Kysuce-spomienka

Spomienka na Kysuce.

Ako chlapec som vyrastal v dedinke na Kysuciach. Svet bol celkom iný,- krajší a lepší.

Ročné obdobia a samotné počasie  fungovalo. Podľa kalendára sa dalo obliekať a podľa ľudových pranostík sa mohol človek riadiť. Pamätám si, ako by to bolo včera, keď mi babička jedného chladného večera sľúbila sneh a s úsmevom ma uložila do posteli v malej útulnej izbe. Zvuk praskajúceho dreva v piecke, privrel moje bezstarostné oči skôr, ako by som chcel. Ráno keď som sa prebudil, utekal som rovno k oknu, aby som sa presvedčil či hovorila pravdu. Skoro mi sánky spadli, keď som otvorenými ústami pozeral na bielu perinu a v zapätí vykríkol slová dojatia. Skočil som jej okolo krku a vybozkával som ju po celej tvári. Od toho dňa som si myslel že je čarodejník, no až neskôr, po rokoch som pochopil, že bola len obyčajnou dedinskou starenkou, akých boli celé Kysuce. V tých časoch žili ľudia s prírodou, vedeli čo bude zajtra a čo za pár dní. Dokázali sa v nej vyznať, rozpoznávali aj tie najmenšie zmeny a málokedy sa mýlili. Pamätám si na májový dážď, na letné búrky, spústu chrústov, ale i obyčajné vrabce, bez ktorých by to nebolo to pravé detstvo. Vidím svoje detské ruky, ako vkĺzajú pod kameň  či nezacítia ?hlaváča?, ako sme tu rybku s veľkou hlavou nazývali. Cítim vôňu lesov a lúk, počujem mékanie kôz a bučanie kráv, či prílet prvých lastovičiek, ktoré si stavali hniezdo pod rímsou.  Počujem erdžanie koňa, čo ťahal veľký strom z hustého lesa, plného lesných jahôd a malín, lesa, ktorý voňal hríbmi a miazgou  ihličnatých stromov.  Keď som videl prvý traktor, či parnú lokomotívu čo syčala neďaleko za oknami, prilepil som svoj malý zvedavý nos na oblôčik a vytreštenými očami som hľadel na tie ozrutánske kolesá.

 Zvláštna vôňa zimy, krásna vôňa jari, nádherná vôňa leta a neopísateľne krásna vôňa jesene, vo mne zanechali tie najhlbšie pocity a najkrajšie spomienky. Chveje sa mi srdce keď vidím dedov a babky, ako prechádzajú pod našimi oknami  na nedeľnú omšu. Starké zahalené v čiernych  vlniakoch, dedovia so skrčenými tvárami, v skromných oblekoch a so zahnutou fajkou v ústach, v hlučikoch veselo rozprávali.

Možno  chudobní, možno narobení, možno ustarostení, ale srdcom tí najčistejší ľudia.  

Vidím svoju babičku, ako prehnutá pod tiažou dreva prechádza popri Kysuci a pod kopcom čo  volali Grapa, si vyčerpaná sadla na veľký balvan. Vidím tetu Veronu, čo prichádza dlhou záhradou, na konci ktorej sa majestátne vynímala veľká Lipa a niesla v rukách kýble s kryštálovo čistou vodou. Vidím hada, čo sa stratil medzi spústou kamenia a pamätám si ako sme sa všetci báli. Keď dozreli klasy obilia  a prehýbali sa pod tiažou zrodeného chleba, monotónne  pohyby kôs a spev nesúci sa horami a dolinami, ma uspali na ľanovej plachte pod stromom. Vôňu údenej slaniny a tých najpravejších klobás cítim doteraz. Žltučké maslo, ktorého bola vždy plná misa, sa mútilo v kuchyni, pričom sa veselo rozprávalo a z pece sa šírila vôňa čersto upečeného chleba. Pamätám si ako obratne ho lyžicou zdobili, tie staré zodreté a milované ruky. Počujem kukať kukučky. Vždy som čakal kedy vyletí z dvierok tých prekrásnych vyrezávaných hodín a odkuká  nezabudnuteľný zvuk času, vrytého do mojej detskej pamäti. Tie zvuky, ten vnem vecí, ich veľkosť, vôňa i pach, bol iný ako ho vnímam dnes.  Nikdy nezabudnem na tú krásu, ktorá vo mne zanechala tie najkrajšie spomienky.  Keď na to myslím, stávam sa dieťa a všetky moje zmysly sú pripravené uštipnúť si aspoň trocha z toho nehmotného raja. Príroda bola čistá, rieky ešte neboli znečistené a vzduch rezal v očiach, na čo som si musel pár dní zvykať, keď som z Bratislavy zavítal do toho prekrásneho kraja.

Dnes mi to pripadá ako rozprávka, ktorá sa nikdy nestala a už nikdy ani nestane. Ešte teraz cítim to zvláštne brnenie , keď na svoje detstvo s toľkou radosťou spomínam.  

Som nesmierne šťastný, tomu jedinému miestu na zemi, za svoj dar, ale keby som mal možnosť ocitnúť sa  tým istým dieťaťom v tejto dobe, povedal by som rázne - ?nie?!

 Ta krása sa už nikdy nevráti a svet nieje to čo býval!

 William Bernal