Obyčajný letný deň

Obyčajný letný deň

Kaviareň na národnej ulici bola natrieskaná takmer do posledného miesta. Vôbec ma to neprekvapovalo, keďže obloha žiarila nádherne domodra  a po búrkových mrakoch som nevidel ani najmenšej stopy. Teplomer sa nezadržateľne blížil k tridsiatim dvom stupňom a ľudia sa snažili pred slnkom schovávať pod širokými slnečníkmi. Čašníčky a čašníci sa nestačili obracať, nervózni hostia si dvíhaním rúk neustále objednávali chladené nápoje. Najčastejšie sa striedalo pivo, kola a zmrzlinové poháre. Bolo také teplo, že ľudia nemali náladu na žiadne dlhé rozhovory. Väčšinou tupo hľadeli do svojich nápojov a mlčky prikyvovali. S pootvorenými ústami som sledoval neznámu blondínku, ako si končekom dlhého jazyka vychutnáva kopček citrónovej zmrzliny. Nepochybne v tom mala dlhoročnú prax. Pravdepodobne to bola úžasná milenka. V tej chvíli som skryto závidel jej manželovi ( či milencovi ). Nenápadne som sa pozrel na hodinky a pokojne som si odpil z čerstvo načapovaného Staroprameňa. Nádherne mi prešiel celým telom, až sa mi zarosili spotené oči. Kde len môže byť? Premýšľal som a z terasy som sa snažil v prúdiacom dave rozoznať siluetu jeho postavy. Rukami som si oprášil biele bavlnené nohavice a napravil som si šedé tričko s čiernymi pásikmi. Bez toho, aby som si to uvedomoval, chytil som medzi palec a ukazovák svoju zlatú retiazku pripnutú okolo krku a zdvihol som ju až k ústam, kde som ju nepravidelnými pohybmi poťahoval hore – dole, takže to mohlo vyzerať, že mám nervy úplne v kýbli. Uplynulo ďalších dvadsať minút a ja som vypil ďalšie dve pivá. Chutili výborne. Potom som ho konečne zbadal. Kráčal pomaly a vznešene. Aspoň taký som mal pocit po troch vypitých desiatkach. Mlčky mi podal ruku a ja som len čosi zašomral. Tentoraz zobral kolo on, aby sa mi aspoň čiastočne revanšoval za niekoľko minútové meškanie. Po štvrtom pive vypitom na poludňajšom slnku mi už bolo ukradnuté o čom rozpráva. Videl som naprázdno sa pohybujúce ústa a pripadalo mi to nesmierne komické. Horúci vetrík mi prúdil pomedzi tmavé chlpy na rukách. Premýšľal som nad úplne inými témami. Je to jeden z mojich zlozvykov. Niekto mi niečo rozpráva a ja som mysľou vzdialený na druhom konci sveta.

Odrazu prestal a zapálil si modré Sparty. Neznášam, keď niekto v mojej prítomnosti vyfukuje ten odporný cigaretový dym, ale ani môj kyslastý výraz v tvári mu zrejme dostatočne nenaznačil, aby s tým okamžite prestal. V krátkom slede som objednal ďalšie dve pivá a to už som vedel, že zase sa mi v očiach zjavuje ten typický opilecký výraz a od toho momentu som už len hlúpo prikyvoval ako nejaká bábika na kľúčiku.

„Ešte stále pracuješ v tom veľkosklade?“ zachytil som prichádzajúcu otázku a s tupým úsmevom som prikývol. Vtedy som začul niekde v diaľke jeden môj obľúbený hit z osemdesiatych rokov a okamžite ako na povel som zdvihol ruku a objednal dva panáky. On len s nechuťou posrkával, zatiaľ čo ja som ho vylial do hrdla, akoby to bola bezodná studňa. Striaslo ma. Mierne mi pokrútilo žalúdok, ale nedal som to na sebe poznať. Znovu mi niečo hovoril, no ja som sa bez slova zodvihol a šiel som sa vymočiť. Trmácal som sa chodbou a rukami som sa snažil pridržiavať vlhkých stien. Tieklo to zo mňa ako zo záhradnej hadice, čo praskne pod prílišným tlakom vody. Stál som tam opretý skoro minútu a pokojne som ho sledoval. Keď bolo po všetkom, vopchal som ho naspäť do bielych boxeriek a vydal som sa na spiatočnú cestu. Znovu tá dlhá chodba, vlhké steny a všetko to ostatné. Keď som vyšiel konečne von, posadil som sa naspäť za stôl a hlavu som vopchal pod široký slnečník. To už čašník medzitým priniesol ďalšie Staropramene a cigareta položená na okraji popolníka pomaličky dohasínala. Uvedomoval som si, že ten poldecák mi vôbec nesadol. Snažil som sa sprudka dýchať, aby som nejako zabránil potupnému zvracaniu. Môj vysoký spoločník sa kamsi vyparil. Schoval som si hlavu do dlaní a pokúšal sa o návrat k triezvym myšlienkam. Opäť som sa pristavil pri svojom mizernom živote a bolo mi do plaču. Vedel som, že ak sa v krátkom čase niečo výrazne nezmení, postarám sa o radikálne riešenie.

Nepamätám si, koľko som toho v ten večer vypil, ale keď som sa prebral, na nebi svietilo milióny hviezd, zopár ľudí prechádzalo pomedzi pouličné lampy, okolo ktorých zúrivo krúžilo množstvo drobných komárov bažiacich po krvi. Výrazne sa ochladilo. Za pomoci dreveného stĺpa som pomaličky vstal a tackavým krokom som sa vybral neznámym smerom. Biele bavlnené nohavice som mal celé ošablené a na tričku som si všimol dve veľké diery. V hlave mi strašne hučalo a zároveň mi skrúcalo lačný žalúdok. Štyrikrát som spadol a znovu vstal, kým sa mi podarilo dôjsť až na koniec námestia. Nebola to však žiadna výhra, pretože v jednej z bočných uličiek ma dobila a neskôr aj okradla niekoľkočlenná partia bezdomovcov. Ako som tam ležal na chrbte, z nosa mi vytekala čerstvá sladká krv a mlčky som hľadel na nebo, cítil som sa akosi zvláštne. Nič mi v tej chvíli nechýbalo. Keby som mohol, zostal by som takto ležať až do svojej smrti. Osud ma dostal tam, kde ma chcel mať už od začiatku. Je to istým spôsobom úžasné. Viem, že už nižšie klesnúť nemôžem. Stratil som priateľov, lásku, rodinu a dnes poobede aj dôstojnosť. Napriek tomu nepociťujem hanbu. Pocit smútku, ktorý by sa mal v mojom prípade každú chvíľu dostaviť, bohužiaľ už pred rokmi úplne otupel.

Myslíte si, že sa len bezdôvodne ľutujem a mal by som sa namiesto toľkého nariekania pokúsiť vstať? Možno máte pravdu. V každom prípade som rád, že mi väčšina z vás nerozumie. A dúfam, že ani rozumieť nikdy nebude. Nikomu z vás to neželám. Mimochodom, žiadny vysoký štíhly spoločník so vznešenou chôdzou neexistuje. Ale však to je jedno. Možno zajtra príde pre zmenu malý tlstý úradníček s dlhočíznymi fúziskami a spoločne si zájdeme na jedno či na dve. Napokon, veď prečo nie?