Ulica

Tma. Samota. Ticho... Ani nie tak ticho, ako to, čo ním nazývame, keď počujeme vzdialený hukot áut, šušťanie vetra, nočnú pieseň cvrčkov, kroky znásobené ozvenou, monotónne kvapkanie vody stekajúcej zo strechy na chodník... To zvláštne ticho noci, také iné ako unavujúci hluk veľkomesta za denného svetla. Mesto spalo. Noc sa prebúdzala k životu. V zastrčenej uličke neďaleko centra mesta však všetko vyzeralo inak.

Tak... Mŕtvo. Niežeby tam nebolo živého tvora, to niečo z vnútra ulice, jej tma, jej ticho, iné ako ticho naokolo, jej pach, chodníky pokryté kusmi opadanej omietky odhaľujúcej nahotu červených tehiel, vybité okenné tabule, to všetko a ešte niečo nedefinovateľné vyvolávalo dojem mŕtveho, zatuchnutého, stáročia hnijúceho miesta, tak veľmi kontrastujúceho so sviežim okolím. Aj tu však bol život. Z prevráteného kontajnera vybehla s piskotom čierna krysa prenasledovaná mačkou. Zatúlaný pes oňuchal smradľavé zvyšky rozkladajúcej sa ľudskej stravy zanechanej krysou, vtom prudko zdvihol hlavu a čosi vetril. Potom rýhlo prebehol cez ulicu a zmizol za rohom. Vzápätí sa na druhom konci ulice rozsvietila lampa. Jej slabé svetlo prenikalo cez hustú tmu ťažko, akoby chcelo presvietiť nejakú kašovitú hmotu. Hejno hmyzu, ktoré okamžite zahalilo tento jediný zdroj svetla v ulici, jej to sťažovalo ešte viac. Ozvali sa ťažké kroky. Na kamennej dlažbe zneli stále hlasnejšie a hlasnejšie, v úplnom tichu, ktoré zrazu pohltilo okolie, až ohlušujúco. Keď sa už zdalo, že hlasnejší zvuk sa nedá vydržať, kroky náhle ustali. Šepotavý hlas ulice sa opäť vrátil. Niečo ale bolo iné. Pod lampou niekto stál. Čiernym obečením ešte viac začierňoval šero svetelného kužeľa. Nebolo mu vidno tvár, čierna kapucňa nevpustila na ňu ani jediný slabučký lúč žltkavého svetla. Z jeho cigarety stúpal modrastý dym, pomaly sa rozplýval, svetlel, sivel, až sa na prechode tmy a svetla sliepňajúcej lampy strácal úplne. Vo svetle vytváral zvláštny efekt, nehybná osoba ním zahalená nadobúdala akýsi neskutočný výraz, akoby bola len prízrak v hmle, len sen, iba výplod fantázie unaveného človeka blúdiaceho nocou, neschopného rozoznať skutočnosť od nádejí jeho samotou zmorenej mysle. Postava tam však naozaj bola. Nehýbala sa. Stála s pohľadom upretým kdesi na náprotivný dom, ak aj vôbec videla niečo iné okrem čierňavy. Cigareta v ruke ľahostajne ovisnutej popri tele pomaly dohárala. V okamihu, keď zhasla, postava sa pohla. Ohorok dopadol na zem, tenký prúžok dymu zadusila ťažká čierna topánka. Čierny plášť sa zavlnil a zmizol aj s jeho majiteľom v otvore ošarpanej budovy, kedysi nazývanom dverami. Roj múch a komárov pokračoval v obliehaní plastového krytu, až kým po niekoľkých sekundách svetlo zhaslo. Chvíľu sa nič nepohlo. Potom z budovy oproti vyšiel muž. Mal na sebe biely oblek, na hlave elegantný klobúk, preto aj v hustej tme ho bolo slabo vidno. Silueta sa tíško mihla cez cestu a prikradla sa k dverám, kde predtým vošiel muž v plášti. Prikročila k tmavému otvoru. Na chvíľu zaváhala, ruka vystretá k ošúchanej doske bez kľučky trochu klesla, nato muž razantne odtlačil dvere a aj jeho pohltila tma. Niekoľko desiatok sekúnd sa zdalo, že sa ulička vrátila do zvyčajného pokoja. Krysa, svojou šikovnosťou zachránená pred mačacími trhákmi, sa zase pustila do odporných zvyškov medzi rozsypaným smetím. Popred tmavú lampu preletel netopier využijúc prekvapenie múch po zhasnutí ich slnka. Z prázdneho okenného rámu na poschodí bolo počuť zatrepotanie krídel, nato sa ulicou vzniesla s tichím zahúkaním sova a odletela na nočný lov. Nastalo hrozné, ťaživé ticho. Netrvalo dlho. Noc preťal výkrik. Strašný, chrapľavý výkrik, aký zo seba dokáže dostať len človek vo chvíli smrti, a predsa akoby to nebol hlas ľudský, dokonca ani zvierací, ale akýsi hlas prízraku, démona, nenapodobitľný nikým a ničím. Mrazil až v kostiach, týral sluch, a niesol sa nocou dlho a ďaleko, až zanikol v tom hrozivom tichu. Z dverí vyšiel muž v bielom obleku. Pomaly za sebou potiahol dvere, zdvihol sklonenú hlavu a ešte s rukou za chrbtom pozrel na koniec ulice. Na bielom saku mal tmavé škvrny. Ľahkým pohybom ho zo seba zhodil, preložil cez predlaktie, posunul si klobúk nižšie do čela a mačacím krokom odošiel do noci...

---