Life´s a Bitch - cast 7.

Keď som sa prebudil, dokonca som pár sekúnd uvažoval o možnosti ísť do školy, akoby sa nič nestalo. No a potom som sa prebral úplne a podobné nápady ma opustili. Na čo tam mám ísť? Odpovede o povinnej dochádzke a potrebnom štúdiu som vynechal a nenašiel som žiaden ďalší dôvod, prečo riskovať, že tam natrafím na matku alebo Kazua v spoločnosti mojej triednej.

„Ideš?“ opýtal sa aj Shinji, keď sa zbavil looku masového vraha. Len čo na mňa pozrel, pochopil a ďalej sa nepýtal.

„Keď budeš odchádzať, aspoň za sebou zatvor dvere,“ poprosil ma a ja som sa nemusel pýtať, prečo aspoň: v dobách, keď sa ešte Shinji pokúšal slušne zamykať, senilný Rei pravidelne liezol do izby oknami a balkónmi, zatiaľ čo dverami vchádzali indivíduá, ktoré v noci našli jeho kľúče. Obvykle to boli policajti, ktorých zaujímalo, čo robili tie kľúče na mieste záťahu na mafiu alebo priekupníkov.

Možnosť zostať by bola celkom obstojná, keby stredne veľké teľa s vlčími predkami neprejavovalo k mojej osobe také silné antipatie. Keď som sa zodvihol, teľa bez problémov vyskočilo na poschodovú posteľ a až potom som si všimol mačku pohodlne usadenú na skrini. Presnejšie povedané, mačka vyzerala dosť bojovne naladená a pes zas vyzeral, ako že mu už týždeň nikto nedal žrať, takže som považoval za vhodné zmiznúť skôr, než sa sem dovalí niekto zo správy budovy a začne mi recitovať zákazy zvierat na izbách.

Pokojne som sa postavil do radu na konci chodby, kde študentom prideľovali balíčky s desiatou a moje svedomie bolo príliš hladné, aby protestovalo. Nakoniec, internátna strava bola rozhodne stráviteľnejšia, než čokoľvek, čo predo mňa kedy postavila moja matka.

V momente, keď som dojedal, zjavil sa aj Kentaro so svojím objavom: naozaj mi neostávalo nič iné, len oceniť jeho vkus (alebo hĺbku jeho peňaženky, pretože dievča sa nesprávalo veľmi zamilovane). Mala dlhé svetlé vlasy, krátku čiernu sukňu, pomerne plný výstrih a pomerne prázdnu hlavu.

„Zadrhni sa,“ poprial mi namiesto dobrého rána, keď na sáčku, ktorý som práve vyžieral, zbadal svoje meno, a potom sa mu vrátil presne ten prihlúply úsmev, aký som občas cítil aj na vlastnej tvári.

„No nie je to víla?“ upozornil ma poeticky. Víla sa lačne vrhla na studené rezance, ktoré niekto nechal na stole a vyzerala, že ju potešili viac, než akékoľvek prázdne komplimenty, ktoré pri svojej očividnej profesii pravdepodobne počúvala od rána do večera.

„A ako sa volá?“ pokúsil som sa byť milý a Kentaro si ma premeral pohľadom, aký upierame na niekoho, kto sa v januári prechádza po meste v plavkách a so slnečníkom.

„Nie je to jedno?“

Viac som sa nepýtal a ponechal som Kentara jeho Víle a Vílu jej rezancom.

Vonku ma privítalo nechutne nádherné počasie, k akému by sa hodila ktorákoľvek presladená scénka z oddelenia červenej knižnice. Našťastie tu ešte boli autá so svojimi výfukmi a trúbením, ktoré zachraňovali situáciu. Takže som sa rozhodol pre idylickú prechádzku s cieľom prekročiť hranice a niekam zmiznúť skôr, než ma vypátra matka alebo Kazuo. Prezieravo som sa vyhol miestam, kam chodili oni a miestam, kam som obvykle chodil ja, pre prípad, že by ma naozaj hľadali a neležali v šampanskom na oslavu zbavenia sa mojej otravnej existencie. Bohužiaľ, na niečo som zabudol... v duchu som to zvalil na úpal, ktorý bol následkom šiestich hodín strávených na slnku bez možnosti občerstvenia, keďže som bol na mizine.

Keď pri mne zastalo čierne auto s dymovými sklami, myslel som, že som naštval Yakuzu. Tip mi nevyšiel – naštval som len jedného matikára. Hoci... ak by som ho mal súdiť podľa pocitov, ktoré okolo seba momentálne vyvolával, hrdo by som ho priradil k elite podsvetia.

„Nasadaj,“ prikázal mi a keďže jeho európske auto začalo už na ulici vyvolávať šepot a spýtavé pohľady, radšej som poslúchol.

„Prednášky si odpusť,“ zavrčal som, pretože mi bolo jasné, že obdobie mojej slobody skončilo. Stočil to na najbližšie parkovisko a keď sa ku mne otočil, naozaj som si myslel, že mi jednu natiahne, hoci som mu cez čierne sklá okuliarov nevidel do očí.

„A čo čakáš, dočerta, pochvalu?! Si ty vôbec normálny? Čo ťa to napadlo za debilnú myšlienku, utiecť z domu? Myslel som, že ťa niekde rozkrájali na kúsky a ty sa tu pokojne premávaš na slniečku, ako keby sa nič nedialo! Skoro ma porazilo, keď som o tom od tvojej triednej počul, asi pol hodiny ma vypočúvala, čo o tebe viem, a ty mi teraz povieš, aby som si odpustil prednášky? Čo si, do riti, o sebe vôbec myslíš?!“

Že som kretén, napadlo mi v momente, ale akosi sa mi zdalo, že to počuť nechce.

„Sorry,“ začal som a Naoya sa hodil späť na svoje sedadlo takou silou, že celé auto poskočilo.

„Mne z teba preskočí,“ pokrútil hlavou a na chvíľu sa poskladal na volant. Odrazu mi došiel obsah jeho slov – spôsobil som problémy aj jemu. Do riti, ja nechcem spôsobovať problémy, chcem len na pár dní, mesiacov alebo možno rokov zmiznúť z povrchu zemského... je to také ťažké?!

„Nechápem ťa. Správaš sa ako rozmaznané decko...“ pokúsil sa vypáčiť zo mňa ľútosť po dobrom. Nepodarilo sa – jediné, čo dosiahol, bolo, že to vo mne začínalo vrieť. Všetko mi liezlo na nervy – dokonca aj tie poondiate čierne okuliare, ktoré si odmietal zložiť aj v šere, v ktorom sme sedeli.

„OK, vôbec ma to nemrzí, to chceš počuť? Mám sto chutí teraz vystúpiť a na všetko sa vysrať, jasné? A vieš čo? Asi to aj urobím,“ oznámil som mu a dokonca som prestal ziapať. Otvoril som dvere a naozaj som vystúpil. Nebolo to také ťažké. Chcel som odísť a neotáčať sa, a to už bolo horšie. Keďže som nikdy nepatril k jedincom s vypestovaným sebaovládaním, skončil som presne tam, kde som začal: v jeho aute.

Uškrnul sa, keď som si znovu sadol vedľa neho a mne sa okamžite zachcelo vystúpiť. Tentoraz som došiel len po otvorenie dverí. Keď som ich znovu zatresol (omnoho prudšie, než to mechanika auta vyžadovala), prejavili sa vo mne ďalšie brutálne sklony – dostal som chuť niečo nakopnúť. Odrazu som si uvedomil, že nedokážem len tak odísť a nechať ho za sebou. A zároveň tu nemôžem len tak sedieť, pretože si naplno rozviniem agresiu alebo schizofréniu.

„Nemôžeš povedať, že som imbecil a že mi odpúšťaš?“ zaprosil som – naozaj mal pravdu. Správam sa ako decko. A vadí to niekomu? Mne nie. No, možno trochu...

Konečne si zložil tie mafiánske okuliare a ja som si s prekvapením všimol, že jeho oči sú červené. Ani sa nepokúšal zvaliť to na ventiláciu. Jednoducho ma objal a na moje prekvapenie som neslzil ja, ale on:

„Si imbecil, s tým súhlasím. A odpustím ti, ak mi sľúbiš, že za mnou prídeš s akýmkoľvek problémom, ktorý budeš mať.“

„Nemám desať, dokážem si poradiť sám,“ skúsil som otrepanú vetičku, ktorá obvykle zaberala na necitlivé typy rodičov. Predovšetkým na typy, ktoré sa snažia pomôcť za každú cenu – teda aj za cenu poníženia úbohých detičiek.

Pozrel na mňa prekvapivo vážne a mne došlo, že jeho slová asi nie sú len o prázdnych sľuboch.

„Ichiro... ak... ak chceš pokračovať v tomto... vzťahu, musíš mi veriť.“

Hlas sa mu zadrhával a ja som ohromene prikývol. Hlavou sa mi preháňala len jediná otázka: Čo sa mu asi stalo v minulosti, že tak veľmi potrebuje sľuby dôvery?

Konečne sa usmial, hoci to stále bol silený úsmev:

„Ak sa nechceš vrátiť domov, ostaň u mňa.“