k nej, aby sa jej mohol čo najskôr dotknúť. Odrazu jeho telo zasiahlo teplo sálajúce z hviezdy. Bol to nádherný pocit. A teplo i človekova túžba stále rástli.

Teplo sálajúce z hviezdy sa ale onedlho začalo meniť v horúčosť a príjemný pocit sa premenil na bolesť. Aj svetlo zosilnelo natoľko, že pred ním človek musel sklopiť svoj zrak. Pokožka na prstoch ruky vystretej k hviezde ho začala páliť. No nielen tá. Aj pokožka tváre ho pálila. Človek si však povedal, že pre splnenie svojej túžby musí predsa niečo obetovať. Zaťal zuby, túžil ďalej a stále viac a viac sa k hviezde približoval.

Keď už však bola páľava neznesiteľná, človek tvár odvrátil. Opäť mohol zdvihnúť svoj zrak. Človek uvidel krásu Zeme, od ktorej sa unášaný víchrom rýchlo vzďaľoval. I prišlo mu ľúto, že ju opustil. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Bolo však už neskoro. Víchor ho unášal k hviezde a Zem sa človekovi pomaly stratila z dohľadu.

Odrazu víchor ustal. Človek sa nehybne vznášal priestorom. Hviezda žiarila priamo pred ním. Už sa mu však nezdala taká krásna, ako predtým. Jej svetlo ho oslepovalo, teplo sálajúce z jej povrchu ho spaľovalo. Bol však na dosah splneniu svojej túžby. Aj keď cítil bolesť, stále bol presvedčený, že tá zmizne, keď sa hviezdy dotkne. Vystrel teda ruku a dotkol sa svojej hviezdy. A čo sa stalo? Hviezda človeka nemilosrdne spálila.

Človek veril, že po naplnení svojej túžby – dotknúť sa hviezdy – bude šťastnejší. Niektoré túžby nás ale robia šťastnejšími, keď sa nám nikdy nepodaria naplniť a my môžeme o ich naplnení naďalej len snívať. Lenže ako vieme určiť, ktoré túžby nás urobia šťastnými po ich naplnení, a ktoré sú naopak tie, čo nás napĺňajú šťastím, keď sa nikdy nenaplnia?