Recenzia básnickej zbierky Teodora Križku ROSA Z PAVUCÍN

RECENZIA BÁSNICKEJ ZBIERKY TEODORA KRIŽKU

ROSA Z PAVUČÍN

Už samotný názov predznamenáva výrazovú jemnosť, vzdušnosť a očistný charakter tejto zbierky. Zbierka dýcha životom – prírody i človeka, ktorému dominuje duchovný rozmer. Dovolil by som si preto označiť toto dielo za naturálno-spirituálne. Práve symbióza týchto dvoch prostredí: vonkajšieho, reprezentovaného prírodou a vnútorného, vychádzajúceho z hĺbky a smerujúceho k Bohu, zvýrazňuje ich vzájomnú náväznosť a potrebnosť. Príroda v celej svojej kráse a dokonalosti je výtvorom Stvoriteľa, ktorý je zároveň aj darcom života svojmu najdokonalejšiemu stvoreniu, človekovi. Tak vzniká medzi nimi úzka prepojenosť. Motívy prírody sa tu neustále prepletajú s kresťanskými motívmi. Kresťanské motívy možno ďalej rozdeliť na biblické motívy, vychádzajúce zo Svätého písma (napr. v básniach Palina, Hosť, Kráľovná zo Sáby, Vzkriesenie Lazára, Márnotratný syn, Hosť) a motívy vychádzajúce z kresťanskej tradície (napr. v básniach Matka ťa hľadá, Prosba o svätého Juraja). V zbierke však nájdeme aj ľúbostné básne (napr. Keby si bola, V hlbokých výškach, Lyžička, Až, Reštaurácia, Príbeh o príbehu, Na vy, na ty, Pokľakla v Notre Dame, Neha), dokonca aj básne jemne erotické (napr. Mnohoraké básne, Po predstavení). Práve kvôli tomuto bohatému zloženiu, ktoré ale neustále drží svoju líniu – líniu života, má zbierka, resp. jej jednotlivé básne a v nich zachytávané obrazy, pozitívnu konotáciu.

Zbierka nesie v sebe silu života – začína jarou, obdobím prebúdzania prírody. Básne, akoby boli za sebou chronologicky radené, nesú nás od jari k letu a potom ešte ďalej. Nie už však dimenziou času - horizontálne, ale dimenziou spirituality - vertikálne. Od básní, kde prevláda motív prírody a života ako takého, prenáša nás autor do vyššej roviny, náboženskej. Epicentrom duchovného života je pre každého kresťana, teda aj pre autora, Ježiš Kristus (Príbeh od príbehu, Pocestný, Keď príde, Premenenie Pána). Vo svojej vlastnej modlitbe (báseň Súkromný otčenáš) ďakuje za nádej, vyslovuje túžbu, aby sa ľudia navzájom milovali (Milujme, snímme slučky, / svieťme si navzájom.) a prosí o čisté srdce, do ktorého môže Kristus zostúpiť. Zbierka vrcholí oslavou či poďakovaním za dve najväčšie sviatosti, ktoré nám Boží Syn daroval: sviatosť zmierenia a sviatosť eucharistie – opäť zoradené v postupnosti.

Autor je milovníkom prírody, v ktorej vidí prejavy Božej slávy. Zároveň však vie, že mnoho ľudí takto prírodu nevníma, ba dokonca, že prírodu už nevníma takmer vôbec. Vytvárame si problémy, sústredíme sa na nepodstatné a podstatné nám uniká (báseň Správy). Uvedomujúc si kolobeh života, autor ďakuje svojej matke v spomienke (báseň Svätenie), zároveň ďakuje Bohu za svoju rodinu, ktorá je pre neho absolútnym šťastím (báseň Mám zlata dosť).

Častejšie ako voda, ktorá je symbolom života (napr. v básniach Rosa z pavučín, Morzeovka, Záplavy, Pocty), vyskytujú sa v zbierke postavy anjelov. Anjeli sú transcendentné bytosti, sluhovia Boží, krásni a vznešení, symbolizujúci jemnosť, ľahkosť, vzdušnosť. Sú ochrancami ľudí, pomáhajú im na ich cestách. Intenzita výskytu týchto duchovných stvorení diele ma nabáda označiť autora za milovníka anjelov – angelofila, v dobrom zmysle slova. Veď aj ja sám verím, že sú nado mnou neustále rozprestreté ochranné perute môjho osobného strážcu. Keby sme si takými anjelmi dokázali byť všetci navzájom.

Anjeli sa v zbierke vyskytujú v básniach:

Starý motív (Vedľa v kroví počúva ho zblízka / anjelovo ucho, také ďaleké.)

Rosa z pavučín (Nadránom, keď dosiaľ zamlčaný / anjel vo mne krásu osloví)

Morzeovka (Marcový anjel na to už len dáko dozrie, / aby mal na zlé všade natiahnutú pevnú sieť.)

Hodina s Hviezdoslavom (Číta a deklamuje jemné vône, / parfumy anjelov - / a zaľúbení)

Pokľakla v Notre Dame (Len svätí, askéti, kňazi a anjelici / vedia viac o kráse, čo slzy odomyká.), (byť kľučkou na dverách, jediným zo zdravasov / na perách, kde majú anjeli toľko miesta)

Keby si bola (akoby sa ma chóry anjelov / dotýkali a zaplesali pritom. // Ach anjeli! Z pier by mi odtrhli / pár zrelých tónov ako dvere z pántov)

Minuli sa (nikoho nevidela, // iba ak na hrobe / žobráka v podobe / Michala archanjela.)

Rub a líc (Kľakol som pred ikonou / do machu a do papradia, / pozdvihol oči k anjelom, / kde sú a či mi neporadia), (No všetko mlčalo: anjeli, vietor, / obloha, i slnko ukrývané za mraky)

Bozk Baránka (Ide strach, smrť ťa zovrie za ním. / Alebo anjel tak bozká, / že proti svojim milovaným / posiela opité vojská?)

Palina (Ktorýsi z anjelov dal mračnám hmyzu tip, / utrápia každého, kto predtým nezahynie.)

Od okna k dverám (unúvam anjela, stoj verne blízko pri mne, kým si / anjelom strážcom, nikdy odrazu)

Smaragdová búrka (Anjel v lese krája jazmín. Má kľúč od raja. / Dotkneš sa ho, keď ho všetok pokrája.)

Keď čierny anjel (Keď čierny anjel nečakane vkročí / do mojich dlaní, do hlbokých čiar, / si vidina a prostred smutných očí / nesiem si svoju tvár.)

Ústa (láskou ma miluj... ako anjel / sprav malý zázrak... premeň na rým)

Premenenie Pána (Zbor anjelov sa nad ním dlho skláňa.)

Matka ťa hľadá (Ale až nastane tá chvíľa, že ťa predsa nájde, / anjeli majú sviatok, tešia sa a ona taktiež tak...)

Zbierka Rosa z pavučín je manifestom autora-kresťana, ktorá oslavuje prírodu, v nej ukrytého Boha a život v jeho plnej kráse. Nemožno mi neodcitovať záverečné verše básne Zápis do vrcholovej kroniky, ktoré asi najlepšie vyjadrujú autorovu lásku k svetu, prírode.

Len pozri zo skál k modrým dolinám,

nachýl sa k zemi, nebu tvojich predkov,

a budeš cítiť to čo ja, keď objímam

v tebe vlasť, matku, nebo, hviezdy, všetko.

---