Polnočná omša

 

Polnočná omša

Karol vyletel z krčmy a veľkými krokmi dobiehal svoje predklonené telo, ktoré bolo zjavne o čosi rýchlejšie ako nohy. Podarilo sa mu ako zázrakom doskočiť na vlastné, keď sa mu do cesty postavili tri drevené schodíky, čo delili krčmu od cesty. Zamával rukami akoby chcel vzlietnuť a keď už nedokázal dobehnúť sám seba, tresol vedľa kaluže blata. Cigaretový ohorok mu dobre do hrdla nevbehol, keď sa mu zarazil až po pery a tak ho posunkom hlavy hlasne vyfľusol.

„Pfúúj, -veď počkaj keď vstanem!“ Zahromžil päsťou a pokúsil sa zakričať smerom k dverám odkiaľ vyletel, no hlas mu preskočil a vyšlo z neho len akési podivné zapískanie. Ani nedopovedal čo chcel a v tú ranu zaspal. Jozef za nim vybehol ako strela a keď ho zbadal pohodeného ako onucu na strede zablatenej cesty, rozbehol sa k nemu,- „no rozbehol...“

Veď nemal v hlave o nič menej,- popíjali spolu.

„Počuj ty ožralec...!“ Chytil ho za plece, že mu dohovorí. Karol odfúkol ,niečo zamrmlal a ruky si podložil pod hlavu. Pritiahol kolená k brade a uložil sa k spánku.

„Vstaň ty truľo!“ Zreval.

„Ukáž sa nech ťa pozbieram z tej zeme, zima je!“ Chytil ho pod pazuchu a  zdvíha ho poskrúcaného v takej polohe ako zaspal.

“Vyrovnaj sa doparoma, čo si dostal kŕč, neudržím ťa!“

Po hodnej chvíli sa mu ho podarilo dotrepať späť a posadiť k stolu.

„Jozef!“ Zakričal spomedzi dverí ženský, dôverne mu známy hlas a len čo to dopovedal, dvere sa buchotom zavreli.

„No do hája, -pretrel si čelo, – stará!“

Odchýlil a škulinkou pozrel za ňou. Zjavila sa ako duch, akoby z neba spadla. Zostala stáť pod lampou, aby so založenými rukami vyčkala na príchod svojho pripitého princa, čo tak rád pomáha priateľom v núdzi. Dopil glg piva, vyrovnal sa a za sprievodu poznámok rozosmiatych kamarátov sa vybral za ňou.

„... A už aj sa pakuj!“ Ukázala prstom na dom za cestou.

Karol sa medzitým prebral, zatriasol hlavou a vygúlil oči, aby sa rozhliadol okolo seba..

„Dorantám ju keď bude doma!“ Odpil z prázdneho pohára a oblízal si suché pery .

„Ako je Karol?“ Zakričal krčmár so smiechom a utrel svoje veľké brucho, po ktorom mu stekal chumáč peny.

“Na ženu si musíš pozor dávať a nie len robiť ako mula.“ Zakričal a rozosmial sa ešte viac.

„Je najkrajšia v okolí, keď kašľeš na ňu a nevenuješ sa jej, nečuduj sa!“

„Takú krásavicu musíš zalievať, aby  kvitla, inak zvädne ako ty Karol. “ Utrel sa popod nos a odpil z krígľa, aby okoštoval sud, ktorý práve narazil..

xxx

Karol bol obľúbený, no dnes to trocha prehnal, keď obvinil Paľa, že mu so ženou spal. Všetci sa radšej odtiahli keď to vyriekol, aby nedošlo k najhoršiemu. Vedeli, že to povedal v hneve , no Paľo ,samý sval a šľacha sa s nikým dlho nehral a pre takéto srandy, veru nemal pochopenia.

Dym by sa dal krájať ani do tvárí nevidno a  nezameniteľný krčmový zápach , štípal v očiach. Keď mu popod nos handrou prebehla stará, no nadmieru čiperná krčmárka Mária, ktorú volali Mary, -naplo ho.

„Idete s tým do psej matere! Smrdí to ako močka!“ Zhúkol po nej.

„Čuč ty fajnovka, po vás je tu smrad, nie po mne!“ Šľahla ho ňou po ruke.

„Spustil si sa Karolko, keď to s tebou takto pôjde, neviem kam to dotiahneš!“ Vyčíta mu.

Pri vedľajšom stole, hrali karty a hlasne vykrikovali stáli hostia, ktorým keď skončila šichta, sadli a mastili do záverečnej. Kopec drobných ktosi presunul po stole a ten, ktorému zastali pod rukami, zreval ako besný.

„Vyhral som“! Pobozkal karty, tresol ich o stôl a začal objednávať. Na tento okamih čakali hodiny a bolo jedno kto vyhrá, každý musel platiť , piť chceli všetci.

„Mary, dones šesť pív a šesť ostrých, aj toť Karolovi má suchý pohár.“

Paľo sa postavil a podišiel k stolu. Chlapisko ako hora, bolo vidno, že rešpektu sa nemusí dožadovať . Krčma stíchla a nikto nepovedal slova.

„Počuj Karol, -hovorí hrubým hlasom- už nikdy nech nepočujem, že som ti so ženou spal!“ Oprel sa o stôl a zlostne mu pozrel do očí.

„Je ti to jasné?!“ Pýta sa. „Lebo keď nie, poletíš ešte raz cez hentie dvere!“ Ukázal drsným pohľadom.

Karol prikývol a nepovedal nič, možno mal aj šťastie. Pozná sa s Paľom ,nikdy nemali konflikt až teraz ,no vyzerá, že je poriadne nasrdený.

“Uhni, vidíš že nesiem... schválne doňho štuchla Mary, aby sa nepustili do seba a položila na stôl plne naloženú tácňu.

“Tu je šesť a šesť,... a jemu...?“ Ukázala očami na Karola.

„Daj mu nech chudák spláchne tú trpkú chuť nevery.“

Paľo stál za ňou a keď uhla svojím zadkom, čo mala ako dva vysušené kmíny, plesol ho po pleci a usmial sa popod nos. Malo to znamenať, že je všetko poriadku. Sadol si. Stolička zavŕzgala, akoby sa chcela rozsypať a krčma sa vrátila k životu.

Tento deň nebol pre Karola práve najšťastnejší, no inak nevedel, len zapiť svoj žiaľ práve tam, kde poslednú dobu chodil častejšie ako domov. Hlavu mu zvieralo a odreté čelo mu razom pripomenulo včerajšok.

xxx

Bolo už niečo po desiatej keď sa prebral a denné svetlo mu privrelo oči keď odhrnul záclonu, aby pozrel na svet, čo zrazu stojí celý proti nemu. Vrabce na parapete sa hašterili o kus suchej kôrky a šramotili po plechu.

„Čo vás sem čerti nesú, šak tu hladom pokapete!“ Buchol na okno. „Veď ani mne nažrať nedá ,nieto vám!“

Zreval, až mu sliny vyprskli.

„Ako som sa sem dotrepal?“ Pýta sa sám seba a za pomoci oboch rúk sa horko ťažko posadil.

Jeho žena Johana, mala len pred nedávnom tridsať, bola o pár rokov mladšia, no nevyzerala na to, skôr na dvadsať. Všetci chlapi za ňou bláznili ,bola naozaj krásna. Jej súmerná tvár, husté svetlé vlasy a postava, aká nemala páru v širokom okolí, bola neodolateľne zvodná. Karol mal šťastie, že sa zamilovala práve doňho, veď vlastne ani nevedel, čím sa o to zaslúžil. Bol na to pyšný, no jej ženské prednosti narobili už veľa zla a hádok medzi chlapmi v dedine.

Žili spolu piaty rok, v dome, čo zdedil po nebohých rodičoch. Jeho práca v továrni v neďalekom mestečku, kde pracoval na smeny, jej dávala priveľa voľnosti, aby si mohla vyhodiť z kopýtka, či odolávať neoblomným nápadníkom, ktorí čakali na príležitosť, -no povedzme- prehodiť len pár slov. Nevyhľadávala zámerne ich spoločnosť, no málokedy odmietla pobaviť sa. Stalo sa, že niekedy sa pozabudla, hlavne keď sa odcitla v spoločnosti Karolových známych, pri poháriku dobrého vínka. Tak tomu bolo i naposledy.

Johana bola sama, súrodencov nemala a otec jej zomrel pred vyše poldruha rokom. Karol si s jej matkou nerozumel, bol rád keď ju nevidel a nepočul. Jeho hnev sa vyvŕšil, keď mu vyčítala, že nevie syna splodiť, a to sa bytostne dotklo jeho chlapskej hrdosti i mužnosti.

„Stará uškriekaná potvora!“ Ináč ju ani nazvať nevedel. Za každým zlom, bola len ona a keby aj nie, vždy jej to prisúdil. Nenávidel ju z celej duše ,- a častoktrát právom! Vyčítal jej, že chodí do kostola, križuje sa, ruky spína, no pritom sa chová presne naopak ako by mala a ako káže písmo sväté.

Z Karola sa po všetkých tých sklamaniach stával nešťastný človek. Keď nemal vypité bol ako med, ale keď si dal štamprlík, v hlave sa mu premietli všetky tie krivdy a vtedy mal zas pravdu len on. Srdce mal mäkké a vo svojej podstate bol dobrák, no stačila jedna scéna, keď sa naladený vrátil z krčmy a všetko šlo razom do zabudnutia. Určite tomu pridalo aj to, že nemali deti. Snažil sa, chcel syna, no Johana nie a nie otehotnieť.

xxx

„Johana!“ Zakričal na plné ústa a presunul sa na stoličku, aby si obliekol handry, čo ležali pohádzané po zemi.

V kuchyni nikto. Otvoril dvere do izby, kde sa utiahla po tom ako sa to dozvedel, no tá tiež bola prázdna.

„Johana, ozveš sa anciáša tvojho?!“ Prešiel celý dom, a nič, Johanky niet. Kukučky, čo natiahol keď sa vrátil, odkukali desať.

„Šľak aby ťa trafil aj s tým uškriekaným vrzúkaním!“ Tresol po nich a otvoril dvere na gánok. Nabral zo súdka kapusty a zamyslene si sadol.

„Čo ťa k tomu viedlo , Johanka moja!“ Zavzlykal si.

„Keď stretnem toho odvážlivca, čo sa mu ťa zachcelo, prizabijem ho !“ Hundre , trúchli, pomaly ujedá a rezance kapusty mu hompáľajú po brade.

Deň začal byť studený, v noci už aj primŕzalo. Pec v kuchyni bola ako psí čumák a že by niečo pod zub našiel, na to ani nepomyslí.

„Teplo domova? Veru tak, teplo..., len ak si ho nadýcham budem ho mať!“

„Bojí sa potvora, k materi sa vybrala uchýliť, vie čo za peklo a hanbu narobila po dedine!“ Kto to len videl, zahodiť sa s takým otrhancom ošarpaným a ešte aj... Bodaj ťa porantalo , budeš ty ľutovať, korunu zo mňa nedostaneš, radšej tým vrabcom peceň chleba kúpim!“

Kade chodí tade frfle, pričom sa predsa len obzerá po kúsku chleba, zahnať tú hroznú páľavu, čo mu skoro črevá ide roztrhať.

„Načo som ju len jedol?“ Nadáva si v duchu, keď mu v  bruchu zakvílilo, akoby sa staré vráta otvorili. Prevrátil očami a otvoril okno, aby sa nadýchol čerstvého vzduchu, no len čo zbadal latrínu, zdrapil kľučku a ozlomkrky vybehol.

xxx

Johana vzala všetko čo má akú takú cenu a čo by mohol popredať. Aspoň kým ho ten nával zlosti prejde, odniesla to k  matke. Ľutuje čo spravila, na kolenách ho prosila, kľačala pred ním, no nič nebolo platné.

Karol zostal doma a už tri dni nepoznal inú cestu ako do krčmy . Celé dni pil a teraz pred Vianocami, si to vedel náležite pred svojím svedomím zdôvodniť. To mu dopomohlo prepiť všetky peniaze, čo dostal ako odmenu na sviatky.

Keď sa Johana neukázala už dvanásty deň a on už nemal za čo, rozhodol sa ísť pre ňu a porušiť prísahu, ktorú tam vyriekol pred poldruha rokom, - že viac za ten prah nohu nedá! Obliekol si poslednú čistú košeľu, čo ešte zostala a strnulo zahľadený pred seba, sa vybral dedinou.

Zabúchal, ruky vložil do vrecák a čakal. Po hodnej chvíli, sa mu nad hlavou ozval piskľavý hlas nenávidenej svokry.

„Kto je? Búcha niekto?“

Ani ho len nenapadlo hore pozrieť a vraví: „Pre ženu som prišiel a keď poviete že tam nieje, tak vám dvere vyvalím!“

„Na môj dušu!“

“Odpovedať nemusíte,- vyprevaďte ju z tohto domu podobrotky, čakám!“

„Striga jedna!“ Zahundral si.

Po chvíli začul kroky a dvere sa odchýlili. Bola to Johana.

„Karol, buď kľudný prosím ťa, nezačni zas...“

Nečakal, trhol kľučkou a Johana vyletela rovno pred neho.

„Tak tu si ty nevernica!“ Podložil ich nohou. „Okamžite ber svoje švetsky a prac sa do chalupy kam patríš!“

„Povedz svojej materi , že si moja žena, ak na to už zabudla!“

„Čakám ťa, inak tu spravím také peklo, čo dedina od vojny nezažila..!“

Johana vyšla hore schodmi a nemohla udržať slzy. Bolo jej ho ľúto a nech bol aký chcel, tentoraz bola vina na nej, toho si bola vedomá. Dokonca aj jej matka, ktorá nedokázala priznať nič, čo by sa priečilo jej panovačnej povahe, dala za pravdu Karolovi. Samozrejme, len pred ňou, pýcha by jej nedovolila povedať mu to do očí, alebo to aspoň naznačiť pred nim.

„Idem mama!“

„Hádam ma len nezabije, ale takto ho nemôžem nechať.“

Pozrela na ňu so slzami v očiach a otvorila šuflík, aby si pobrala zlaté prstene, obrúčky a pár drobností.

„Ako myslíš dieťa moje, ale ten hulvát ti môže ublížiť, neunáhli sa, pouvažuj!“ Sadla si na posteľ a smutne sa prizerala ako sa balí.

„Nepriznaj, Johana zatĺkaj!“ Radí jej.

„Mama nebuď taká tvrdohlavá! Akože zatĺkaj, keď som mu všetko vyrozprávala hneď ako sa to stalo. Skoro ho chudáka porazilo keď sa to dozvedel a teraz keď si odskákal to najhoršie, prežil tú hanbu čo som mu pripravila, mám zatĺkať? A čo zatĺkať mama?“

„Že ma nasilu zvalil do postele chlap, ktorému poriadne ani meno neviem a...celé to je moja vina!“

Karol stál medzi dvermi ako pribitý, ani sa nepohol. Zapálil si cigaretu a nervózne poťahoval.

„Vydrž dieťa moje.“ Ukľudňuje ju, ako by ju vyprevádzala na popravu.

Prišla s ňou k dverám a nazrela za ním dole schodmi.

„Keby sa s ním nedalo, príď Johanka. Vieš že domov sa môžeš vrátiť kedykoľvek.„ Pohladila ju po chrbte a Johana bojácnym pohľadom pozrela na neho. Bola by najradšej, celou svojou dušou si to priala, keby sa to nikdy nestalo, no vrátiť sa to nedá.

„Tak čo žena, si pripravená do spoločného domu, alebo ťa pustila len na pár dní ,pokiaľ nevyvedieš ďalšiu hlúposť, aby ťa mohla zas prichýliť pod krídla?!“

„Tomu, že si takáto krepá, je len ona na vine, miesto toho aby ti jednu pleskla, ľutuje ťa ako neviniatko...och bože, potvora akási!“

„Poklop na truhlu by si mala vyrezávať a nie starať sa do nášho!“ Vzal jej tašky a nečakal odpovede. Šli jeden za druhým po kraji cesty hore dedinou.

Roznieslo sa to všade a pocit, že spoza každej záclony naňho niekto hladí a šklebí sa ako na paroháča, mu samovoľne zrýchlil krok.

„Pohni, nevleč sa!“ Som všetkým len na posmech a ešte sa tu mám promenádovať popred chalupy?!“

Otvoril dvere a tašku s jej handrami hodil za ne. Keď vošli zamkol na dvakrát a sadol si na kanapu.

„Karolko, prosím ťa, odpusť mi.“ Kľakla si pred neho s rukami na očiach a rozplakala sa až sa celá triasla.

„Prosím ťa odpusť...nikdy by som..., oľutovala som hneď prvý deň. Prosím!“

Hlavu mala položenú na jeho nohách a on cítil slzy ako sa mu vsakujú do nohavíc. Držal jej ruku nad hlavou že ju pohladí, ale hrdosť, hnev a pokora mu nedovolili.

„Počkaj, musím zakúriť, zima tu je.“ Postavil sa a ona zostala kľačať neprítomne zahľadená do steny.

Praskanie dreva a vôňa čečiny sprevádzala teplo, ktoré začínalo sálať z pece. Postavil vodu do hrnca, aby spravil teplého čaju a kvapky rosy po ňom stekajúce, syčali ako ten svokrin jazyk.

„Vieš žena moja, chlapi sa smejú, robia si posmešky po dedine a Paľo, -tá ozruta z horného konca ma...“ Zháčil sa. Nedokázal povedať, že ho vyhodil cez zavreté dvere. “Počul som že ten...,nedokážem to ani z hrdla dostať, aby to šľak trafil!“ Sadol si.

„Že je to akýsi podivín, vystatoval sa v krčme ako si s tebou užíval. Chlapi sa mi do očí rehnili, že keď som nedokázal ja spraviť syna, on sa musel postarať.“ Päsťou buchol do stola.

Johana si sadla oproti a kapesníkom si pretierala uplakané oči.

„Nepoznám ho natoľko, aby som vedel čo je zač, ale neprejde mu to, to mu odkáž, odvážlivcovi!“ Zahromžil.

Chýlilo sa k večeru, mráz bol tak silný až prašťalo a dreva sa míňalo viac ako inokedy. Nanosil celú kopu, aby spravil zásoby na noc, nalial si do hrnčeka teplého čaju a začítal so do starých novín, čo ležali pohodené pri peci.

Prešli tri týždne a o pár dni sú Vianoce. Karol sa z najhoršieho dostal, no bolo ešte veľa takých, čo mu nezabudli pripomenúť a škodoradostne sa mu uškŕňali do tváre.

„Počuj Karol, mali by sme zájsť do mesta. Potrebujeme nakúpiť, chýba už všetko, od múky po mak, aj orechy treba do koláča.

Druhý deň, keď bol Karol v robote a Johana piekla, niekto zabúchal.

„Kto je?“ Pýta sa spoza dverí. Keď sa nikto neozýval, pootvorila, aby nazrela.

„Vinco, -ty si? Pre boha živého, čo tu robíš?!“

Bol to on, kvôli ktorému sa spustilo celé to peklo.

„ Áno, ja som Johanka.“ Vtlačil sa medzi dvere.

Nechcel som sa ozývať, aby som ťa prekvapil.“ Hovorí s úsmevom.

“Ty si sa opovážil, po tom všetkom?!“ Pozerá naňho nechápavo.

„Veď ma pusti, hádam ma len nenecháš takto v snehu stáť. Pritiahol dvere.

„Karol je...“ Chcela povedať že robí, keď jej skočil do reči.

„Viem Johana, je v robote, aj to viem, že tam bude do rána.“ Vstúpil a obúchal si topánky od snehu. Kľúč bol vo dverách, otočil ním a vložil ho do vrecka. Nevšimla si to a on prešiel do kuchyne a sadol si k peci.

„Počul som,- že ten blázon sa ožieral každý deň ,vysedával v krčme a ty si musela pred ním utekať, -čo je na tom pravdy...?“ Pýta sa .

„Nič!“ To je moja vec!“ Odvetila nahnevane. „Počuj Vinco, keby ťa tu našiel, tak ťa prihluší, to mi môžeš veriť!“

„Zasmial sa a vybral balíček cigariet.

Neviem či si počula, že Paľo ho z krčmy vyprevadil, myslím že sa poučil, nebude zapárať .

„Viem, povedal mi to.“

„Vravíš tak, ako by si mi chcela vyčítať tú krásnu noc. Nebola úžasná?“ Hovorí s úšklebkom na tvári a natiahol sa, že ju chytí za ruku. Odtiahla sa.

„Takého milenca si dlho nemala, no povedz či nemám pravdu? -a teraz sa chováš, ako by si to nebola chcela.“

Vyzliekol si kabát a hodil ho na kanapu.

„A kto to chcel, kto so mnou zápasil a vyhrážal sa? Ja či ty?!“

„Mala som ti oči vydriapať a nie...!“

„Ale - ale ..!“ „Som chlap, na ženy treba rázne, veď si to chcela a to ťa ešte viac za tým bralo.“

„Si krásna Johanka keď sa tak paprčíš, milujem ťa a keď budeš chcieť, vezmem ťa z tohto domu. Zaslúžiš si dobrého muža a iný život ako máš pri ňom.“

„Sníva sa mi celé noci, myslím na teba kade chodím. Tvoje voňavé zamatové telo cítim doteraz na svojej pokožke...“ Postavil sa.

„Prestaň Vinco, čo to vravíš za nezmysly- a  sadni si, darmo vstávaš z tej stoličky!“ Pristúpil k nej a chytil ju za pás.

„Pusti, lebo začnem kričať!“ Odsunula sa.

„Zrazu začneš kričať Johanka?“ Zhlboka si potiahol a vložil ruku do vrecka.

„Sklamala si ma!“ Sľubovala si hory doly keď sme sa milovali a teraz tu omieľaš takéto hlúposti!“

„Vieš čo to je zamilovať sa, vieš ty vôbec čo to pre mňa znamená?“ Vybral ďalšiu cigaretu a odpálil si.

Sadla si a on sa otočil k nej. Jeho pohľad bol akýsi iný, divný, nepoznala ho takého.

„Pozri Vinco, stalo sa čo sa stalo, viem že to nevrátim aj keby som z celej duše chcela, no uvedom si jedno, som vydatá a nemienim to meniť. Karol je môj muž a nech je aký chce, zobrala som si ho a budem s ním.“ „Keby si nebol do mňa schválne nalieval to víno, do ktorého si prilieval aj tvrdé, nikdy by som sa s tebou nevyspala. Dobre si ty vedel že veľa neznesiem, zneužil si toho!“

„Dúfam, že teraz si pochopil ako to medzi nami je!“

Postavila sa a prešla k sporáku, aby pozrela na koláč, čo už začal rozvoniavať.

Vinco od svojho naliehania upustil, aby uvoľnil napätie, ktoré sem nepochybne priniesol. Cítil sa byť jej slovami ohrozený a samozrejme sklamaný a aj keď prišiel, že využije Karolovu neprítomnosť a pomiluje sa s ňou, rozhodol sa odísť.

„Nuž čo, -myslel som tak, ako som povedal Johanka, ale keď je tvojim prianím to, čo si povedala, -dobre!“ Jedno viem istotne, že ťa to raz prejde a necháš si to poriadne prejsť hlavou. Vieš, môže sa stať všeličo ,môžeš sa rozviesť, kvôli jeho alkoholu, či kvôli ženám za ktorými behá keď ty naňho čakáš, alebo sa môže stať, že ovdovieš, no a potom snáď aj rozum dostaneš.“

Pozrela na neho.

„Ovdovieť? Neviem prečo hovoríš o ovdovení.“ Pokrútila hlavou .

Nereagoval na jej otázku, akoby sa nič nebola spýtala.

„Pôjdem.“ Ak mi dáš čo chcem, pôjdem a nikdy sa neukážem, pokiaľ sa nestane čo som povedal. Pokúsil sa ešte naliehať a pozrel na ňu pohľadom, ktorý neveštil nič dobrého. Je posadnutý jej krásou, zdôveril sa aj v krčme, keď mal vypité, stavil sa s niekým, že Johana bude raz jeho.

„Dať ti čo chceš?- veď povedz čo chceš, ja nemôžem vedieť čo ti v hlave vŕta?

„Počuj Johanka, mám nejakú nádej?“ Pýta sa.

„Tvoja jediná nádej je to, že sa mýliš a podľa toho aj zariadiš.“ Odvetila.

„Chcem ťa Johanka!“ Postavil sa. Poď ku mne ,nechci aby som...“! Drapol ju za ramená, že ju ide bozkať. Trhala sa ,bila mu päsťami do pŕs a keď videl že niet pomoci, odsotil ju a nasilu sa zasmial.

„Idem!“ Si ešte v šoku z toho všetkého, vrátim sa keď ma budeš potrebovať!“ Vzal kabát .

Johana stala v kúte a s rukou na ústach naňho hľadí. „Choď Vinco a viac sa mi neukazuj na oči. Nie som zvedavá ani na teba, ani na tvoju násilnícku lásku. Začala som sa ťa báť a to je všetko čo chcem, aby si pred odchodom vedel!“

Snežilo tak husto, že ani vidieť nebolo.

„Rozmysli si čo hovoríš!“ Pripomenul medzi dvermi.

Johana sa rozplakala. „Prečo som to len spravila, ja hlupaňa ...“

Bol deň pred štedrým večerom. Karol sa vybral narúbať dreva a Johana prezliekala periny. Snehu napadlo po kolená a stále husto padalo. Zapálila sviečku, aby umocnila tento predvianočný večer a tešila sa, že sa všetko dostáva do starých koľají.

„Johanka!“ volá ju Karol, keď vošiel do dverí a za chrbtom drží snehovú guľu. Zasmial sa a zahnal sa, že ju hodí ,no nespravil tak. Pritisol ju k sebe a pobozkal ju.

„Si pekná, nechcem ta zmáčať.“ Pohladil ju na tvári.

„Čo dobre varíš, rozvoniava to až von. Nadvihol pokrievku a nazrel do hrnca.

„Varím to čo máš najradšej a zajtra spravím hrniec kapustnice, s tými údenými klobáskami čo si priniesol.

Zdalo sa, že hnev ho prešiel a aj keď som vedela že zabudnúť sa nedá, -je priskoro,- predsa to bolo už iné. Ľahli sme si vedľa seba a ja som sa nahlas začítala do knižky, aby počúval aj on. Nevedela som sa sústrediť, obaja sme mysleli na niečo iné, ako na príbeh o zázračnej lampe, - a vlastne obaja sme mysleli na to isté. Vstal a otočil vypínačom. Keď sa ma dotkol, pocítila som niečo, čo som zažila už veľmi dávno. Túžila som aby sa ma dotýkal, možno som chcela ,aby tie dotyky vyslobodili moju čiernu previnilú dušu a vzali si ma späť. Veľmi som to chcela a veľmi som tým trpela.

Po nádhernej noci, sa Johana zobudila neskoršie, ako býva zvykom. Hodiny odbili deväť. Vyskočila z postele, aby začala s varením a prípravami sviatočného stola, keď sa vráti. Bol v práci, najskôr zvykne prísť až niekedy po šiestej. Starostlivo ozdobila stromček a postavila ho k oknu.

Všetko bolo tak ako po iné roky, ale teraz si dala záležať, aby to bolo ešte krajšie.

Kde ju napadlo ako dostal od Paľa, nedalo jej. Obliekla kabát a vybrala sa do krčmy, aby si s nim pohovorila.

Bolo šero, rýchlo sa stmievalo a sneh vŕzgal pod nohami. Vo vzduchu bolo cítiť štedrý večer a odkiaľsi  spoza humna, zneli vianočné koledy. Vôňa orechovníkov a všakovakých dobrôt sa niesla úplne všade, až šteklila nos. Kde tu niekto prebehol od domu k domu a v oknách sa rozsviecovali sviečky, na vyzdobených stromčekoch.

„Vitaj Johanka, kam si sa vybrala takto navečer?“ Pýta sa staručká Agneša, čo niesla pláto vajec, aby ešte stihla bábovku upiecť.

„Vitajte,- tetka Agneša, len toť, k  Olinke pre múku.

Agneša si dala ruku k ústam a šepkom hovorí. „Počuj Johanka, celá dedina vraví, čo si tomu chudáčiskovi vyviedla...“

„Viem, - ani dohovoriť ju nenechala a skočila jej do reči, - nech si hovoria čo chcú, čo sa stalo, neodstane sa a nemienim sa kvôli tomu ďalej trápiť a trpieť ako kôň! Už som to dávno oľutovala, aj vyspovedať sa idem, čo ešte spraviť, aby sa s tým prestalo. Keď sa to stalo, toť, Marine od Michnáčov,- ukázala na chalupu krížom cesty, -nikto ani slova nepovedal, ale keď sa stane mne čosi, dobre sa zblázniť nejdú.“

Povedala zlostne. „Nech im zvedavosť pre mňa aj bok vyvalí!“

Idem tetka Agneša, mám kopu roboty ,chcem mať všetko hotové, kým príde Karol a ešte musím na horný koniec.“ Pousmiala sa .

„Pán boh s tebou Johanka, pomodlím sa za teba a nemyslela som to zle, len som sa pýtala. Viem - viem , všetci sa len pýtajú, aby mohli zazerať a klebety rozvláčať!“ Zbohom a požehnané sviatky.

„Dokedy im to bude v hlavách vŕtať?!“ Povzdychla si a pridala do kroku.

Keď otvorila dvere do krčmy, aby nazrela dnu, šmahom ruky ich znovu zavrela .

„Och preboha živého, ako tam dokážu sedieť v toľkom smrade, veď ich ani nevidno?“

Juraj si ju všimol ,neveril vlastným očiam či dobre zahliadol. Bol to tiež jeden z tých, ktorý za ňou behali a vypiskovali jej pod oknami, pokiaľ si nenasadila čepiec.

Otvoril dvere a  vyvalene hľadí. „Dobre vidím?“ Pretrel si oči.

„Si to ty Johanka, alebo mi stúpla tá borovička do kotrby?“

Zasmiala sa, keď videla jeho zdesený pohľad.

„Ale musíš to byť ty, veď ktorá by mala väčšie..?“ Posmeškuje.

„Skočila k nemu a zahnala sa.

„Počuj Juraj, takú ti vytnem, že si v snehu tú horúcu hlavu schladíš!“ Začal sa smiať a cúvol pár krokov. „To by si hádam nespravila Johanka , že nie?, ale na môj dušu, od teba by som si nechal.“

„A čo v týchto končinách, hádam si si cestu splietla?!“

„Karola tu nenájdeš, dlho som ho nevidel.“ Hovorí, akoby ho už dopredu chcel zastávať.

„Nehľadám Karola, ten robí, ale Paľa pošli, s ním musím kus reči prehodiť. Nedá sa tam vstúpiť do toho smradu a ani nechcem, chlapi by zošaleli keby ma...veď aj muchy tam musia skapať, neprežili by.“

Juraj sa rozosmial, akoby počul ten najsmiešnejší vtip a keď sa dochichúňal , hovorí:

„Idem ti ho pozrieť, karty hrá.“

Keď vošiel, zostal stáť a na plné ústa vraví: „Chlapi, poriadna mela sa chystá , Johana prišla Paľa na súboj vyzvať.„ Rozosmial sa.

Keď to začuli, nebolo viac treba a všetci sa nahrnuli medzi dvere.

Len Paľo zostal sedieť. Ani nezačuli ako Mary zrevala, že končia a treba dopiť.

„Čo si to vravel, že Johana?“ Pýta sa neveriacky Paľo.

„Johana veru, dobre si počul, čaká ťa,- hybaj!“ Pomädlil rukami a netrpezlivo čakal čo z toho vzíde. Paľo sa postavil a hlúčik medzi dvermi zrazu stíchol.

„Podajte sa nech môžem...čo ste sa tu ako ohreblá nastrkali!“ Pretlačil sa predo dvere a zostal stáť na schodíku.

„Hľa, stoji ako kovboj.“ Hovorí Rudo.

„Už len klobúk a koňa mu uviazať o pahýľ, čo tam pri stene trčí.“

„Vitaj Johanka, teba som na môj dušu nevidel už ani nepamätám, čo ťa priviedlo, počul som že si sa pýtala na mňa.“

„Áno , za tebou som prišla , poď na chvíľu!“

Prešli kúsok opodiaľ. Paľo sa otočil a skríkol: „čo nezavrieš tie vráta, -truľo akýsi!“ Zahromžil na tlstého Ruda, čo za ním ukazoval veľký nos a poskakoval ako pojašený.

„Počuj Paľo, dozvedela som sa, že si Karola zbil a  z krčmy ho vyhodil, chcem vedieť prečo, čo sa medzi vami stalo?“

„Nechápal jej slová a začal sa všemožne brániť, no keď mu spomenula Vinca a povedala všetko čo sa prihodilo a ako to vlastne bolo, - zmenil tón.

„Nevedel som, Karol o tom mlčal ako peň, hanbil sa pred chlapmi takú vec... Veď odvtedy sa tu ukázal sotva raz, no keď sa to stalo, - zaslúžil si!“ Povedal pred ostatnými, že som mu so ženou spal a to ma riadne nasrdilo!“

„Niežeby som nechcel okúsiť toto krásne telo, - pozrel jej do očí a uhol sa, aby mu nestruhla, -ale urazil ma pred chlapmi, musel som mu... Vieš Johanka, to sú chlapské veci a do tých by sa ženy nemali starať...!“

„Viem!“,- a tiež viem, čo mi chceš tým povedať. Nechcem sa starať do vašich krčmových potýčok, -chcem niečo iné od teba.“ V tom vybehla Mary a kričí z plného hrdla.

„Záverečná doparoma , Paľo dlh si poď vyrovnať, zatvárame!“ Celou silou treskla dvermi, aby to zdôraznila, keď pre jej útlu postavu, ju nikto nechcel brať vážne.

„Počkaj Johanka, zbehnem po kabát, lebo Mary už zúri a  zájdem ťa odprevadiť k chalupe.

Paľo sa vyrovnal za svoju dennú dávku pív , poprial bohatého Ježiška vospolok, popodával ruky a vybehol.

„Poď, prejdeme kúsok.“

Cestou sa rozhovorili a trocha sa zblížili svojimi názormi na to všetko čo sa udialo. Prešli dole dedinou a Paľo až k domu.

„To zas budú klebety.“

„Pritiahla si vlniak k nosu, keď zbadala, ako sa záclona u Chovancov pohla.

„Hovoríš že Vinco... násilník? Pýta sa nechápavo ešte raz.

Hovorím to čo som počul, najlepšie ti povie Terezka. Najprv jej kvety vláčil, o ruku žiadal a keď už skoro jeho bola, zmlátil ju ako žito a tak to šlo deň čo deň, kým ho nenechala. Zbaviť sa ho nemohla, až kým ho starý Cabala motykou nevyprevadil. Nepoznám ho, je to taký mestský čudák, ale nemaj strach, keby sa vyhrážal, vybavím to s ním a prirazím mu fasádu!“ Prisľúbil Paľo.

„Som ti naozaj vďačná Paľo a keby mal niekto narážky, že nás videl spolu, nevšímaj si toho, starké potrebujú klebety, aby mali o čom cestou do kostola tárať.“ Zasmiala sa .

„Bohatého Ježiška.“

Paľo sa vybral naspák hore dedinou, tak ako prišli a Johana sa stratila v tmavom chodníčku, čo vedie ku dverám.

Hodiny odbili šesť. Tí, čo už boli po večeri sa začali poberať na omšu a v hlúčikoch postávať pred kostolom, aby prebrali všetko, čo sa v dedine udialo. Štebotali ako vrabce v húšti a keď už nikdy inokedy, tak teraz sa museli nabažiť klebiet dosýtosti. Na prvú sviatosť chodievali vždy ti starší, čo sa im nechcelo na polnočnej omši už na nohách stáť. Johana otvorila okno, keď zbadala svoju matku, ako kráča sama a hľadí do okien.

Bola to čudná žena- podivína- a pre jej neprístupnú a urážlivú povahu, nebolo veľa tých, čo by s ňou vospolok kráčali a Johana ju za to častoktrát  ľutovala.

„Ty nejdeš ?“ Pýta sa. Pôjdeme s Karolom na polnočnú, čakám ho, ešte doma neni z roboty.“ Hovorí opretá v okne.

„Daj na seba pozor Johanka, a že naisto pôjdeš, Boh ti neodpustí Karolovu lenivosť!“ Zahromžila vztýčeným prstom a pobrala sa.

„Ale mama...!“

Sneženie ustalo a sneh bol sypký ako múka.

Keď všetko pripravila a chystala sa zapáliť sviečky, zavŕzgali dvere.

„Karol, ty si…?“

Po dobrej večeri, si dali pod stromček pár drobností, no Johana sa najviac sa potešila novým šatám, ktoré vybral zabalené spod skrine. Boli to tie, čo si skúšala, keď tam boli naposledy a on na ne nemal.

„Tie sú krásne.“ Držala ich pred sebou a  zatočila sa. Ty si na ne nezabudol?“

„Och aká som šťastná.“

Karol sa tešil spolu s ňou, keď jej hľadel do očí, ako jej žiarili šťastím. Bol šťastný, že sa mu konečne podarilo spraviť jej úprimnú radosť.

„Akoby som mohol zabudnúť, veď si v nich bola ako anjel a mňa škrelo na duši, že som nemal toľko peňazí.“

„Poď sem a zakry si očí!“ Dala mu ruky cez ne a zostala stáť  pred jedinou sviečku, ktorú na stromčeku zapálila.

„Môžeš.!“ Hompáľalo sa pod ňou srdiečko, zabalené v celofáne a previazané červenou stužkou. Keď ho vzal a otvoril, usmial sa, no keď prečítal to krásne vyznanie, čo mu doň napísala, bol šťastnejší viac ako všetkým tým handrám čo pod nim našiel.

„Keď je to tak úprimné, ako teraz tvoj pohľad Johanka, tak si ten najväčší poklad na svete. Odpúšťam ti a sľubujem, že už to nikdy o tom nebudem hovoriť!“ Objal ju a pobozkal.

„A ja ti sľubujem a ver mi,- prosím, že to čo si si práve prečítal, som myslela z najúprimnejšieho srdca!“

Spoločne zapálili sviečky a Karol nalial vína, aby si štrngli v tento zvláštny sviatočný deň.

Na polnočnú omšu sme prišli medzi prvými. Bolo to krásne a každý rok sme sa na tuto chvíľu tešili. Kostol bol plný do prasknutia a vôňa kadidla umocňovala celú tú vážnosť čo sa ide diať. Ľudia sem prichádzali z celého okolia, aby si nenechali ujsť vychýrenú kázeň nášho farára. Keď som sa rozhliadala po známych tvárach, či neuvidím kamarátku Veronu, oči mi zastali na Paľovi. Stál vo vchode medzi dvermi. Žmurkol na mňa a pousmial sa.

Chytila som Karola pod pažu práve vo chvíli, keď sa všetci začali na kolená spúšťať. Šťuchla som ho,- zadíval sa na oltár a nevnímal nič okolo seba. Kľakla som si a potiahla ho za kabát. Keď kľačal vedľa mňa vyšponovaný ako svieca, zašepkala som mu do ucha: „Si nepozorný aj anjeličkovia si toho všimli.“

Omša trvala vyše hodinu a končila svätým prijímaním, na ktoré sme šli obaja.

Keď sa všetko skončilo, zostali sme pred kostolom, aby som sa zvítala so Zuzanou a pozdravila sa s kamarátkami. Chvíľu sme postáli no mráz nás vyhnal , tak sme sa pobrali. Rozprávali sme ,srandovali a zabávali sa až k domu a  keď sme sa rozlúčili a popriali si krásne a požehnané sviatky, dievčatá šli ďalej dole dedinou.

„Bolo to krásne a dojímavé , ako každý rok.“ Spokojne vraví Karol a chytil ma za ruku, keď sme prechádzali dole tmavým chodníčkom k dverám.

„Modlila som sa za nás a  prosila Boha, aby nám odpustil všetky hriechy a zbavil nás pokušenia. Za nás oboch Karolko...“

Pritiahla ho za golier a bozkala.

Noc bola studená a tmavá. Hviezdy sa trblietali ako diamantové kryštáliky a kde tu poletovali snehové vločky.

Keď sme prichádzali k bránke pozrela som do dvora a zazdalo sa mi ,ako by som videla nejaké obrysy človeka v kabáte s límcom vytiahnutým na ušiach. Prizrela som sa lepšie, ale nič tam nebolo, -azda sa mi naozaj len zazdalo. Karol otáčal kľúčom a zámok prvý raz cvakol . Už len vojsť a zavrieť tie ťažké dubové dvere, no v tom som zacítila tupý náraz do chrbta a odhodilo ma. Spadla som k plotu, na druhú stranu do záveja. Chvíľu trvalo, kým som sa prebrala z toho strašného pocitu zdesenia a strachu.

Počula som ako Karol zastonal , keď dostal päsťou do tváre. Ani netušil odkiaľ to prišlo. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo, že sme si vôbec neuvedomili čo sa vlastne stalo.

„Málo ti bolo ,ty ožran smradľavý?- Johana je moja...!“ Kričal chrapľavým hlasom ako zmyslov zbavený.

„Buď zdochneš ty alebo ja!“

Keď sa moje oči prispôsobili šeru, zahliadla som Vincovu tvár.

„Karol uteč , to je Vinco, zabije ťa ,bakuľu má v rukách..., utekaj !“ Skríkla som.

„Drž hubu, lebo ťa zahluším...!“ Zreval a zahnal sa mi nad hlavou.

Neposlúchla som, začala som kričať na ratu ako som len vládala a pár ľudí čo šli okolo sa zastavili, no nikto nemal odvahu do tej tmy. Babka Agneša veru nečakala a  rozkričala sa čo jej hrdlo stačilo.

„Poďte ľudia ratovať, Johanu bijú!“

Pár chlapov čo šlo z horného konca to začulo a rozbehli sa ozlomkrky k nej.

V tom dostal Karol bakuľou do nohy a spadol kúsok odomňa. Hlava až zadunela keď dopadla na zem a nebyť snehu, bol by hádam do mdlôb upadol. Začal stonať a kričať bolesťou. Chytila som sa plotu a postavila sa tvárou k Vincovi , aby mal Karol času pozviechať sa. Celým svojím telom som ho zakrývala, aby ho  tou bakuľou nešľahol ešte raz a vtom som zahliadla, že sa mu v ruke blysol nôž.

„Vincko, prestaň veď to som ja Johana!“ Povedala som milo, aby sa aspoň trocha ukľudnil a prebral z toho návalu zlosti, čo mu zahmlieval aj tie posledné zvyšky zdravého rozumu.

„Hybaj od neho, zakolem ho, sviňu!“ Zúrivo ma odsotil. Keď som uzrela kýbeľ s popolom čo si tu nachystal Karol, aby posypal chodník. Nabrala som plnú hrsť a  hodila mu rovno do očí.

„Ty suka ,zabijem ťa, podviedla si ma...!“ Kričal od bolesti, a rukávom si pretieral oči. Drapla som Karola a ťahala som ho k dverám.

„Dnu sa practe, rýchlo!“ Zakričal Paľo, ktorý práve dobehol. Nečakal, vrazil mu do rebier a hneď do nosa. Odletel ako kus handry a zvalil sa natiahnutý na stred zasneženého chodníka.

Ruky som mala skrehnuté a triasla som sa na celom tele ako osika. Nemohla som ani kľúč do zámku strčiť, ale keď sa mi to konečne podarilo, zamkla som na dvakrát. Karol si sadol na schod a vyhrnul nohavicu. Spravila sa mu modrina, celé lýtko mal červené a podliate krvou. Spoza dverí bolo počuť len zopár tupých úderov a zrazu všetko stíchlo.

„Otvor Johana!“ Zakričal.

Zjojkla som od radosti keď som mu pozrela do tváre a videla že sa mu nič nestalo, ťažko by som to niesla, keby ho ten blázon nožom dopichal. V tom som zacítila Karolove ruky, ako ma chytili za plecia a pritláčali k sebe.

„Sám Boh ťa poslal, Paľko.“ Poďakovala sa Johana. Karol ho potľapkal po pleci a keď sa ich pohľady stretli, - nebolo treba slov.

Do roka sa im narodil syn. Dali mu meno Karol a krstným otcom nemohol byť nik iný, ako ... Paľo.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

---