Henry

„Kto ste?“ skríkla stará dáma, keď zapálila svetlo v kuchyni a zbadala v nej stáť asi štyridsaťročného muža.  Chlapík prekvapene zaklipkal očami a dezorientovane sa  rozhliadal po izbe.

„Som Henry,“ odpovedal muž a stále sa nechápavo obzeral po malej kuchyni.

„A čo tu robíte, Henry?“ prísne na neho pozrela.

„Neviem. Naozaj neviem. Pamätám si len, že som vystúpil z auta a šiel kúpiť deťom pomaranče. A zrazu som tu.“

„Nie je vám zle, Henry? Ste akýsi bledý. Napite sa vody.“

„Nie ďakujem, netreba. Asi by som už mal ísť.“ Otočil sa  smerom k dverám.  Vtedy starena znova vykríkla.

„Preboha, Henry, veď vy ste zranený! Nebolí vás hlava? Máte tam obrovskú ranu.“

Muž sa prekvapene chytil za čelo. Na prstoch mu ostala stuhnutá krv. Mĺkvo sa na ňu díval a snažil sa spomenúť si, čo sa vlastne stalo.

Z myšlienok ho vyrušila starena. Skúmavo si obzerala jeho čelo. „Asi vás niekto ovalil po hlave a na chvíľu ste stratili  pamäť.“

„Asi,“ odpovedal, hoci sa mu to nezdalo pravdepodobné. „Máte niekde zrkadlo?“ šúchal si ranu, ale necítil žiadnu bolesť.

Starena zamietavo pokrútila hlavou. „Posledné sa mi rozbilo asi pred rokom a nové som si už nekúpila. Načo? Mám  už svoj vek, takto aspoň nevidím, ako starnem,“ usmiala sa.  Henry jej nevenoval pozornosť. Stále si trel ranu, ale vôbec nič necítil.

„Naozaj už musím ísť.“

„Nechoďte!“ prosebne vykríkla. „Ostaňte ešte chvíľu. Urobím vám čaj. Už dávno u mňa nikto nebol na návšteve.“

Henry bol prekvapený absurdnou situáciou so stratou pamäte, cítil sa divne.  Doma ho čakala žena a deti, napriek tomu sa posadil a sledoval starenu v bielej dlhej nočnej košeli. S úsmevom mu podala horúci čaj a posadila sa oproti nemu.

Sledoval pariaci sa pohár, ale ani sa ho nedotkol.

„Viete, cítim sa taká osamelá. Moja dcéra sa so mnou už pár týždňov nerozpráva. Občas sem príde, tvári sa, že ma nevidí. Poleje kvety, občas sa prihovorí k mojej fotografii v spálni. Chvíľami  si povzdychne a povie: ´Mama, čo si mi to spravila?´ Ale čo som jej urobila? Neviem. Z ničoho nič sa so mnou prestala rozprávať. Dokonca mi odtiaľ zobrala aj môjho kocúra. Síce už dva dni na mňa iba prskal a nechcel nič žrať, ale predsa – aspoň som nebola tak sama. Kričala som, prosila som ju, nech mi ho neberie, ale kocúr len viac prskal a ježil sa. Dokonca aj poškrabal moju dcéru, keď ho brala na ruky. Tvárila sa, že ma nepočuje a nevidí, strčila kocúra do klietky a bez rozlúčky odišla. Rozumiete tomu, Henry?“

Muž sa bez odpovede postavil k oknu a zahľadel sa von, na ulicu. Svetlo pouličnej lampy a farebné svetielka policajného auta a sanitky osvetľovali dav ľudí stojacich v kruhu. Uprostred zbadal svoje strieborné auto. Z pántov na strane vodiča viseli nalomené dvere. Starena k nemu opatrne pristúpila. Spolu sa ticho dívali na zem, kde ležalo vymrštené, zvláštne pokrútené telo muža s hlavou na nízkom obrubníku, po ktorom sa tiahla mazľavá tmavá škvrna. Okolo neho sa povaľovali rozkotúľané pomaranče. Henry sa znova chytil za čelo a zatrpknuto si ho šúchal.

„Teraz už naozaj musím odísť. A vy by ste mali ísť tiež.“