Prežitok minulých nocí

    Páni, poprosím ticho.... a už príchádza s vrecom cez rameno a strká pokrútené prsty do prútenného koša na špinavé prádlo.

    Zúfalo volá v daždi, že nevadí keď prší, len si pripadá strašne sám zrazu. Z ničoho nič. Čiara od vypísanej fixky sa rozpýja.

    Prechádzky v lese a okolo, člapkanie v blate, mokré vlasy a spokojnosť so všetkým, bez starostí. Na cestičke boli popadané listy a v každom mini mláčka ktorá lákala prebehnúť na druhú stranu brehu. Zostanem, možno kvôli tebe. Úplne ma odrovnalo, keď si povedala, že je 22:22 a nievieš ani prečo, že máš rada podobné časy a zvlášť 19:19. Často sa ti vraj stáva, že sa pozreš na hodinky a ten čas tam je. S úškrnom som sa po chvíli pozrel na svoje 23:23, ten bol môj a nechcel som veriť.

    S každým ďalším dňom som si uvedomoval menej, že raz budem musieť odísť, že je to pre mňa príliš pekné. Ako malé dieťa ktorému mama kúpi čokoládu a dá mu 1 kúsok, zabalí ju, schová, dieťa ju na druhý deň nájde a je zjedená. Pritom si nepamätá ako ju jedlo.

    Na parkete vyletovalo blato na okolostojacich dôchodcov. Hlavne nepúšťaj moju ruku a najskôr sa jej chyť.

    Zážitky, detstvo a tak... Príliš podobné myšlienky pobiehali, asi to má tak byť. Klopkanie na drevenom moste a reflektor v tieni stromu, pokrútený konár v tvare blesku.

    Nevidel som cestu a nechcel som. Išiel som niekam a vrátil sa naspäť. Úmorná hodina. Prežitok minulých nocí...