Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Obraz z večnosti

11. 05. 2006
1
0
934
Autor
Eolair

Možno to poznáte, ba čo viac, som si istý, že to poznáte...keď vás osloví prchavý moment niečoho vzácneho, možno obraz, možno vôňa niecoho čo vyvoláva spomienky...a vtedy sa zrodí chuť, alebo doslova nutkanie, dať o tom vedieť...nenechať to v svojej hlave, dať na papier...pokúsiť sa o to... toto krátke čosi je výplodom jedného obrazu z Krakowskej galérie...

 
 
    Bola už tma, keď sa vracal. Celou cestou premýšľal, kde zoženie peniaze na ďalšie lieky a ako zaplatí lekára, ktorému už dlhoval viac než dosť. Potom ale zahnal tieto myšlienky inými, ešte horšími.Prišlo mu na um, ako neraz v posledných dňoch, že sa jej stav miesto zlepšovania zhoršuje. A opäť pocítil v žalúdku tie malé záchvevy strachu, ktorý vznikol z obavy, že ju môže stratiť.
    Pridal do kroku. Hlina na ceste už stihla nadobudnúť zmrazený tvar, takže sa už tak nezabáral, ako keď od nej odchádzal. Medzi domami prebehol závan vetra a jeho striaslo, celkom ľudsky. Nad hlavou sa mu ligotali hviezdy, tak ako vtedy, keď si ju prvýkrát povšimol, ako keď mu venovala prvý bozk, tak ako keď si ju vzal prvýkrát v tráve, na kopci. Dnes im ale nevenoval pozornosť.
    Zahol za kostolom do prvej uličky a rýchlym krokom vstúpil do druhého domu, ktorý sa ničím nelíšil od iných v tejto ulici. Nízky, začadený, s často opravovanou strechou a malými okienkami, ktorými len tak-tak že prešli slnečne lúče, keď sa slnko schyľovalo k Západným kopcom.
    Neklopal, proste siahol po kľučke a vstúpil - bol to jeho dom a jeho žena, pomyslel si s pýchou. Na dom až tak byť pyšný nemohol, bola to niečo viac než stajnička, ale stala sa z nej kráľovská dvorana, keď sa v nej obracala ona. Jej zlaté vlasy, oči, prenikavé a predsa jemné a súcitné, jej kroky tanečnice a úprimný smiech, keď náhodou zakopol svojimi nemotornými nohami, alebo keď sa jej neohrabane pokúšal vyjadriť obdiv a vďaku. "Netreba mi tvoje slová, ľúbila by som ťa i bez nich," zvykla poznamenať. Takáto je moja žena, myslel si hrdo, keď prekračoval prah. 
    Dvere zaškrípali vo verajach a prerušili tak ticho, ktoré si uvedomil až potom.Zastal tam kde bol a nechal ho chvíľu pôsobiť, stojac na kraji izby, snažiac sa rozoznať siluety vecí vo svetle jedinej sviečky, ktorá tu chabo osvetľovala miestnosť.
    Pohľad mu najprv padol na posteľ, znôšku slamy, koží a kožušín v kúte, kde spala, keď odchádzal. Nerozoznal ju ležiacu ihneď, tak ako bola zakrytá, ale keď pristúpil bližšie, so sviečkou v ruke, uvidel jej spanilú tvár so záplavou žiariacich vlasov rozhodenou na kožušine, spiacu krásu, s uvoľnenými, pokojnými rysmi, takmer úsmevom. Ale k nemu jej pery nikdy nemali ďaleko.
    Vedel, že tento obraz v ňom ostane navždy, tak ako mnohé iné, ale netušil ešte, že tento bude jedným z posledných.
    Skonil sa k nej, aby ju pobozkal, jemne, snažiac sa ju nezobudiť zo spánku, ktorý jej tak pomáhal, potom vstal a obrátil sa k stolu, stojacemu uprostred miestnosti. Vtedy zastonala a on bol ihneď naspäť pri nej, šepkajúc jej meno - " Ellenai!". Teraz jej tvár už získala bolestný nádych, menila sa priamo pred ním, ako svetlo dňa pred nocou, keď padá súmrak.
    Otvorila oči, naplnené strachom, ale nepovedala nič, len vyhľadala jeho tvár, jeho oči, kĺzala po ňom pohľadom , akoby ho videla po prvýkrát, než sa opäť vrátila k jeho očiam. Chcela mu podať ruku, ale bola príliš slabá a on to videl. Zobraj jej ruku do svojich dlani, vnímajúc aká je rozpálená a z jej neuhýbajúceho pohľadu a tej zvláštnej žiadostivosti v celej jej bytosti pochopil, že sa blíži koniec.
  Zmocnil sa ho obrovský smútok, z času, v ktorom sa už nebudú môcť tešiť jeden z druhého, z pocitu ľútosti, že jej nestihol a nemohol dať všetko to, čo chcel a že skončí svoj život tak mladá, tá úžasná žena ležiaca teraz pri ňom.
   Všetko to netrvalo dlho a keď doznel jej posledný výdych a ticho bolo ťaživejšie než vzduch pred letnou búrkou, sadol si na okraj lôžka a želal si umrieť spolu s ňou.
 
Sedel tam a keby ho niekto videl, niekto, kto by kráčal okolo a pritiahla ho zvedavosť a drobná žiara výchádzajúca z okienok, videl by muža sediaceho na kraji postele, v ktorej ležala nádherná žena, s očami upretými k hradám pod strechou..
 Určite by si povšimol jej vlasy a to ako tam ležala, kým muž vedľa nej vyzeral ako zlomený, prezrádzala to celá jeho postava,..neprítomný pohľad a výraz tváre, ktorý hovoril o...
..o všetkom, čo by človek nemal prežiť a predsa občas musí, o tom že sú chvíle, ktoré sú horšie ako smrť.
   On tam sedel, pri svojej mŕtvej láske a vonku začal dom obchádzať mráz...
 
 
(Podľa obrazu Jacka Malczewskiego - Śmierć Ellenai. Národné múzeum v Krakowe)

Eolair
20. 06. 2006
Dát tip
nie je vari vsetko, co piseme, len akymsi opisom obrazu, volneho, alebo skryteho, ktory nas zaujme natolko, ze to spsobi iskru? s tym druhym suhlasim..alebo slovami ineho cloveka... je lespie horiet ako svieca jasna, i ked kratko, nez sa cely cas len triast malym plamienkom a nakoniec i tak dohoriet

Baziliška
14. 06. 2006
Dát tip
Mám za to, že jsem ten obraz někde viděla...nebo alespoň podobný, je mi to povědomé... Zajímavý nápad, napsat povídku podle obrazu...takovou smutnou:(( ale možná je lepší alespoň na chvíli něco krásného prožít než jenom celý život se plácat od ničeho nikam, bez bolesti a bez lásky.

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru