ZMARENÝ BOŽÍ ZÁMER

Zmarený Boží zámer

Pomedzi žalúzie v okne na piatom poschodí v lôžkovej budove ok­resnej nemocnice, presvitajú lúče letného slniečka. Nie veľmi, len jemne, aby nenarušili prítmie izby, jednej z mnohých na tomto oddelení. Na onkologickom oddelení dospelých.

Uprostred miestnosti, čelom opierajúc sa o stenu, je umiestnené ne­mocničné lôžko, na ktorom leží chorobou zničená žena. Aj keď je jej vek len niečo vyše štyridsať rokov, vyzerá omnoho staršie. Zrednuté prešedivené vlasy, vpadnuté líca, tvár nezdravej farby, množstvo čerstvo pribudnutých vrások, telo len kosť a koža... Diagnóza: rakovina maternice. Metastázy rozbujneli po celom organizme. Smrť sa blíži.

V izbe však nie je sama. Pacientkino lôžko obkolesujú jej najbližší. Manžel, sediac na stoličke prisunutej tesne ku lôžku, jej pevne stíska ruku. Celý život vzbudzoval dojem chladnej, ničím neotrasiteľnej skaly týčiacej sa v čele rodiny. Teraz sa nedokáže ubrániť slzám. Akoby to boli slzy z celého jeho života. Všetky, ktoré kedy chcel vyroniť, ale neurobil tak. Akoby sa v ňom nahromadili a rozhodli sa vytrysknúť jedným prúdom. Žena, s ktorou prežil nádherných dvadsaťpäť rokov spoločného života, ktorá mu porodila dve krásne dcéry, teraz umiera, opúšťa ho, navždy.

Hneď vedľa s rukou na otcovom ramene v objatí manžela stojí pri lôžku staršia dcéra Simona. Pred poldruha rokom bola mama ešte zdravá. Teda, aspoň to tak vyzeralo. Na Simoninej a Matúšovej svadbe pretancovala celú noc. Veľa tanečníkov sa pri nej vystriedalo, čo ich zmorila. Akokoľvek sa otec snažil vytrvať na parkete, aby si jeho krásnu manželku neuchmatol do tanca iný muž, nevydržal a musel si ísť odpočinúť. Taká je matka, plná energie. Vlastne, bola. Ešte pred poldruha rokom. Teraz leží takmer nehybne na posteli a dlho zbiera energiu, aby dokázala vysloviť jednu–dve vety.

Pri nohách pacientky stojí do bieleho plášťa odetý ošetrujúci lekár, primár oddelenia. V priebehu svojej kariéry zažil mnoho takýchto okamihov, ale tentokrát je to silnejšie. Mária bola jeho spolužiačka na gymnáziu. Ach, aké to len bolo dievča. Koľko chlapcov sa jej zaliečalo, chcelo s ňou chodiť! Ani Peter nebol výnimkou. Mária ale dala košom

všetkým, okrem Martina, jej manžela. Ešte i dnes Petra mrzí táto skutoč­nosť. Možno sa s ňou raz zmieri. Možno už onedlho.

Na protiľahlej strane lôžka oproti Simone stojí Máriina mladšia dcéra Marianna. Hľadí do zeme a plače. Po lícach jej stekajú pramienky zármutku, bolesti. Keby mohla, tak kričí. Kričala by z plného hrdla, tak, aby to počul každý na svete. No jej hlasivky sa ani len nezachvejú. V mysli sa jej vynárajú všetky okamihy, keď sa k matke správala bezočivo a ... – pubertálne. Marianna matkinu chorobu prežíva asi najťažšie. Má len šestnásť – ťažké to obdobie ľudského života.

„Prosím, zavolajte sem kňaza. Chcem sa zmieriť s Bohom.“ Prehovo­rila matka slabým hlasom, ktorý sa jej ledva predral cez bledé popraskané pery.

Jej slová všetkých prekvapili. Marianna dokonca odlepila zrak od po­dlahy oblepenej béžovým linoleom a nechápavo sa pozrela na sestru. Mama predsa nie je veriaca. Simona bola prekvapená rovnako.

„Kňaza, láska moja?“ opýtal sa Martin trasľavým hlasom, akoby sa chcel ubezpečiť, či sa Mária len nepomýlila, alebo či zle neporozumel jej prosbe on.

„Áno, kňaza. Musím sa vyspovedať. Zavolajte mi, prosím, kňaza.“

Matúš, Simonin manžel ihneď zareagoval.

„Kde tu máte kaplnku?“, opýtal sa primára.

„Na druhom poschodí“, pohotovo odpovedal Peter, „ale neviem...“ Peter už nestihol dopovedať, pretože Matúš rýchlo vybehol z izby. Utekal k výťahu. Postláčal niekoľkokrát tlačidlo, oceľové dvere výťahu ale nie-a-nie sa otvoriť. Na displejoch žiarili príliš vysoké čísla. Matúš sa rozhodol zbehnúť dolu po schodoch. Mária bola predsa aj jeho „matkou“. „Druhou“ matkou. Matúš bol sám hlboko veriaci, preto vedel, aké dôležité je Máriino želanie zmieriť sa s Bohom. Obzvlášť zmierenie pred smrťou. Bežal ako o život. Bežal o život svojej matky.

„Mami, ty si veriaca?“ Odvážila sa opýtať Marianna.

Mária k nej pootočila hlavu. V očiach sa jej leskli slzy.

„Áno, som. Ale... Dlho som sa bála pozrieť Bohu do očí.“

„Ešte stále ťa to trápi?“ Roztraseným hlasom reagoval Martin. Simona a Marianna nechápali, o čom to rodičia hovoria.

„Stále. Celých dvadsaťsedem rokov. Neprešiel deň, čo by som na to nemyslela,“ zašepkala Mária smutným hlasom obrátiac sa k Martinovi. Martin sa k Márii nahol, oprel si hlavu o jej rameno, zaplakal. Dievčatá takto otca v živote nevideli, pôsobilo to na nich veľmi čudne. No zdal sa im oveľa ľudskejší.

„Prepáč mi, Mária, prepáč mi. Ako som len mohol. Je mi to tak ľúto“, vzlykal Martin.

„Viem, Martin. Viem to.“

Mária vytiahla ruku z mužovho stisku a pohladila ho po vlasoch.

„Milujem ťa, Martin. Si skvelý manžel aj otec. Milujem ťa a vždy budem,“ zašepkala.

Nato sa Martin ešte viac rozplakal.

Keď prišiel kňaz, všetci izbu opustili. Kňaz sa posadil na stoličku, kde predtým sedel Martin. Pobozkal fialovú štólu a prevesil si ju okolo hrdla. Prežehnal sa a povedal:

„Milosť Ducha Svätého nech ti osvieti myseľ, aby si s dôverou vy­znala svoje hriechy a spoznala Božie milosrdenstvo.“

Mária sa zhlboka nadýchla. Dýchalo sa jej veľmi ťažko.

„Spovedám sa Pánu Bohu aj vám, otče duchovný, že som od posled­nej svätej spovede, ktorá bola už veľmi, veľmi dávno, spáchala tieto hriechy:...“

Mária zúčtovala so svojím svedomím. Vedela, že sa blíži jej koniec. Koniec života na tejto Zemi, ale začiatok Života večného. Svoj najťažší hriech, hriech ktorý ju ťažil dvadsaťsedem rokov, si nechala na koniec.

„Otče, ešte jeden, ten najväčší.“ Mária privrela viečka, ťažko si po­vzdychla.

„Počúvam“, posmelil kňaz Máriu.

„Stalo sa to už dávno, veľmi dávno. Pre tento hriech som prestala chodiť do kostola. Hanbila som sa za svoj čin. Stále sa zaň veľmi hanbím.“

Na okamih sa Mária odmlčala. Potom pokračovala.

„Ten hriech ma prenasleduje každú noc. Otče, pomôžte mi konečne sa ho zbaviť.“

^{Mária zdvihla zrak, zahľadela sa na strop. Svetlo presvitajúce cez žalúzie na ňom namaľovalo zlaté pásy. Zlaté mreže? Nie. Šteblíky, po ktorých sa dá vyšplhať až do samého neba. Len treba nájsť odvahu pevne sa ich chytiť a silu ťahať sa nahor. Mária zatvorila oči. Rozprávala veľmi potichu, často si musela dopriať pauzu. Kňaz jej pozorne načúval.}

^{„Mala som osemnásť. S Martinom, mojím manželom, sme spolu chodili ani nie rok. Boli sme spolu a ja som otehotnela. Nevedela som, čo si počať. Rodičom som sa to bála povedať. Martin o dieťati nechcel ešte ani počuť. Navrhol mi, aby som si to nechala vziať.“}

^{Márii sa po líci skotúľala veľká horúca slza.}

^{„Vtedy som preplakala niekoľko nocí. Veľmi som sa trápila. Do ne­mocnice som nechcela. Kamarátka mi poradila, aby som sa vykúpala v horúcej vode a doniesla mi nejakú tabletku. Ja som to spravila. Kamarát­kina rada zabrala. Ešte v ten večer som potratila.“}

^{Mária si opäť povzdychla, chvíľu mlčala.}

^{„Jediní ľudia, ktorí o tom vedia, sú Martin a moja kamarátka. A teraz vy, otče.“}

^{Mária rozlepila oči plné sĺz. Zlaté pásy na strope sa zliali do žiarivej plochy. Tento fľak svetla sa pomaly presúval ku dverám. Mária pokračo­vala, akoby sa jej do tela vliala nová energia.}

^{„Odvtedy sa mi každučkú noc o tom snívalo. Mala som veľké výčitky svedomia. Prestala som chodiť do kostola. Odvrátila som sa od Boha, aby mi nikdy nemohol vytknúť môj čin. Martin ma utišoval, že to bolo jediné riešenie, a že si to nemám vyčítať. On ale nenosil v sebe nový život, nezabil ho.“}

^{Mária sa otočila tvárou ku kňazovi. Ten na ňu upieral svoj láskavý pohľad.}

^{„Často sa mi sníval rovnaký sen, ale teraz sa mi sníva každú noc. Už dva roky. Jeden a ten istý sen.“}

^{Mária privrela viečka.}

^{„Prechádzam chodbou, ktorá je zaliata bielou žiarou. Kráčam vpred k zdroju tohto svetla, z ktorého sála príjemné teplo. Zrazu začujem detský plač. Prichádza z konca chodby. Postupne sa ale plač mení v detský hlas, ktorý volá na svoju matku. A ten hlas sa stále mení. Čím som k nemu bližšie, tým je hlas zreteľnejší a jasnejší. Detský hlas sa mení na chlapčen­ský volajúc na matku. Ale okrem mňa v tej chodbe nik nie je.}

^{Keď už som takmer na konci chodby, chlapčenský hlas sa zmení v hlas mužský. Zo svetla vychádza a blíži sa ku mne nejaká postava. Je to muž a oslovuje ma. Oslovuje ma „mama“. Vtedy sa zakaždým prebudím.“}

^{Mária sa pozrela na kňaza.}

^{„Otče, tak veľmi sa bojím zomrieť. Ešte nie som pripravená. Mám veľký strach, čo sa so mnou stane, keď to skončí. Nechcem byť zatratená.“}

^{Kňaz sa pohniezdil na stoličke.}

„Dcéra moja. Život darúva Boh. Preto človek nemá nad životom ni­jaké právo – nemôže o ňom svojvoľne rozhodovať. Ty si toto právo Bohu uprela. Rozhodla si nad životom, ktorý nepatril tebe, ale tvojmu dieťaťu. A možno si tým zmarila nejaký dôležitý Boží zámer.

No Božia milosť je nekonečná, rovnako ako jeho múdrosť. Nestvoril nás preto, aby nás trestal. Stvoril nás na svoj obraz, aby sme oslavovali jeho meno. Áno, spravila si chybu. Trpko si to oľutovala. Tisíckrát, možno miliónkrát. A napokon si si predsa našla k svojmu Nebeskému Otcovi cestu. A On ťa na nej víta a povedie ťa do jej slávneho cieľa. On je jej cieľom. Teraz oľutuj svoje hriechy.“

Mária šepky vyslovila ľútosť a kňaz jej dal rozhrešenie.

Ešte v ten večer Mária zomrela. Dokonala v kruhu svojej najbližšej rodiny, ktorej ale stihla odovzdať posolstvo. Jej posledné slová vyslovené z posledných síl zneli:

„Nikdy nie je neskoro na úprimnú ľútosť a nápravu svojho života. Verte Bohu a konajte podľa jeho prikázaní, pretože On jediný vie, čo je pre vás dobré. Počúvajte jeho slová a nasledujte ho. A nikdy, prosím vás, nikdy sa Boha nevzdajte. On to tiež určite neurobí. Všetkých vás veľmi ľúbim.“

Mária zatvorila oči, prestala dýchať. Marianna si kľakla k posteli a bozkávala matkinu chladnúcu ruku. Simona sa vrhla na Matúša, ktorý ju mocne objal, aby jej tak aspoň trošičku zmiernil bolesť duše. Peter prikročil k Martinovi a položil mu ruku na plece. Martin sa prežehnal a čelom sa oprel o Máriine rameno.

Na konci svetlom vyžiarenej chodby sa Mária konečne stretla s neznámym. Bol to krásny vysoký mladý muž odetý do dlhého bieleho plášťa. Vystieral k Márii ruku.

„Mamička, mamka, neboj sa. Už je dobre. Už sa ničoho nemusíš báť“, upokojoval mladík Máriu.

Mária mu podala svoju ruku, mladík si ju pritiahol k sebe.

„Som tvoj syn. Ty ma ale nepoznáš, nemôžeš. Zomrel som skôr, ako som sa mohol narodiť.“

Márii sa do očí nahrnuli slzy. Ten mladík bol taký krásny. Stál pred ňou a v očiach sa mu zračili nekonečný pokoj a bezhraničná láska.

Mária sa cítila, akoby pred ňou naozaj stál jej nikdy nenarodený syn. Mladík ju chytil za ramená a tichým hlasom s úsmevom na tvári prehovoril.

„Boh má s každým určitý zámer. Vieš, mama, aký mal Boh zámer so mnou? Mal som sa stať lekárom – vedcom, a mal som objaviť účinný liek proti rakovine. A mohol som ťa zachrániť a mnoho ďalších. Ale teraz si ľudstvo bude musieť na tento liek ešte chvíľu počkať.“

Mladík objal Máriu a pohladil ju po vlasoch.

„Teraz ti ukážem Otcove kráľovstvo. Vitaj, drahá mamička.“

Mária konečne dosnívala svoj sen.

Venované deťom,

ktoré nedostali šancu narodiť sa

a matkám,

ktorých odvaha priniesť na tento svet nový život zvíťazila nad strachom.

Venované mojej matke!

---