Častý koniec

„Sedela na zemi. Neprítomný pohľad upierala na nebo. Bola krásna, mala prenikavé modré oči, ktoré akoby boli v tej chvíli zastreté závojom, červené vykrojené pery, dlhé zlatisté vlasy a ladnú postavu. Na prvý pohľad sa dalo zistiť, že je to víla. Bol to krásny obraz lahodiaci oku. Jediná malá, ale naozaj malilinká vecička ho kazila. Ani ju z diaľky nebolo vidieť, ale bola tam. Malá čierna lesknúca sa slza. Kotúľala sa jej po líci a pomaly, stále tým istým tempom pokračovala až k ústam.

Víla zdvihla ruku a zotrela si jediný náznak jej smútku. Sedela a upierala oči stále na to isté miesto. V jej hlave a aj v celom tele sa odohrávalo čosi úplne iné.

Nesedela tam na velikánskej lúke plnej rôznofarebných kvetína a nebehali okolo nej iné krásne a veselé víly. Bola sama na okraji veľkej skaly. Odrazu spadla a zachytila sa rukou o tenký konárik. Jej ruka však nebola silná, ale bola zmorená neuveriteľným žiaľom nad nespravodlivosťou tohto sveta. Iba na veľmi krátky okamih pomyslela na pomstu, ale aj ta chvíľka stačila a jej ruka úplne ochabla.

Padala dole a dole. Čím bola hlbšie, tým lepšie a jasnejšie sa jej vybavovali spomienky na to, ako veľmi jej ubližovali tie bytosti.

Nie. Už necítila smútok ani žiaľ. Celým jej telom otriasala nenávisť a túžba po pomste.

A dopadla. Dopadla a ošľahol ju prudký ohnivý plameň. Plameň, ktorý živí jediný cit – nenávisť. Aj keby všetci živitelia tohto plameňa prestali nenávidieť a plameň by nadobro zmyzol, rodili by sa ďalší a ďalší, ktorí by nevedomky ho oživovali.

Ošľahol ju teda nesmrteľný plameň. Vstala a už viac nebola víla s modrými očami, červenými ústami a zlatistými vlasmi. Podľahla plameňu a už bolo rozhodnuté. Už nikdy nepocíti radosť, už nikdy nebude tancovať a spievať, už nikdy na jej tvári nezažiari úsmev. Zaťala ruky v päste a otvorila svoje oči. Boli tmavé. Otočila hlavu a zlatisté vlasy sa zmenili na čierne.  Škodoradostne sa uškrnula a jej pery stmavli. Stala sa Temnou.

Takto dopadne mnoho životov víl...“ dopovedal Rollis a pozrel na svojho učňa, ktorý nemohol nájsť slová. „Nie!“ vykríkol učeň a zúfalo zatriasol Rollisom. Vybehol z malej chatrčky a zapozeral sa na mesiac. Priezračná slza sa mu skotúľala po tvári a on sa bezmocne vrátil dnu.