záverečná

tak, a je to... mám za sebou ďalšiu prebdenú noc. V oknách sa zrkadlí slnko, Vzdialené na milióny kilometrov, Jasné, horúce A také malé, Že ho kľudne zovriem v dlani. Je jeseň... A naozaj krásna, ako si bola ty, Keď si stála v parku Uprostred žltých a červených Opadaných listov A bola si taká krásna, Že som ťa mohol kľudne chytiť do dlane. Hodil som skalu... Z brehu do prostriedku rieky, Ktorá tu tečie už tisíce rokov A tým som zmazal Práve tento okamih, Čo sa odrazil od jej nepokojnej hladiny. Práve ho odnáša Ďaleko od nás dvoch A tá chvíľa Sa skončila veľmi rýchlo. Nech som sa akokoľvek snažil, Nedokázal som ju chytiť do dlaní. Mohol som sa len rozlúčiť S tým, čo bolo. Zavreli ďalší bar. Je ráno. Svitá. Boli to fakt pekné časy.