Life´s a Bitch - cast 5.

Obvykle by som sa potešil pri zistení, že fyzikár chýba. Moje nadšenie však opadlo vo chvíli, keď som na zastupovaní zbadal vypísané jeho meno. Typické. Takže som bol prinútený dve hodiny zízať z okna, baviť sa s mobilom a vypisovať „nenápadné“ lístočky polovici triedy, len aby som sa nejako zamestnal a nevzbudil som pozornosť previnilým ksichtom, ktorý by som nepochybne nahodil, keby som sa zadíval k tabuli. Pred tou sa totiž veselo premával Naoya, občas zahulákal čosi o výpočte a rovnici, čo aj tak nikto nepočúval – hlavným predmetom rozhovoru ženskej časti triedy totiž bolo, ktože je tá šťastná. Náš drahý matikár sa totiž ani nenamáhal nejako zakrývať fakt, že má za sebou sexuálne naplnený víkend a jeho dvojzmyselné poznámky vháňali červeň do tváre aj perverznejším osobám.

„Čo myslíš, kto to je, Ichiro?“ štuchol do mňa dokonca aj spolužiak, ktorého som doteraz považoval za duševne stabilného jedinca. Svoju mienku som si poopravil v momente, keď jeho smiech začal nápadne pripomínať astmatického škrečka.

„Školník,“ prispel som svojou mienkou do debaty o identite Naoyovej milenky. Keďže školník mal asi šesťdesiat rokov a dvakrát viac kíl, moja poznámka vyvolala ďalšie salvy smiechu v časti triedy, ktorá by spĺňala slová o blahoslavených chudobným duchom. Prevrátil som oči a otočil sa do bezpečnejšej oblasti – teda do prázdneho priestoru predo mnou, ktorý sa Naoya pokúšal vyplniť nezmyselnými rovnicami. Očividne som však bol jediný, ktorý si všimol, že nám práve objasnil zákonitosť nuly, ktorá sa rovná piatim. Ponechal som to bez komentára a zabral som sa do veľmi zaujímavej hry na mobile, o ktorej princípe som nemal ani poňatia, ale stále to bolo lepšie, než rozmýšľať o tom, čo som tak skvele posral.

„S mobilom sa cez hodiny nebavíme,“ zahrmel nado mnou pobavený hlas. Nemusel som ani zodvihnúť hlavu, aby som poznal, o koho ide a tak som sa s nejakým zrakovým kontaktom ani nenamáhal. Bez slova som mu podal mobil.

„Po škole v zborovni, Furugawa. To za posledný týždeň po tretí raz, čo sa cez hodiny zabávate,“ oznámil mi a zvyšok triedy na okamih obostrelo vcelku príjemné, hoci nečakané ticho. A potom opäť zavládol nepríjemnejší, no očakávanejší chaos.

„Skús zistiť, čo s ním je,“ hučalo do mňa asi päť dievčat, ktoré sa vyznačovali plavými vlasmi a snahou vŕtať sa v súkromí kohokoľvek nezávisle na pohlaví, veku a vzdelaní. Milo som im odpovedal pohľadom, ktorý by sa do slušnej reči preložiť nedal a po zvyšok tej nekonečnej dvojhodinovky som počúval hlasité narážky na vlastnú osobu.

 

góh

 

Keď som zastal pred dverami zborovne, vôbec som sa netešil na rozhovor, ktorý sa mal odohrať o pár sekúnd. Zvlášť ak vezmem do úvahy fakt, že som sa sám stále nerozhodol, o čo mi vlastne ide. Presnejšie povedané, o koho.

„Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí po mojom pomerne slušnom nakopnutí dotyčného kusu dreva a tak som vošiel.

Nevedel som, či je to dar nebies alebo trest hlbín pekelných – v každom prípade, okrem Naoyu drepela za svojím stolom aj moja triedna. Naoyov výraz hovoril o tom, že by tú ženskú najradšej odpravil, ale bohužiaľ, zbrane v budove zakazoval školský poriadok a tak bol nútený obmedziť sa na úsečné gesto, ktorým mi ukázal na stoličku.

Triedna mi venovala oslnivý úsmev a ja som zauvažoval, či je možné, aby mal niekto dvakrát viac zubov než normálni ľudia.

„Takže, Furugawa,“ sústredil moju pozornosť na menej zaujímavé fakty, „Nerád to hovorím, ale už mi pomerne leziete na nervy s tým neustálym pípaním a ťukaním do mobilu pod lavicou...“

Chvíľu som otváral oči od údivu a v neprítomnosti triednej by som sa už opýtal, čo to melie, kým ma nezastavil pohľad na jeho ruku pod lavicou. Na okamih mi napadla pomerne perverzná myšlienka, ktorú som vzápätí zaplašil, pretože mi pripomenula, že vôbec nie som taký rozhodný, aký by som asi mal byť v situácii, ako je táto. Potom zamrmlal čosi o fakte, že mi mobil vráti len pre tento raz a zachytil som čosi aj o pokarhaní triednym profesorom (triedna sa veselo zazubila a ani sa nesnažila tváriť, že nás nepočúva).

Keď sa mi mobil vrátil do rúk, na displeji svietilo písanie esemesiek. Dostal som sa na začiatok správy a prečítal som si: Co sa stalo? Vyzeras ze ta presiel parny valec :-)

Ha ha. Vtipné.

Počul som sa, ako odpovedám čosi o rodinnej situácii – skrátka som udržiaval plynulú, hoci dementnú konverzáciu, kým sa mi podarilo naťukať: Nic co by si musel vediet.

Snažil som sa posunúť mu mobil pomerne nenápadne, no pod orlím zrakom triednej som bol nútený odrapkať trápny príbeh o tom, že mi vrátil nesprávny mobil. Kým mi rozprával ešte trápnejšiu historku o študentoch, ktorí sa s mobilmi zabávajú po celej škole, pohrabal sa v stolíku, kým mi podal telefón v kvalite, o ktorej by som mohol ja len snívať a mám taký dojem, že väčšina obyčajných stredoškolských profesorov tiež.

Netrep a cakaj ma v satni :-)

To určite, napadlo mi ako prvé, no potom mi došlo, že by bolo pomerne blbé snažiť sa ignorovať profesora, ktorého vídam v priemere raz do dňa (a vo vrecku mám jeho mobil) a tak som sa poslušne oprel o stenu v šatniach, ktoré zívali prázdnotou. Práve v momente, keď som sa hlbšie zamyslel nad otázkou zbabelého úteku, objavil sa pomerne zadýchaný:

„Zbaviť sa tvojej triednej je ťažšie ako vyoperovať nádor,“ zahlásil v nádeji, že ma rozveselí. Keď zistil, že to bol neúspešný pokus, vzdal sa a oprel sa vedľa mňa:

„Tak čo je?“

„Vravím, nič, čo by si musel vedieť,“ zaklamal som v snahe odradiť ho. Jedna jedna – nepodarilo sa.

„Iste. Zo stoviek študentov vrhajúcich sa mi do postele si stačí len vybrať.“

Strihol som po ňom pohľadom, ktorý ho zbavil nálady na trápne vtipy a tak si len povzdychol:

„Je to osobné a mňa sa to netýka, hm?“

Noo... osobné, to áno. Ale že by sa to jeho netýkalo... rozhodol som sa odpovedať podľa pravdy. Nakoniec, bol som to ja, kto toto všetko začal, takže by som to mal aj slušne ukončiť... teda, vôbec nejako ukončiť.

„Vlastne sa ťa to týka až príliš.“

„Začínam sa báť,“ podotkol a môj útrpný pohľad ho umlčal, než stihol pokračovať. Takže som na neho v skratke vychrlil svoj životný príbeh, ktorý by v knižnici nepochybne zaradili medzi diela hororovej literatúry. Usmial sa:

„No a?“

Myslel som, že sa na neho vrhnem. Len som si nebol istý, či by som ho radšej pobozkal, alebo uškrtil.

„No a. Úžasná reakcia od niekoho, komu som práve povedal, že s ním mienim skončiť.“

„A s mamou si večer hodíte kockou, s kým bude otecko spať v danú noc?“ navrhol riešenie problému. Stále sa snažil neprekročiť hranicu vtipných odpovedí, no mal som dojem, že v jeho srandičkách sa začína zrkadliť zúrivosť. Povzdychol som si:

„Stále si môj učiteľ.“

„A on nevlastný otec... vyber si,“ poznamenal zľahka a pozeral kamsi do steny oproti. Zdalo sa mi, že sa ho to ani netýka. Začínalo ma to štvať... dočerta, prečo rozpráva, akoby to všetko záležalo len na mne? A v tej chvíli, keď som rozmýšľal, či najskôr zdrhnúť, alebo začať ziapať, mi došlo, že to všetko vlastne naozaj záleží na mne. Takže som sa usmial a odrazu všetko vyzeralo normálnejšie. Akoby som naozaj žil život a nie nejaký absurdný film.

Chvíľu nezúčastnene pozoroval, ako sa bavím s jeho mobilom. Potom som mu vytrhol z ruky ten môj a jednoducho som odišiel.

Asi bol v miernom šoku, pretože mu chvíľu trvalo, kým si uvedomil, čo to tie podivné čísla na displeji znamenajú. Keď mu docvaklo, z môjho vrecka sa ozvalo zvonenie v podobe neznámej melódie, ktorú mi tam natiahol niektorý spolužiak v rámci môjho vzdelávania v oblasti anime.

„No?“ ohlásil som sa príjemne. Rozosmial sa.

„Máš priveľa peňazí? Namiesto neúčelných telefonátov by si ma mohol radšej niekam pozvať,“ oznámil som mu obsažnejšie a on sa znovu rozosmial. Našťastie sa mu podarilo dostať zo seba aj slovnú odpoveď:

„A to už prečo?“

„To je riziko, keď si na sex vyberieš chudobného študenta,“ zatiahol som medovo. Zopár ľudí, ktorí čakali na ten istý autobus ako ja, sa stiahlo na opačný koniec zastávky.

„Že by som to radšej skúsil s tým školníkom, ktorého si tak iniciatívne navrhoval?“

Tentoraz som sa rozosmial pre zmenu ja.

 

góh

 

„Pokarhanie triednym profesorom?! Čo to má znamenať? Čo si urobil?“

Hups... musím Naoyovi pripomenúť, aby si dával pozor na slovné spojenia, ktorými sa zbavuje mojej otravnej triednej. Pretože potom sa zas ja musím nejako zbaviť mojej otravnej matky.

„Nevydalo, no...“ ospravedlnil som sa frázou, ktorá ju trvalo privádzala do stavu nepríčetnosti a pri ktorej by sa Kazuo bežne uškŕňal, teda za predpokladu, že by sme práve neboli účastníkmi zaujímavého predstavenia. V hlavnej role Fúrie – moja matka.

„Tak mu predsa niečo povedz, bude to aj tvoj syn...“ vytasila matka zlatý klinec večera a ja som mal čo robiť, aby som sa nezačal uškŕňať a zachoval vážnu tvár karhaného synčeka. Myšlienkovými pochodmi bezsennej noci a nemenej unavujúceho dňa v škole (za všetky spomeniem incident na prázdnych toaletách, na ktorých sa náhodou stretol istý učiteľ a nemenovaný študent....) som sa dostal k obnove škodoradosti v mojom repertoári pocitov. Takže som sa bez najmenších výčitiek svedomia škľabil na Kazua, ktorý stál pred dilemou, koho podporiť. Nakoniec vyhral pocit zodpovednosti... škoda.

„Čo sa stalo?“

Pokus o otcovský tón... ja to snáď nevydržím.

„Nič také... hral som sa s mobilom pod lavicou...“

Hups. Chyba.

„Odkedy máš mobil?“ zastarala sa matka, ktorá do tejto chvíle nemala ani tušenia, že som vlastníkom podobného prístroja. Ako inak – kto už by len vykladal svojej matke, že od milenca dostal mobil, aby sa s ním mohol kedykoľvek spojiť a následne stretnúť?

Ovšem pohľad na Kazua červeného až po korienky vlasov mi bol dostatočným potešením, aby som bravúrne zasmečoval:

„Ten mobil nebol môj, ale spolužiakov.“

Kazuovi viditeľne odľahlo. Vynadal som si, pretože mi jeho rozpaky ešte stále nespôsobovali také potešenie, ako by som chcel. Stále som mal pochybnosti, či som sa rozhodol správne... ale nakoniec, čo iné som mohol urobiť?

„Pokarhanie... bolo by to treba vybaviť s tým učiteľom,“ pokračovala matka a v tej chvíli prebral vedenie Kazuo.

„Vybavím to s ním.“

A bola tu nová dilema, ktorou som sa mohol zaoberať. Ako oznámiť Naoyovi, že sa s ním chce rozprávať práve Kazuo?

 

---