Life´s a Bitch - cast 16.

 

Nemýlil sa.

„Čo mi k tomu poviete?“ opýtal sa riaditeľ. Nevedel som, či sa mám hystericky rozrevať, alebo sa tváriť previnilo: slzy som si teda ponechal ako poslednú alternatívu a zvolil som psie oči.

„Tak?“ hrozivo si nás oboch premeral, odpovede sa však nedočkal. Naoya sa tváril ako odsúdenec a vytrvalo čumel na koberec. Sedel som asi meter od neho a nepochybne som nevyzeral o nič lepšie.

„Je vám dúfam jasné, že je to neprípustné a absolútne...“

„Prepáčte, pán riaditeľ,“ osvietila ma zrazu geniálna myšlienka. Naoya zodvihol pohľad od vypĺznutej kvetinovej dekorácie pod našimi nohami a jasne mi signalizoval, aby som zavrel hubu.

„Bola to stávka,“ pokračoval som a nenápadne som žmurkol na Naoyu. Vyzeral, akoby ho niekto ovalil po hlave. Riaditeľ si nás pochybovačne premeral a zdalo sa, že mojim slovám na dôveryhodnosti uberá práve Naoyova poklesnutá sánka. Takže mi neostávalo nič iné, len si vyslúžiť ďalšieho Oscara za herecký výkon v hlavnej úlohe:

„Áno, Hikari-sensei... bola to stávka... ja... strašne ma to mrzí, ale... inak by som musel... zjesť dážďovku a ja ich strašne nenávidím...“

Ako som potláčal smiech pri pohľade na nechápavý Naoyov ksicht, podarilo sa mi aj červenať sa. Riaditeľ nadvihol obočie:

„Nie som si istý, či vám mám veriť, Furugawa... mám totiž dojem, že vaša profesorka anglického jazyka hovorila čosi o... uhm... ehm... teda eh...“

Podozrivo sa rozkašľal a mne došlo, že myslí Naoyovu ruku na mojom zadku. Aha. Priťažujúca okolnosť.

„Nechápem, pán riaditeľ...?“ zahral som naivitu a riaditeľ očervenel ako paprika.

„Vravela, že... tu Hikari-san vás... ehm... intímnejšie objímal...“

„Iste sa pomýlila a v tom rozčúlení povedala senseiovo meno namiesto môjho...“ usmial som sa, blahosklonne pripúšťajúc chyby starej a senilnej ženy. Želaný efekt sa tak trochu minul účinkom, keďže zmienená profesorka nemala ani štyridsať, ale podarilo sa mi presvedčiť riaditeľa natoľko, že nebol potrebný ďalší srdcervúci vstup o zlej rodinnej situácii a mojej duševnej neistote.

„Dobre, Furugawa, s kým ste sa stavili? Ak mi poviete meno a dotyčná osoba to potvrdí, pustím vás len s pokarhaním.“

Naoya na mňa vrhol veľavýznamný pohľad – nemusel to ani vysloviť, aby som si v jeho očiach prečítal ja som ti vravel, aby si bol ticho.

„To meno,“ zavrčal riaditeľ.

„Heh... bol som dosť opitý, nepamätám si presne...“

Naoya si zložil tvár do dlaní. Uznávam, tak toto som prehnal. Riaditeľ však len znovu nadvihol obočie - očividne si nerobil ilúzie o morálke dnešnej mládeže. Podcenil som však jeho diplomaciu:

„Takže vy... ehm... robíte veci, ktoré sú predmetom stávky bez toho, aby ste si pamätali, s kým ste sa stavili?“

Jedna nula pre neho, dočerta....

„To meno, Furugawa, inak odtiaľto letíte...“

„Shinji Okamatsu z mojej triedy,“ povedal som prvé a jediné meno, ktoré prichádzalo do úvahy. Ostávalo len dúfať, že Shinji bude mať jednu zo svetlejších chvíľok...

„Výborne,“ riaditeľ vybral zo zásuvky hrubý zošit a chvíľu v ňom listoval. Potom vytočil telefónne číslo a zapol hlasitý odposluch. Dočerta... čakal som, že pošle pre Shinjiho osobne a dá mi čas rozmyslieť si, čo ďalej...

„Tu Horúca linka. Ak si želáte, aby som vám to urobil rukami, stlačte jednotku. Ak si želáte, aby som vám to urobil ústami, stlačte dvojku. Ak si želáte anál, tak si strčte do riti banán, lebo ja nie som teplý. A ak vás ešte neprešla chuť hovoriť so mnou, zanechajte mi odkaz.“

Ozvalo sa krátke pípnutie a prebralo ma z tranzu. Pozrel som sa okolo: Naoya sa zvíjal v kŕčoch potláčaného smiechu a riaditeľ bol červený ako slniečko na japonskej vlajke. Mne samému by bolo tiež do smiechu, keby som si nenadával za ten poondiaty Shinjiho odkazovač, na ktorý som úplne zabudol.

Riaditeľ sa spamätal ako prvý a začal diktovať (presnejšie, koktať) odkaz:

„O–okamatsu-kun, tu... riaditeľ vašej školy... prosím, ozvite sa... keď... ehm... budete mať čas...“

„Áno?“ ozval sa zadychčaný hlas, ktorý mohol patriť jedine Shinjimu. Nezdalo sa, že by si robil problémy z toho, čo si riaditeľ práve vypočul. „Čo potrebujete, pán riaditeľ?“

„Ehm... Okamatsu-kun, potreboval by som vedieť podrobnosti vašej stávky s Furugawom...“

„No, buď som bol taký ožratý, že sa nepamätám, alebo sme sa o nič nestavili...“

Riaditeľ na mňa pozrel dosť podozrievavo. Oblial ma studený pot:

„Spomeň si, Shinji, tá stávka, keď si mi kázal...“

„Mlčte,“ prikázal mi riaditeľ a ticho v telefóne aj v miestnosti jasne signalizovalo, že Shinjimu zapálilo, že mám problém. Bohužiaľ, riaditeľ si tiež začínal dávať dve a dve dokopy.

„Myslím tú stávku, keď ste kázali Furugawovi, aby umiestnil tajnú kameru do zborovne...“

„To urobil?! Teda... chcem povedať, už to urobil? No hej, bola to stávka...“

Riaditeľ na mňa pozrel nechutne víťazoslávne:

„Vďaka, Okamatsu-kun. To je všetko, čo som potreboval vedieť...“

Zrušil hovor a ja som mal náhle podivne prázdny pocit.

Naoya vstal:

„Myslím, že viac nie je treba. Odídem dobrovoľne, zajtra máte na stole moju výpoveď. Bol by som rád, keby to ostalo medzi nami...“

Riaditeľ prikývol a otočil sa ku mne:

„Je naozaj chvályhodné, že sa snažíš brániť svojho učiteľa, aj keď ťa obťažoval...“

„On ma neobťažoval! Dočerta, to ja som ho provokoval!“ vybuchol som a ani som si nevšimol, kedy som tiež vstal. Zmĺkol som, keď som na pleci pocítil známu ruku:

„Stačí, Ichiro. Už som povedal – odchádzam. Povedz Miyagimu, že sa ospravedlňujem a že... že vyhral.“

Riaditeľ na nás prekvapene zízal: asi mu došlo, o čo tu ide. Došlo to aj mne (teda, viac-menej) a okamžite ma začali štípať oči.

„Naoya...“ zastavil som ho, keď chcel odísť. Mal som taký nepríjemný ťaživý pocit, že je to príliš konečné a definitívne, že z môjho života odchádza jedna dôležitá súčasť a ak ho nechám odísť len tak, budem to do smrti ľutovať. Otočil som sa a keď som mu pozrel do očí, všimol som si, že ich má akési červené. Neodolal som: ja viem, bolo to hlúpe, zbytočné a navyše sa to v danej situácii a na danom mieste nehodilo. Ale aj tak som vedel, že by som ľutoval, keby som ho naposledy neobjal... a nepobozkal.

„Mal si pravdu... ešte som nezabudol,“ zašepkal som takmer nehlučne tesne pri jeho uchu, tak ticho, že to mohol počuť len on. Objal ma – odchádzal, dával výpoveď, ten starý muž za stolom mu už mohol byť ukradnutý.

„Aj ty si mal pravdu – ani ja som nezabudol.“

Jeho slová mali trpký podtón a ja som vedel, že znamenajú čosi celkom odlišné, než tie moje. Mrzelo ma to... nemalo by, viem. Ale viac bolel fakt, že na tom už nezáleží.

---