Biedna ilúzia klamu

Niekedy si pripadám taká trápna. Naivné dievčatko, tak nevinne pôsobiace, ktoré sa potrebuje o všetkom rozprávať, vždy sa o niekoho opierať.. No ten "niekto" tu nikdy nie je!! Načo sa o tom, do pekla, potrebujem baviť?!

Prečo ten zbabelý strach?! Áno, oprávnený, no i tak si želám, aby zmizol. Všetko len komplikuje!! Ani čo by si zaumienil, že ma zničí.. Tvári sa, že ma chráni, ale je to len podlá maska nasadená na úlisnom ksichte krutej duše.. Spolčil sa s "láskou" a teraz vedieme nerovný boj.

Zase tá slabosť. Už aj pero mi padá z ruky. Myšlienka na teba a chvíle voňajúce tvojím náručím   vždy začierni hoci najsvetlejší deň. A ja tomu nikdy nezabránim. Asi si myslím, že sebatyrania je krásna vec.. Do istej miery áno..

Kúsky rozbitého skla sa válajú po dlážke v kúpeľni a miešajú sa s čerstvou krvou. Pach krvi ma neláka, ale jej farba a odlesky..!! Fascinujú moju vybielenú myseľ..

Jeden zdvihnem a začnem si kresliť na chrbte ruky, na jedinom čistom mieste. Ktovie, koľko tu sedím. Možno hodiny, možno dni. Maľujem ružu, priamo na koži. Je ako ty, tak krásne sfetovaná..

Zrazu ma vyruší zvonenie telefónu. Ľahostajne naň pozriem, nechystám sa zdvihnúť, nech by volal aj sám kráľ rozprávkova a pozýval ma doň. Na displeji však svieti tvoja tvár, bez úsmevu. "On mi volá!!" prebleskne mi mysľou. Prečo voláš?! Zdvihnem to. Nie, radšej nie. Polož to už!! Nevládzem to ďalej počúvať, zapchám si uši, no stále mi v nich znie šialené zvonenie. Počujem ho v každej bunke roztraseného tela. Už to nevydržím.. "Prosím?" "Ja..chcel som počuť tvoj hlas. Chcel by som ťa vidieť." Vybuchnem zlomyseľným smiechom naplneným sarkazmom..a bolesťou.. Musím z nej kúsok preniesť aj na teba, inak hrozí, že sa zbláznim. Že zhorím túžbou po tvojich očiach. Po tvojich jemných perách.

Opakuješ svoje slová. Nie, na druhýkrát to nie je ani trochu smiešne, tak prečo neprestaneš?! Počuješ, ako dunivo mi dopadajú slzy do lona? "Tak prídi." zachytím svoj hlas sama sa tomu čudujem. To zaiste nebol môj hlas. Ale povedala si to!! Daj mi pokoj, prečo mi nedáš pokoj?! Prečo ma otravujú ešte aj hlasy v hlave?!

Keď skončíme, začnem zhŕňať sklo a hádzať ho do koša. Nechcem, aby si videl ten neporiadok. Určite si stále tak nádherný. Stále máš v pohľade oceľové kvety, ktoré svojou žiarou a tajomnosťou lákajú do nebezpečného dobrodružstva. Pôsobia dobu ľadovú i v pekle. No ak vieme, ako založiť večný oheň a uloviť mamuta, je skvelé žiť v dobe ľadovej. Vtedy sme si mysleli, že to vieme. Ako to bude tentoraz??