S chladnou hlavou

Chrbtom sa vnáram do mäkkej trávy a plnými dúškami  nasávam svieži vlhký vzduch. Vnímam ako každá moja bunka dychtivo otvára póry a púšťa ho dnu. Slnečný lúč ma prenikol snáď až do špiku kosti a  zohrial vysilené, citom zmárané telo.
Aspoň na moment nechcem nič cítiť. Iba sa dívať na okolitú nádheru, stať sa jej necitlivou súčasťou. Napríklad kameňom na dne jazera, ktoré žiari do diaľav ako keby do neho popadali hviezdy z celého neba a ani tu neprestali tešiť moju dušu.
Ľudia kúpajúci sa v jazere alebo len tak vylihujúci na dekách sa pomaly rozchádzajú a keď po pol hodine otvorím oči, som tu úplne sama. Obklopuje ma len pokojné ticho sálajúce z čerstvou zeleňou natretých stromov, sklená hladina vody (možno skrývajúca pohrebné tajomstvá všetkých svetov) a nekonečná modrava bezoblačnej oblohy. Nechám sa ňou pohltiť. Kľudne, veď nie je čo stratiť. Ani získať.
Vstávam a idem tesne k brehu. Na chvíľu sa zastavím a neprítomne hľadím na vzdialený ostrovček uprostred tejto veľkej kvapky plnej padlých hviezd. Tam sa už nedostanem...
V zhypnotizovanej dezilúzii sa pohnem a kráčam ďalej. Ignorujem chlad, čo objíma nohy...už som po pás ponorená... Keď zo seba začnem strhávať šaty, aj mesiac   zájde za jediný oblak, akoby pripravený presne na túto príležitosť. "Čo?!" skríknem, "som hanebnejšia ako ty? Ty, čo každú noc zosielaš zúfalcom balíčky dávkovanej nádeje, i keď až pridobre vieš, aká je falošná?"
Handry plávajú na povrchu a odmietajú sa potopiť, Asi sa tiež budú snažiť odhovoriť ma... Nech, zasmejem sa ich márnej snahe.
Teraz ma už nič nedrží, nič ma neťaží. Odrazila som sa a pravidelnými tempami plávam a rozrážam takmer nehybné molekuly životodarnej - životberúcej tekutiny. Luna vykukla spoza vatového priateľa - utešiteľa a spolu zvedavo hľadia, ako smerujem k ostrovu. Nikdy tam však neprídem. Kus od neho prestávam zaberať a len tak sa vznášam.. Len tak dovolím, aby telo a duša boli nezávislé od seba.
Už ma to nebaví, potápam sa. Rozhliadnem sa okolo seba. Je zábavné pozorovať ten zvláštny svet. Nič tu nie je také, ako hore. Všetko sa zdá byť akési  nadnesené..tiché a naplnené pokojom. To inde nenájdem. A tak krásne čierne. Už za okamih ma pohltí vesmírna temnota. Naozaj sa neviem dočkať. Cítim chvenie na celom tele. Akoby som ani nešla v ústrety smrti…