Medvedica

Medvedica Je teplý júnový večer. Sedím pri ohni a obzerám si muža sediaceho oproti mne. Má čierne vlasy, fúzy, obočie a aj oči, v ktorých je zvláštny divoký pohľad. Má meno Milan, je to bežnémeno. K tomu človeku sa ani veľmi nehodí, je to také obyčajné meno. Ale tento Milan jezvláštny človek. Veľa toho o ňom neviem, ale niečo som zachytil z jeho rečí. Bol už aj vo väzení, čo mu pri jeho divokom vzhľade nie je ťažké uveriť, rád chodí do lesa. Má trochu svojský názor na zabíjanie zvierat. Nemá rád poľovníkov a pytliakov, lebo nemôže pochopiť, ako niekto môže surovo zastreliť zviera, alebo ho chytiť do pytliackeho oka. Na tom nie je nič zvláštne, skoro každému človeku je ľúto zabiť zviera. No on sa priznal, že tiež bol pytliakom, ale ako sám povedal, trochu iným. Aj tri, alebo štyri hodiny dokázal ležať v tráve a čakať na zver. Keď sa objavila srna, alebo zajac, zaútočil s palicou, alebo inou ručnou zbraňou. Nepripúšťa, že by to niečo malo spoločné so surovým zabíjaním. Hovorí tomu „fair - play.“ Zviera má takú istú šancu uniknúť, akú má on chytiť ho. To je jeho názor a nikto mu ho nevyvráti. Často hovorieva, že nemá veľmi rád ľudí. Radšej trávi voľné dni v lese. Teraz ma však na ňom zaujalo niečo iné. Bola to hrubá liesková palica, dlhá a na jednom konci dôkladne naostrená, ktorú má vždy pri sebe. Zvedavosť mi nedala, aby som sa ho neopýtal,prečo ju stále nosí so sebou. Mal som šťastie, mal dobrú náladu, tak sa hneď sa pustil do rozprávania. „Je to čiastočne môj zvyk z čias, keď som ešte pytliačil v Tatrách. Ale nosím ju so sebou hlavne preto, lebo podobná mi raz zachránila život. Stalo sa to asi pred 10 – timi rokmi, pracoval som vtedy na Čiernom Váhu, v lesoch. Je to terén strmý a neprehľadný. Samé kopce a jamy, hustý a tmavý les. Ľudí tam chodí málo aj napriek tomu, že je tam veľa húb. Pešo je to pre nich asi moc ďaleko. Často som sa tam chodil prechádzať. V to ráno, keď sa to stalo, mal som pri sebe hrubú lieskovú palicu, ako vždy zaostrenú na jednom konci. Ako som už povedal, bol to zvyk z čias, keď som ešte pytliačil. Bol som na svojej obvyklej prechádzke lesom. Prechádzal som práve pomedzi nejaké vývraty, keď sa za jedným z nich vynorila medvedica s dvoma mladými. Trvalo to len pár sekúnd, nemal som šancu uniknúť. Jediné, čo som stihol urobiť predtým, ako sa na mňa vrhla, nastavil som palicu ostrým koncom k nej. Medvedica ma zhodila na zem, palica sa vzpriečila a medvedica sa na ňu nabodla. Nebyť tej palice, už nežijem. Medvedica rýchlo podľahla zraneniu, tak sa mi skoro nič nestalo. Ležal som na bruchu, tak si to odniesol môj chrbát. Ostali tam dve malé, neškodné medvieďatá. Špinavý a zakrvavený som namáhavo došiel niekoľko 100 metrov k lesníkovi. Kým prišla sanitka, rozpovedal som mu, čo sa mi stalo. Bolo niečo treba robiťs mláďatami. Dodnes nemám toho človeka rád, kvôli nemu som mal problémy s úradmi, lebo medveď je chránené zviera. Tak, odvtedy nosím so sebou do lesa podobnú palicu.“ Týmto skončil svoj príbeh. Rozmýšľal som. Milan bol ku mne vo všetkom úprimný, môžem to povedať, aj keď ho až tak dobre nepoznám. Nebolo jeho zvykom vymýšľať si, ale veď totoje príbeh ako vystrihnutý z dobrodružnej knižky! Neodvážil som sa mu naznačiť, že mu neverím. Nemá rád, keď mu niekto protirečí. Ale aj tak asi tušil, že jeho príbehu moc neverím. O chvíľu, len čo doplietol krásny kožený opasok - je to jeho koníček, vstal.Moje pochybnosti zmizli, akoby ich odvial vietor, pozeral som sa na jeho chrbát, na ktorom sa črtali jazvy po medvedích pazúroch. Tak predsa hovoril pravdu. Áno, Milan je zvláštny človek...

---