Svitanie tragédie

Spálená uhasínaním
ranných súmrakov
k organickému popolu,
v kaluži bielej krvi
presakujúcej do tmy
nedoziernych priestorov,
živá zomieraním
s hrdlom zovretým tepnami,
pulzom až do kostí
trieštených záchvevmi
zúrivého šialenstva
v pohyboch svalov,
na úteku v zástupoch neurónov
cez oceľovú oblohu
nad mojím vedomím,
chladnú ako čepel
naprieč obratlami,
až do hĺbky duše,
v útrobách tela
smrteľnejšieho než nádych
pripútaný ku dnu
tisíc svetelných rokov
pod hladinou,
ako pomalý pád Evy
cez myriádu priepastí,
šialenstvom sálajúcich brán
do oceánu krvi zrodu
a červené jablko túžby
ním splodené
ako posledné univerzum
pochová hladina jej dychu..