ÚLOMKY DUŠE

Poryv vetra v údolí, svetlo, čo tmu pokorí, dážď, čo zvlaží suchú zem. Verím, dúfam, milujem! Snažím sa o to, aby moje verše vyvierali z hĺbky duše a aby v mysli čitateľa vyvolali obrazy, ktoré s jeho vnútrom vytvoria súzvuk.

VEĽKONOČNÁ PIESEŇ

Pane, nerozumiem tým hrám.

Kráčať stále vpred a nevedieť kam.

Už nemám nič.

Všetko, čo som vlastnil, som ti dal.

Z hriechov zbitý kríž

dáva bolesť ramenám.

Ja prosbu k tebe mám.

Pane, či ma pochopíš?

Nemám silu niesť ho sám.

Vezmi si ho späť.

Prosím, sprav to hneď,

pokým ešte vládzem ísť.

Bolesť moju stíš

sním zo mňa ten kríž.

Nechcem z cesty zísť,

túžim k tebe prísť,

s tým krížom však už nevládzem.

Každý si svoj kríž vládze uniesť sám.

Váha jeho presne je určená na gram.

Zodpovedá tvojej sile,

unesieš ho dlhé míle.

Len sa teraz nesmieš vzdať.

Musíš v boji vytrvať.

Pane, nerozumiem tým hrám.

Kráčať stále vpred a nevedieť kam.

Už nemám nič.

Všetko, čo som vlastnil, som ti dal.

Z hriechov zbitý kríž

dáva bolesť ramenám.

Cítim sa tak sám.

Tak mi podaj svoju dlaň.

Ja túžim k tebe prísť,

s tým krížom ďalej ísť však už nevládzem.

Každý si svoj kríž vládze uniesť sám.

Váha jeho presne je určená na gram.

Zodpovedá tvojej sile,

unesieš ho dlhé míle.

Len sa teraz nesmieš vzdať.

Musíš v boji vytrvať.

Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Utrpenie zbavilo ma všetkých mojich síl.

Zármutkom trasie sa Golgoty sypká zem,

chrámová opona vo dvoje,

tma zhltla jasný deň.

Prišiel koniec, viem.

Víchrica zoslabla, už len vánok vanie,

Z kríža, z popraskaných pier zaznelo:

„Je dokonané!“

ŽIVOT PRE LÁSKU MôŽEŠ ŽIŤ

Život pre lásku môžeš žiť

nie je to cesta vôbec ľahká

musíš si srdce otvoriť

potom ťa už len krása čaká

Neboj sa lásku vpustiť k sebe

vymeniť dám si za dám tebe

Naučíš sa tým lepší človek byť

Život pre lásku môžeš žiť

nie je to cesta vôbec ľahká

s pokorou všetko urobiť

nenechať svoje telo zlákať

Neboj sa lásku vpustiť k sebe

vymeniť dám si za dám tebe

Naučíš sa tým život lásky žiť

Keď sa v duši smútok vzmáha

keď nad pravdou človek váha

vtedy vždy len jej sa oddaj

ruku podaj

a skús život lásky žiť

Život pre lásku môžeš žiť

náladu zlepší, keď je clivá

úsmevom druhých potešiť

Aj tvoja duša bude živá

Dávaj lásku do všetkých strán

rozjasníš tváre ako klaun

...stačí len život pre lásku žiť

VŠADEPRÍTOMNÁ

Čistá láska žiari svetlom,

čo porazí každú temnotu. Veď,

aj náš Pán, Ježiš Kristus trpel preto,

aby jej svetlo spasilo náš svet.

Milovať môže matka svojho syna,

milovať môže sestru svoju brat.

Milovať môže priateľ kamaráta,

milovať môže každý všetkých (všetko) snáď.

Láska má domov v každom ľudskom srdci,

človek sa predsa zrodil práve skrze nej.

Darujúc ľuďom svetlo svojej lásky,

staneš sa súčasťou Lásky zjavenej.

Každý milovať všetkých (všetko) predsa môže,

len potrebné je naozaj to chcieť.

V láske prekonať sa nedáš jedine ty, môj Bože.

A o tom sa s nikým ver nemienim prieť.

DRUHÝ APRÍL 2005

Fatimský večer, bláznivý mesiac,

rok nového milénia piaty.

Dodýchal Otec celého sveta,

odišiel, už sa nenavráti.

Vytryskli slzy zástupu ľudí

v kamennom kruhu svätých.

No, nielen tam, ale v celom svete

z očí kresťanov i tých druhých.

Nebol len pápežom, bol Svätým Otcom

a my všetci sme jeho neposlušné deti.

Zmier, pokoj, pokora a láska

- tým všetkým v našich srdciach stále svieti.

Láska nech nikdy v srdciach nevyhasne

nám – strateným synom a dcéram jeho,

života to odkaz najväčší

pápeža Jána Pavla druhého.

Trpel a mnoho následník Krista

a rukou hladil všetkých nás.

Rukou, čo mohla držať iba pero,

či lebku zo Shakespearovho Hamleta.

No uchopil ňou berlu – cirkevné žezlo

a čelo svoje preťal v kríž asi miliónkrát,

pozdravom srdečným pokýval vrelo

každému – kto mal ho, i nemal rád.

Tá ruka dala mnoho požehnaní

na posilu v ťažkom súžení.

Pre trpiacich ľudí celého sveta

stali sa zdrojom posily.

Vďaka ti, Pane, za tohto sluhu,

pretože slúžil, nie panoval.

Prosím ťa, Pane, prosím ťa vrelo,

bys´ svetu takého pápeža ešte daroval.

Pamätať budeme na tento slávny deň:

druhý apríl roku dvetisíc päť,

keď si si svojho verného služobníka, Pane,

do svojej náruče povolal späť.

LÁSKA

Semiačko lásky vyklíčilo v pôde,

aj keď kamenistá bola trošička.

Rásť v silu, krásu teraz ľahšie môže

a dokola sa zazelená trávička.

Hlávku svoju k nebu bude tisnúť

a rozťahovať bude svoje lístočky.

Slniečko sa pre ňu denne vydá na púť,

by zahrialo ju teplom náročky.

Hustý mrak jej dažďom zvlaží údy,

koruna sa blahom zachveje,

osviežia ju chladné vetra prúdy,

teplom, svetlom slniečko ju zaleje.

Ak bude dosti silná,

v strom mocný vyrastie,

ni búrka, ni tuhý mráz, ni dlhé sucho

neskolia ju

a ona nikdy nezhynie.

 

ČAS

Všetko potrebuje čas.

Tak ako dozrieť musí klas,

by daroval svetu zrno zlatisté.

Tak ako hroznová šťava skysnúť zaiste

musí, by pravda sa v nej strblietla.

Aj na konári spiaci pupienok

potrebuje čas rozvinúť sa v biely lupienok,

či smaragdový list, by zaodial sa v nový šat

strom nahý, zas po mnohýkrát,

darujúc sa vtáčencom.

Tak ako dieťa sprvu slzy roní,

hádže sa, kričí až to v ušiach zvoní,

potom svoj jazyk dokonale ovládne.

Keď niečo nechce, povie: „Nie!“

- to vyjadrenie je razantné.

Tak všetko potrebuje čas:

Tma čiernej noci, i dňa slnečného jas,

slzy padajúce tvárou na vyprahnutú zem,

cinkot smiechu detí, romantický sen,

narodenie, život, dokonca aj smrť.

Najcennejší je teda čas.

Máme ho všetci a nikto z nás.

Jediná istota je,

že naplní sa raz.

MOMENTY LÁSKY

Smeješ sa?

Smej sa.

Prosím, smej sa celkom do sýta.

Úsmevom tvojím srdce moje rozkvitá.

Plačeš?

Neplač.

Neprelievaj slzy

- tie drahocenné kvapky živej vody.

Spomeň si na mňa – na tvoje šťastie.

Ochutnaj našej lásky sladké plody.

Počuješ?

Tvoje srdiečko sa zvoľna odmyká.

Nehľadaj. Zbytočne. V tom nie je žiadna logika.

Skús načúvať srdce - svojho radcu.

Nesnaž sa už vopred odhaľovať zradcu.

Milujem ťa, láska moja drahá.

Ver mi, moja duša nahá

túži zaodieť sa tvojou.

Veď ty si pre mňa bójou

na rozbúrenom mori.

Osud občas korí

aj najpyšnejšie božstvo.

Tak pohni teda kostrou,

nech nás dvoch nepokorí.

Miláčik, drahá, vplávaj v náruč moju

jak loď pioniera v prístav domovský.

Prisahám, pre teba dobyjem aj Tróju.

Prajem sladké sníčky...

a teraz už spi.

 

NOVOMANŽELOM

Nech vám svetlo slnka žiari

celou cestou životom,

milujte sa skrze Krista,

buďte šťastní – ty aj on.

Aj keď prídu horšie časy,

zaiskrí sa, zmrholí,

stojte pevne bok po boku,

láska všetko zahojí.

Vaše „ÁNO“ je vám zákon,

nezruší ho žiadny svár,

napriek búrkam, ktoré spŕchnu,

pozerajte tvárou v tvár.

Pozerajte v oči svoje,

nedajte sa oklamať,

vaša láska je vám štítom

vaša vernosť pevný hrad.

Iba spolu môž´te kráčať

touto cestou pozemskou,

milujte sa skrze Lásku,

buďte šťastní – ty aj on.

SLOBODNÝ

Čo cítiš?

Život zo mňa uniká.

Už ma nemiluješ?

Vieš... Pre mňa má láska k tebe

už len formu mramorového pomníka.

Pomník a mramor?

Áno. Len z chladného mramoru pomník,

aj keď veľkolepo stavaný.

Nie je v ňom teplo, nie je v ňom život.

Láska bez života – život bez lásky je len obyčajným klamaním.

A dušu nikdy neoklameš,

bo klamstvo dušu zabíja.

Duša chce rásť dovysoka...

Viac teda nemiluješ ma?

Vieš... kto pozná všetky odpovede?

A toto je vec veľmi zložitá.

Sama si ma predsa naučila,

že na lásku sa nikdy nepýta.

Vždy som ti vravel: Sleduj moje oči.

V ich hĺbke poznáš každú odpoveď.

Dve sivomodré okná veľkej krehkej duše

vyzradia všetko razom a hneď.

Tak nemiluješ. Viac v tebe lásky niet.

To nie je pravda a ty to dobre vieš. Veď...

Láska má miesto v každom ľudskom srdci,

v mojom i tvojom navždy prebýva.

Rozráža chmáry, ženie nás k cieľu,

ktorým je nebo, rajská krajina.

Stále ťa ľúbim, no trošku inak.

Láska k milenke je mramorovým pomníkom.

Pre mňa si priateľ, nič viac, nič menej.

Mohutný žrebec stal sa miniatúrnym poníkom.

A poník nízky brodí sa v tráve

sám, no nadovšetko slobodný.

Nejeden žrebec väznený v stajni,

chcel by žiť život jemu podobný.

ZBOHOM

Priezračná slza plazí sa tvárou,

ako ranná rosa po lupeni kvetu.

Dávno som mal nad tým hodiť rukou,

dávno mal som vysloviť tú vetu,

a nielen vysloviť, ale ju aj žiť.

A slza priezračná visí ti na pere,

z posledných síl tam ešte chvíľu visí.

Ostatky svetla našej lásky miznú v šere

príchodzej noci, ktorej otvárame dvere,

uvedomujúc si, že viac už nevládzeme.

Slza

– kvapalný zlomok duše človeka.

z výšky tvojej purpurovej pery

dokvapla na zem, teraz sa rozteká.

Rovnako ako naša láska.

Zem pohltila vlhkosť tvojej slzy,

umiernila svoj večný smäd.

Prijala ňou srdca tvojho kúsok nehy,

ktorou ma raz uvíta, ale nie hneď.

Až keď naplnia sa moje dni.

Dávno som mal vysloviť tú vetu,

a nielen vysloviť, ale ju aj žiť.

Zbohom, milovaná moja,

naveky zbohom.

Skús ma pochopiť.

 

JESEŇ

Jeseň nás víta: spŕš zlatožltých listov,

slnko sa v mláke trblieta,

jemnučký vánok striedaný chladom,

čo do špiku kosti sa zavŕta

Kyslastá vôňa hnijúcich plodov popadaných

už pred zberom,

sivastý závoj tlejúcich listov

šíria sa celým chotárom

Príroda skúša si farbistú masku,

by zažiarila na bále:

zlatistá róba, zlatistý mejkap,

na krku zlaté korale

Obloha modrá pútnikov sivých

prichýli rada na zimu

Oni jej z vďaky pomôžu prikryť

perinkou bielou krajinu

Jeseň sa končí - pribúda bielej

Tešme sa všetci vospolok!

Farbistou hudbou krajina naša

zahrá nám iste aj o rok

PRIATEĽOVA RADA

Prečo slzy lesknú sa ti v očiach?

V tvári výraz stroskotanca máš,

akoby si zažil pohromu storočia.

Nechaj ma! Bolesť moju nepoznáš.

Zdôver sa mi, bratku, nežeň ma preč.

Vari visí ti nad hlavou Damoklov meč?

Som tu len pre teba, nože mi ver,

neodháňaj ma od svojich dvier.

Keby si len vedel, vedel čo ma ťaží

ver mi, nechcel by si to ty zažiť.

Bolí ma duša, srdce i telo – všetko,

čo donedávna vrúcnou láskou vrelo.

Teraz to všetko zviera krutý mráz.

Vylej svoju bolesť do mojich dlaní,

neboj sa, náruč moja teraz ťa chráni.

Pritúľ sa ku mne, teplo ti dám.

Ja som tvoj priateľ, tvoj hrad, tvoj chrám.

Tak mi už prezraď, čo ťa tak trápi.

Ak budem môcť, rád ti pomôžem:

spoločne strháme tvoj smútok v zdrapy.

Ďakujem, ten smútok ponechať si chcem.

Žiaľ predsa ničí ťa, dušu ti kvári

a život odoberá tvojej mladej tvári.

Vari ho nechceš vyrvať zo seba?

Túto esenciu k životu netreba.

Jediné, čo mi zostalo, je smútok.

Nezmôžem sa na jediný útok

proti svetu trýzne,

ktorý aj tak zmizne.

Teda budem čakať.

Zdvihni hlavu, bratku môj,

celý svet je predsa tvoj.

Nie je to svet lásky-trýzne

nezrúti sa, ´ni nezmizne.

Odmieta ťa? Nie je hodná.

Teba čaká väčšie šťastie.

Vypi čašu vína do dna!

Krásne slová, drahý bratku.

Ver mi, nie si jediný,

čo sa cíti zničený,

čo má v duši veľký smútok,

nemá sily v ďalší útok.

Nemysli viac na seba,

takých svetu netreba.

Snaž sa pomôcť ľuďom v núdzi,

prejav voči nim svoj súcit.

Nielen prejav, aj ho cíť.

Skús ich život pochopiť.

Pretav svoju lásku k žene

v lásku k všetkým trpiacim.

Neumáraj hlavu v žiali,

zaktivuj sa, dobro čiň.

Nečakaj a ona príde,

nehľadaj a nájdeš ju.

To je moja rada tebe.

__

Srdce opäť zahorelo,

mráz sa z vnútra vytratil.

Ďakujem ti, priateľu môj,

žes´ mi takto poradil.

Venované mojim priateľom: Johnymu, Maccovi a Nemovi

ELDORÁDO

V krásnom tele krásna duša,

nájsť svoje šťastie roky sa pokúša.

Kde len je?

Kde skrýva sa?

Tu pomôže len Cupidova kuša.

Kuša? Nie luk?

Nie! Dnes brnenie má človek

a sila luku neprerazí v hruď

šíp s hrotom v láske namočený.

Jed tento sivú farbu sveta na ružovú mení.

Potom je však človek obrnený

na svoju zlobu. A či nie?

Z brnenia skutého na ochranu

stáva sa obyčajné väzenie.

A krásna duša v krásnom tele

to svoje šťastie vytúžené

hľadať môže do dní posledných.

Šťastie je láska k samému sebe

i ku všetkým ľuďom ostatným.

Ak však nikto nedaruje lásku tebe,

staneš sa hľadačom Eldoráda

nešťastným...

Venované Kataríne S. – „Španielke“

                        DRIMLEND

Zrak svoj uprel som nahor

V zamatovo tichú temnotu

Uprostred ktorej jagá sa diamant

A vytvára tak jednotu

Človeka a sveta

A duša so snom spätá

Taká čistá taká svätá

Letieť môže v šíru diaľ

Tam nestihne ju bôľ či žiaľ

Tam ochránia ju vetra prúdy

Tam nájde ona si svoj úkryt

Ju morská pena zaleje

- útočisko pre nádeje

V tej čarovnej ríši kde dokola

Zmarené túžby a sny

Zas povstať môžu z popola

Je človek prešťastný

Tam neviažu ťa zákony

A bolesť neťaží

Ak nikdy sa ti nesníva

Blaho si nezažil

Bledé svetlo leje do ticha

Zahaleného rúškom tmy

Žiariaci koráb na čiernom mori

Ten nočný strážnik prekliaty

A svojou mocou čarodejnou

Nám kradne pokoj vo vnútri

 

                         POSLEDNÉ KVAPKY

Posledné kvapky dopadli z neba

Prepadli sa pod hladinu mora

Na ktorej odráža sa žiara

ohnivej tácky

Myslím len na teba

Pustatina azúrová ma obklopuje navôkol

Tu sám som iba nikto iný

Len vetra šum a more hôr

Tie hory vzpínajú sa k nebu

A dvíhajú sa v plnej svojej kráse

Keď zrazu klesnú celkom nadol

A rozplynú sa v bielom jase

Zašumia a už ich niet

Vtom sa opäť ako fénix

Nie z popola lež z bielej peny

Či jak žrebec okrídlený

Dvíha k nebu ďalšie horstvo

Pane myslím iba na teba

Ako dlho vydržať mám ešte

Srdce zvierajú mi mocné smútku kliešte

Posledné kvapky dopadli z neba

Bolo nám to treba

Tu biela holubica letí priamo k nemu

On volá svojich synov volá svoju ženu

Zaplavila ho veľká radosť taká

Ratolesť olivy vyberá zo zobák

Moji drahí teraz viem

Nablízku je nová zem

Ďakujem ti Pane z neba

Po celý čas myslel som na teba

Ty jediný bol si verný

Od hladiny vánok mierny

Hlas krásny privial priamo k nemu

On začul vetu vytúženú

Sľubujem že nikdy viac

Lúče slnka žiarivého

Farby sveta stvoreného

Kvapky vody vo vzduchu

- zmenili sa v potechu

Tá potecha – symbol zmluvy

Medzi Bohom medzi ľuďmi

Od tých časov až na veky

Rozčerená voda rieky

Oblúk farieb nad hlavami

Znak toho že nie sme sami

So svojimi starosťami

bolesťami trápeniami

Arcus je on nazývaný

Posledné kvapky dopadli z neba

Čarovný oblúk spája diaľky veľké

Na kolenách modliace sa dieťa

Vďaku ti vzdáva pri postieľke

Posledné kvapky dopadli z neba

Po celý čas myslel som na teba

– – –

Aj ten sneh mrazom unavený,

potichu klesá k čiernej zemi.

Aj Kristus svetom ponížený,

dáva sa v chlebe premenený.

Aj láska ostňom ako vonná ruža,

niekedy zraní ženu, inokedy muža.

A predsa stojí za kvapku krvi,

ten cit, ktorý bol tu ako prvý.

A nielen za jednu, lež za život celý,

keby sme to obaja zase vrúcne chceli.

Keby si mi srdce svoje opäť otvorila,

keby jeho oceľová zámka povolila,

sklonil by som k tebe svoju smutnú tvár,

vánok šťastia by pre mňa znova zafúkal.

Prosím, vráť mi krídla lásky

– mocné perute,

by pobozkať som mohol šiju tvoju

– šiju labute,

by sa rozžiarili čierne tvoje zrenice,

svetlom lásky, svetlom noci, svetlom zornice.

---