Magnet včerajška

Magnet včerajška horel. Môj fotoaparát
sa zahryzol do oblohy, ktorá porodila
spomienku a rozštiepenú fotku.
Sedeli sme, hrali s úsmevmi
a jedli segedínsky guľáš z kuracieho mäsa.
Otvoril som dvere tvojej nepárnej prítomnosti,
vošiel s ňou zápach spomienok na neprežitú minulosť.

Čo sa stalo potom už na tej skrvavenej fotke
nebolo. Miesto toho som počúval Hendrixa
a písal básne. O malých deťoch v cigaretách
a vulgárnej hmotnosti sveta, o tom,
že z kolien mi rašia kríky a život
tečie pomimo mňa ako lístie budúcej jesene.

Z ihriska pred oblokom bolo počuť mráz
a tvoje ústa vraveli "nikdy" tak hlasno
ako hlasno sa to len dá počuť. Pomedzi
stiahnuté šupiny trochu slnečného svetla
vyproseného pre mňa asi samotným Bohom.
Kamarát mi vravel, že moja inteligencia
sa nezmestí do pohára s pivom a číslo
mojej existencie sa raz bude krútiť
ako integritná súčasť všesystému.
Moje ústa vraveli "nasrať".

Tak hlasno,
ako sa to len dá povedať.

Magnet včerajška vyvieral a jeho vrednaté telo
vystieľa sa miesto asfaltu na chodníku.
"Kto si?" "Počúvam The Who a píšem básne."

---