Bez návratu?

Vrátil si sa mi.

Už asi sedemdesiaty siedmy raz.

Čierna diera Ťa na chvíľku pustila zas.

Vieš však, že si Ťa privolá znova,

všetko, čo mi berieš, vo svojom vnútri pochová.

Vraciaš sa len Ty.

Všetko čo Ti dávam,

tam ostane navždy,

telo, krv, škrabance,

pohľady, kopance,

kúsky seba, čierne z neba,

moje viny a tvoje neviny,

všetko sa rozbije na malé črepiny,

Ostane zo mňa len prázdne puzdro.

Keď si spokojný, tak len mlčíš múdro.

Keď Ťa čierňava priťahuje zas,

Vrátiš sa ku mne a hovoríš o nás.

Minulosť je pochovaná v Čiernej diere,

budúcnosť už bola, ďalšia nie je.

Prítomnosť je slabá niť, ktorej sa držím,

zubami, nechtami... ledva sa udržím.

Nechcem Ťa pustiť, no teší ma, keď odchádzaš,

viem, že prídeš zas, chceš moju krv,

pod kožu sa mi vpíjaš,

A ja Ťa kŕmim,

ako matka kŕmi svoj poklad

sladkým mliekom.

Ani sa nesnažíš zakryť si pohľad,

tvoj úsmev je mojim jedovatým liekom,

Vieš, že ma máš v moci...

Vždy sa vykrádaš v noci,

a vrátiš sa tam, kde sa strácaš v temnote...

Otváram si ústa a bez hlasu kričím v tej nemote,

a bez sĺz – veď už žiadne nemám

na čiernej oblohe tie belasé oči hľadám,

a čakám...